Čo prezradí knižnica o spisovateľovi

Na Slovensku dnes údajne číta každý tisícpäťstý človek. V Česku je to každý sedemstý. Ceny kníh nikto nebrzdí. Zisťovať, či spisovateľ dobre píše, podľa toho, ako uspeje na trhu, sa dá iba čiastočne. Spisovatelia zase  väčšinou tvrdia, že kvalita ich produktu je podmienená vnútorným uspokojením z tvorby. Pre istotu sa však prestali nechávať fotografovať v zamyslenej póze na pozadí svojich intelektuálnych dúpätí – starostlivo udržiavaných knižníc.

Pokúsili sme sa zvrátiť beh času, ktorý sa preklápa k počítačovým informáciám. Presvedčili sme niekoľkých slovenských spisovateľov, aby nám dovolili nazrieť do ich knižníc. Príbehy, ktoré sa s nimi spájajú, možno presvedčia, že kniha má stále svoje neopakovateľné čaro.

Albert Marenčin: Úlovkov už bolo dosť

Spisovateľ, patafyzik a autor mnohých koláží Albert Marenčin má knižnicu preplnenú už desiatky rokov, no niektorým novým titulom ani dnes nedokáže odolať. „Predal som niekoľko tisíc kníh, pretože som ich už nemal kam dávať. Chodieval som s nimi do antikvariátu takmer každý týždeň. Zmieril som sa s tým, akurát niektoré tituly som potom v Prahe videl predávať za desaťnásobne vyššie ceny. Okrem toho som jednu celú dodávku kníh a časopisov daroval do knižnice. Dnes som rád, že mi ostali aspoň tieto,“ hovorí.

Každej knihy, ktorú bol nútený predať, sa vzdával s ťažkým srdcom. „Pri čítaní sa mi vybaví deň, keď som ju prvý raz čítal, aj to, ako som sa k nej dostal, jednoducho celý jej príbeh,“ vraví Marenčin. Vie, čo v ktorej môže nájsť. Pamätá si, prečo ju kúpil a zriedkakedy sa stane, že by povedal – túto už nepotrebujem.

Prvým a rozhodujúcim momentom pri kúpe knihy je autor. Albert Marenčin sa orientuje podľa vlastných skúseností, ale aj na základe dobrých recenzií kritikov, ktorým dôveruje. „Mnoho krásnych kníh som však kúpil už len pre ich vzhľad. Napríklad dlhý rad Anatola Francea. Knihy boli krásne zachované, ešte voňali tabakom a salónom. Niežeby som ich kupoval na metre, no rád si kúpim celú edíciu či kompletné autorovo dielo,“ hovorí.

Dnes Albert Marenčin žiadne veľké úlovky dnes už neočakáva. Za najväčší považuje ten z pražského antikvariátu, do ktorého svojho času často chodieval. Je to zošit s pôvodnými litografiami od Josefa Šímu. Už pred tridsiatimi rokmi stál slušnú sumu, dnes jeho cena na trhu vzrástla takmer dvadsaťnásobne. „V tomto antikvariáte som v šesťdesiatych rokoch kúpil aj svojho obľúbeného Jakuba Demla, ktorý bol dlhé roky na indexe nežiaducich podpultových autorov,“ spomína. „Na to asi nikdy nezabudnem. Už ani neviem, čo som vtedy v antikvariáte hľadal, no všimol si ma majiteľ. Ošacoval ma, vzal si ma bokom a ponúkol mi ho. Hneď som ho kúpil. Potom som do Prahy na dlho prestal chodiť. Jedného dňa, po mnohých rokoch, som do antikvariátu opäť zašiel. Nikoho som tam už nepoznal. Zrazu sa mi prihovoril akýsi pán s bradou: ,Pane Marenčine, vy pořád ještě hledáte toho Jakuba Demla‘ Bol to niekdajší majiteľ. V tej chvíli ma jeho vzťah k zákazníkovi dojal takmer k slzám. Aj takéto spomienky sa spájajú s osudmi kníh,“ dodáva Albert Marenčin.

