Úvodná stránka > Constantin Brancusi: Ponúkam vám čistú radosť
Constantin Brancusi: Ponúkam vám čistú radosť
11.03.2011 00:01
„Nehľadajte nejasné formulácie alebo tajomstvá v mojej práci. Ponúkam vám čistú radosť. Pozerajte sa na moje sochy, kým ju neuvidíte. Tí, čo sú najbližšie k Bohu, ju zhliadli."(Constantin Brancusi).
Narodil sa 19. februára 187 v obci Hobita, v patriarchálnej rodine chudobného roľníka. Sudičky,skláňajúce sa nad drevenou kolískou s malým chlapčaťomsa podivili nad malou rúčkou, ktorá pevne objímala jedno z drevených rebier na bočnici kolísky:
„Budeš mať rád drevo, kameň, budeš cítiť jeho dych, budeš vidieť jadro vecí, skryté očiam povrchným!”
Malý Constantin bol iný ako ostatné deti v jeho veku. Rád sa dotýkal dreva, cítil a videl pod povrchom svet plný prečudesných bytostí. Zbieral kamene a tešil sa z vecí, ktoré ostatní pokladali za všedné. Jeho nadanie bolo badateľné už v detskom veku, keď vypomáhal pri ručnej výrobe poľnohospodárskeho náradia. Ale chudoba je neúprosná k talentom! Od siedmich rokov ako drobné chlapča musel vyháňať ovce na pašu. Hoci bol len dieťa, skoro dospel. Sotva dokončil základnú triedu, vo veku deviatich rokoch opustil rodičovský dom a išiel pracovať do najbližšieho väčšieho mesta Targu Jiu. Potom, čo bol poslaný späť k rodine, ho zanedlho ako jedenásťročného najal do služby obchodník- predajca sudov a železného tovaru v Slatine. Aj tu sa Constantin vo svojom voľnom čase venoval a zdokonaľoval vo svojej záľube, vyrezávaní figúriek z dreva. Vďaka náhode (alebo staroslivým sudičkám?) si v r. 1894 Brâncuşiho talent pre rezbárstvo všimol jeden bohatý priemyselník, ktorý mu pomohol vstúpiť do Školy umenia a remesiel (şcoală de Meserii) v Craiove. Po maturite sa zapísal do Bukurešti na Belle Arte - Školu výtvarných umení, kde získal akademické vzdelanie v sochárstve. Pracoval tvrdo a rýchlo sa odlíšil od iných svojim talentom. Jedna z jeho najrannejších prác, pod vedením jeho učiteľa anatómie, Dimitrie Gerota, je majstrovsky poskytnuté écorché (socha muža s odstránenou kožou, odhaľujúca svaly). Bola vystavená v rumunskom Athenaeum v roku 1903. Aj keď išlo len o anatomickú štúdiu, už na tejto práci je vidieť snahu sochára odhaliť podstatu vecí namiesto kopírovania vonkajšieho vzhľadu.
Nezáujem o kreativitu mladého umelca, rušivé arogantné správanie jeho krajanov a obrovská bieda prinútila Constantina Brâncuşiho opustiť rodnú vlasť. V roku 1902, syn roľníka, s batohom na chrbte odchádza do Mníchova a za dva roky pešo do Paríža. Kým ho prijali na štúdium v Ecole Nationale des Beaux-Arts ubehli dva roky. Tu sa stretol aj so sochárskym velikánom, majstrom Auguste Rodinom, ktorý mu ponúkol miesto učňa v jeho ateliéri. Stal sa jeho najvýznamnejším žiakom. Odmietol Rodinov prístup typický pre 19.storočie. Teatrálnosť, akumuláciu detailov nahradil radikálnym zjedndušením a skratkou. Potlačil všetky dekorácie a explicitnú výpoveď zamenil za čistú rezonančnú formu.
Mladý Brâncuşi bol príliš nezávislý a tvrdohlavý. Pamätný je jeho výrok, že „v tieni vysokých stromov nič nenarastie” a snažil sa čím skôr osamostatniť a vytvoriť si vlastný atelier.
Od roku 1910 začína pracovať na cykle Vták v priestore, a tiež cykle Miss Pogany. Prvý veľký úspech sa dostavil v r. 1913, kedy vystavoval v Salonu des Indépendants.
Najtvorivejšie obdobie svojho života (do roku 1939) žil a pracoval v Paríži. Hoci sa vo svete jeho priezvisko stalo známe v pofrancúzštenej podobe, jeho národné povedomie ostalo veľmi silné. Až do smrti ostal Rumunom, ktorý sa nikdy neprispôsobil. Všemožne pomáhal svojim krajanom. Pomáhol im usadiť sa v Paríži, dával im prácu, udržiaval s nimi živé kontakty. Široký okruh jeho priateľov a známych sa skladal z mnohých avantgardných umelcov, hudobníkov, sochárov a ďalších jemu príjemných ľudí rumunského pôvodu. Ako hostiteľ bol obľúbený, hral na husle a spieval staré rumunské piesne. Mal rád cigarety, víno i dámsku spoločnosť.