Kornel Földvári: Knihy nám prerástli cez hlavu

Začalo sa to nenápadne, pred štyridsiatimi rokmi. Najprv si Kornel Földvári začal ukladať knižky pred knižničku. Kopy rástli, nábytok nepribúdal. Dnes si po knihy musí chodiť do Univerzitnej knižnice, lebo doma sa k žiadnej nedostane.

„Knihu nemôže nahradiť nič, je to výsostne osobná vec,“ hovorí. „Vždy som mal rád vôňu tlače, tlačiarenská čerň ma doslova fascinovala.“

Počas sťahovania do trojizbového bytu Földváriovci zlikvidovali, čo sa dalo. Mnoho kníh putovalo rovno do pivnice. Bolo to v roku 1962. Vtedy Kornel Földvári ochotne pomohol aj kamarátovi, ktorý potreboval pre kohosi zohnať knihy do novej, celkom prázdnej knižnice. „Pýtal si odo mňa akékoľvek knihy. Ja som sa bránil, že ak mu nejaké dám, tak to bude úplne bezcenný materiál. Napokon si odo mňa odniesol kopu Stalinových spisov. Dnes tuším môže byť takáto literatúra aj štýlotvorná, pre niektorých dokonca inšpirujúca,“ hovorí.

Kedysi bol fanatickým čitateľom, kamaráti o ňom šírili, že prečíta sto strán za hodinu. Dnes to už nie je bezstarostné čítanie, a hlavne, prístup ku knihám je obmedzený.

Pani Földváriová sa už s osudom zmierila, i keď s tým, že nemôže piecť v rúre, stále nie je spokojná. „Raz nám oznámili, že prídu vymieňať radiátory. To bolo strašné. Prehadzovali sme knihy celú noc.“

Pre Kornela Földváriho boli v mladosti knihy naozajstnou omamnou drogou. Chcel mať doma každú, nakupoval pohotovo a rýchlo, lebo nikdy nemohol vedieť, či knižku na ďalší deň ešte v obchode budú mať. Vždy chcel mať istotu, že keď si bude chcieť o pol jednej v noci v niektorej zalistovať, nič mu v tom nebude brániť.

„Teraz to už, samozrejme, nie je možné. Aj knihy človeku môžu prerásť cez hlavu. Uvedomíte si to, až keď niektorá kopa na vás spadne.“

Peter Pišťanek: V knižniciach som býval tvrďas

„Spisovateľ a jeho knižnica? To mi zaváňa štylizáciou,“ bráni sa Peter Pišťanek. „Že či v nej pracujem? No, pracujem za počítačom, tuším je to tu niekde, v blízkosti knižnice,“ hovorí nedôverčivo. Po chvíli priznáva, že občas predsa len vstane a ide si zobrať knihu, v ktorej si potrebuje čosi nájsť. Najviac času však trávi s internetom.

„Väčšina kníh v mojej knižnici bola vydaná pred rokom 1989. Vtedy sme nič nemohli, myslím si, že mnoho ľudí sa ukájalo knižným fetišizmom,“ vraví Peter Pišťanek. „Čo iné ako čítať sa dalo vtedy na Slovensku?“ Raz za čas spravil nájazd do antikvariátov a v mladších časoch, keď bol väčší tvrďas, dokonca aj do obecných knižníc. Niektoré jeho knihy majú doteraz knižničnú pečiatku. „Vtedy som bol vôbec nejaký bezočivý,“ spomína. „Pozrel som si knižničný výkaz, zistil som si, že od roku vydania, čo bolo neraz aj dakedy v šesťdesiatych rokoch, mali knihu požičanú traja ľudia, tak som ju skrátka ukradol. U mňa bola dobre zaopatrená.“

Zopár jeho kníh má dnes iba spomienkovú hodnotu, ale ďalším titulom sa dostalo inej cti – počas sťahovania boli objavené a opäť prečítané. A niektoré, naopak, zatratené. „Teraz knihy takmer nečítam, lebo nemám čas. Veľa pracujem a skôr sa odreagujem pri Reflexe či Mladom světe,“ vraví.

Spisovateľské remeslo je pre Petra Pišťanka len jednou z jeho aktivít. Ku svojim knihám má dnes, takpovediac, otčimovský vzťah. Doma nemá žiadnu svoju, vraj je to príliš silné samožerstvo. Knihu vníma viac ako spotrebnú záležitosť než večne platný Cicerónov spis.

„V Spojených štátoch sa spisovateľ pomerne elegantne uživí, u nás však nie, pokiaľ nemá výnimočné asketické vlastnosti,“ uvažuje.

Ako poživačný extrémista má rád akostné liehoviny, dobré jedlo a cestovanie, a na to si musí zarobiť inak. Možno to súvisí aj s tempom jeho písania. Realita po roku 1989 sa totiž pre spisovateľov ukázala trochu tristnejšia, ako očakávali. „Myslel som si, že čím lepšie budem písať, tým budú knihy úspešnejšie a ja slávnejší a bohatší. No zo ‘sily‘ nášho trhu som rýchlo vytriezvel.“

Pýchu jeho knižnice napokon predsa len nebolo ťažké odhaliť. Takzvaná potravinárska literatúra – to je kopec kníh o liehovinách, v ktorých je Peter Pišťanek naslovovzatý odborník, dokonca jediný na Slovensku. „Ale nemyslite si, že iba pijem a nejem. Som dobrý degustátor a viem o liehovinách veľmi veľa. To vedia aj niektoré distribučné firmy, ktoré ma používajú ako prezentátora,“ hovorí.

Takže, pozor: víno, rum, tequilu, whisky či koňak nahmatáte u Petra Pišťanka v praktickej i teoretickej podobe. K naliatemu poháriku neomylne ponúka príslušnú literatúru.

Pavel Hrúz: Matematická encyklopédia je fajn

Komu by napadlo, že okrem klasických detektívok sú obľúbeným čítaním Pavla Hrúza matematické encyklopédie? Rád si v nich už roky listuje a zakaždým nachádza nové súvislosti. „Je to pre mňa dnes užitočnejšie ako trápiť sa s beletriou,“ hovorí.

Manželka Pavla Hrúza je knihovníčkou, takže s knižnicou ako kusom bytového zariadenia má maximálne porozumenie. „Dnes už nie som vášnivým zberateľom knižiek, ale boli časy, keď som obchody aj antikvariáty vymetal,“ spomína. „Tu, v Banskej Bystrici antikvariát nemáme, tu si žiaden milovník starých kníh nepríde na svoje.“

Pavel Hrúz hovorí, že dnes už veľa nečíta. S písaním je na tom podobne, práca v rozhlase si vyžaduje dosť času aj energie. Pri písaní vraj treba byť opatrný, lebo kritika je neúprosná. Občas sa vracia k svojim úlovkom z dávnejších čias.

„Moji synovia už knihu ako artefakt vnímajú minimálne. Prístup k informáciám majú z iných zdrojov, klasická vinetuovka je pre nich už prežitkom,“ vraví. Pred nevestou však knihy musí úzkostlivo strážiť. Už nie raz sa stalo, že vcelku vzácna kniha sa stala „vlakovou literatúrou“ a ostala ležať na sedadle v kupé.

Michal Hvorecký: Lovec a zberač pekných informácií

Pre niekoho je stredobodom jeho bytu zbierka cédečiek alebo starých platní, pre iného modranská keramika. „Pre mňa knižnica,“ hovorí Michal Hvorecký. „Chystám sa ju usporiadať, keď budem mať vlastný byt. Môj otec, dedo aj pradedo zbierali knihy a časť z nich som zdedil. Zatiaľ sú na povale.“