Brancusi sa vo veku štyridsať rokov usadil v slepej uličke Ronse, na okraji Montparnasse, kde prežil tridsať päť rokov ako „jednoduchý rumunský poľnohospodár na rumunskom hospodárstve”. Interiér jeho dielne silne evokoval pravekú krajinu: „Krivé kmene stromov, masívne kamenné bloky, veľká pec, kde majiteľ domu, jednoduchý roľník, griloval mäso na umeleckom železnom ražni. V každom rohu štúdia sa povaľovali obrovské brontosaurie vajcia..”
Žil bohatý spoločenský a bohémsky život. Stretával sa s umeleckou smotánkou svojej doby ako bol Ezra Pound, Guillaume Apollinaire, Pablo Picasso, Marcel Duchamp, Amedeo Modigliani, Henri Rousseau alebo Fernand Léger. Veľmi významné miesto v jeho živote a práci v rokoch 1919 – 1925 predstavovalo zvláštne a nerovnomerné priateľstvo s avantgardným skladateľom Erikom Satiem. Excentrický francúzsky skladateľ Satie bol od Brancusa starší presne o desať rokov. Brancusiho oslňovala extravagancia Satiho. Zmenil jeho životné postoje. Naučil ho viere v seba samého, priezračnej jasnosti myslenia.
Tesne pred vypuknutím vojny s nacistickým Nemeckom, Brancusi akoby vycítil nebezpečenstvo, presťahoval sa z Paríža do USA. Spočiatku do New Yorku, kde bol známy už dlho, pretože od roku 1910 sa podieľal na mnohých výstavách, kde boli zakúpené jeho diela do súkromných zbierok i do národnej galérie. Vo veku 60 rokov sa cítil dosť unavený, preto pracoval menej. Brancusi zomrel 16. marca 1957. Počas svojho života zhotovil viac ako 215 sôch a 1200 fotografií. Bol pochovaný na parížskom cintoríne Cimetiere du Mon.
„Čo je skutočné, nie je vonkajšia forma, ale podstata veci ... nie je možné, aby niekto vyjadril reálnu podstatu čohokoľvek tým, že imituje jej vonkajší povrch.” (Constantin Brancusi)
Literatúra:
Albert Dreyfus: Constantin Brancusi. Paris 1927;
David Lewis: Brancusi. Teufen 1958;
Christian Zervos: Constantin Brancusi. Paris 1957.
Malý Constantin bol iný ako ostatné deti v jeho veku. Rád sa dotýkal dreva, cítil a videl pod povrchom svet plný prečudesných bytostí. Zbieral kamene a tešil sa z vecí, ktoré ostatní pokladali za všedné. Jeho nadanie bolo badateľné už v detskom veku, keď vypomáhal pri ručnej výrobe poľnohospodárskeho náradia. Ale chudoba je neúprosná k talentom! Od siedmich rokov ako drobné chlapča musel vyháňať ovce na pašu. Hoci bol len dieťa, skoro dospel. Sotva dokončil základnú triedu, vo veku deviatich rokoch opustil rodičovský dom a išiel pracovať do najbližšieho väčšieho mesta Targu Jiu. Potom, čo bol poslaný späť k rodine, ho zanedlho ako jedenásťročného najal do služby obchodník- predajca sudov a železného tovaru v Slatine. Aj tu sa Constantin vo svojom voľnom čase venoval a zdokonaľoval vo svojej záľube, vyrezávaní figúriek z dreva. Vďaka náhode (alebo staroslivým sudičkám?) si v r. 1894 Brâncuşiho talent pre rezbárstvo všimol jeden bohatý priemyselník, ktorý mu pomohol vstúpiť do Školy umenia a remesiel (şcoală de Meserii) v Craiove. Po maturite sa zapísal do Bukurešti na Belle Arte - Školu výtvarných umení, kde získal akademické vzdelanie v sochárstve. Pracoval tvrdo a rýchlo sa odlíšil od iných svojim talentom. Jedna z jeho najrannejších prác, pod vedením jeho učiteľa anatómie, Dimitrie Gerota, je majstrovsky poskytnuté écorché (socha muža s odstránenou kožou, odhaľujúca svaly). Bola vystavená v rumunskom Athenaeum v roku 1903. Aj keď išlo len o anatomickú štúdiu, už na tejto práci je vidieť snahu sochára odhaliť podstatu vecí namiesto kopírovania vonkajšieho vzhľadu.