Michala odmalička viedli k tomu, že knihy sú majetkom s vysokou hodnotou. Začal ich zbierať akosi prirodzene. Iste by bolo šetrnejšie chodiť do knižnice, no ako lovec informácií chce mať knihu na dosah. O tom, že ju nemôže nahradiť virtuálna realita, a to hlavne na slovenskom internete, je presvedčený už dávno. Keď potrebuje niečo z klasickej literatúry v češtine alebo sloven-čine, ide vždy hľadať radšej do vlastnej knižnice než na internet. „Ak chcete pracovať s kompletnou knihou, a nie iba s povrchným výcucom, iná cesta neexistuje.“

Aj keď sa dnes knihy zdajú mnohým drahé, vzťah k nim nakoniec nezávisí od ceny, ale akým je kto fajnšmekrom. „Ak dnes vyjde nejaký dobrý komiks v českom preklade, na ktorý sa čakalo desať rokov, dám za to pokojne šesťsto korún. Aj keď inému sa to zdá byť možno choré, pre mňa je to dobrá investícia,“ vraví Michal.

Nedávno mu v internetovej diskusii jedna čitateľka ironicky tvrdila, že nejde o to, či sú knihy dobré, ale ako vyzerajú v knižnici. „To je extrém,“ myslí si. „S knihami predovšetkým pracujem a považujem ich za vec určenú na používanie. Bibliofil nie som, nepotrpím si na to, aby kniha v antikvariáte vyzerala ako nová.“

Michal Hvorecký považuje za dôležité myslieť aj na to, čo od knihy očakáva vizuálna generácia. O vizáži knihy totiž existuje celá veda. Jedným z dôležitých efektov je aj ten, aby kniha v knižnici zaujala svojím nápaditým dizajnom, aby bola súčasťou peknej edície.

FOTO SME – PAVOL FUNTÁL

ALBERT MARENČIN (nar. 26. 7. 1922 v Bystrom nad Topľou) – básnik, prozaik, esejista, rozhlasový a filmový scenárista a dramaturg, prekladateľ, publicista, výtvarník, pokračovateľ surrealistického hnutia. Od roku 1965 člen patafyzického kolégia v Paríži. V 70. a 80. rokoch publikoval svoje literárne práce a koláže v zahraničí, je autorom básnickej zbierky Okamih pravdy, samizdatových kníh esejí Nikdy a Návraty na Muráň, rozhlasových hier Záchranná hamovka, Nový život, Barnabáš Kos a ďalších diel.

KORNEL FÖLDVÁRI (nar. 13. 2. 1932 v Trenčíne) – do roku 1968 pôsobil v Kultúrnom živote a Mladej tvorbe, potom bol riaditeľom bratislavského Divadla na Korze, v roku 1970 mu zakázali publikovať. V rokoch 1990 až 1992 bol námestníkom ministra kultúry, potom dramaturgom a zástupcom riaditeľa Štúdia S. Vyšla mu kniha O stručnosti.

PETER PIŠŤANEK (nar. 28. 4. 1960 v Devínskej Novej Vsi) – pracoval v rôznych robotníckych povolaniach, v súčasnosti je redaktorom internetového časopisu inZine. Debutoval románom Rivers of Babylon, neskôr vydal Rivers of Babylon 2, je autorom zbierky mikropoviedok Skazky o Vladovi, Nové skazky o Vladovi, Posledné skazky o Vladovi a súboru noviel Mladý Dônč.

PAVEL HRÚZ (nar 14. 6. 1941 v Banskej Bystrici) – predstaviteľ súčasnej slovenskej prózy, pracoval ako robotník, publikoval samizdatovo, bol takzvaným „problémovým autorom“. Vydal napríklad zbierku próz Chliev a hry, Chlieb a kry, knihy Párenie samotárov, Oči kuričove, Hore pupkom, pupkom sveta a ďalšie.

MICHAL HVORECKÝ (nar. 29. 12. 1976 v Bratislave), – redaktor časopisu inZine, autor kníh Silný pocit čistoty, Lovci a zberači, publikoval časopisecky v Novom slove, Dotykoch, RAK-u, píše publicistiku pre denníky a časopisy u nás i v Českej republike.