Daniel Hevier : Slobodný, ženatý, detný, päťdesiatnik

Všestranná umelecká osobnosť - inšpiratívny básnik, textár, prozaik, publicista, prekladateľ, autor kníh pre deti, vydavateľ, výtvarník, hudobník, performer, organizátor literárnych prezentácií, učiteľ tvorivého písania.Šiesteho decembra oslávil 53 rokov a začiatkom roka 2009 vychádza jeho prvý román Kniha, ktorá sa stane. Daniel Hevier.

Z akej rodiny pochádzate a čo tvorilo vaše detstvo?

To je dobrá otázka, lebo pred časom som bol v Prievidzi a vynorili sa mi všetky spomienky, o ktorých som si myslel, že sú zabudnuté. Mohol by som povedať, že z učiteľskej, ale iba mama bola učiteľka. Otec bol doktor filozofie a napokon skončil ako robotník pri lopate. Čiže boli sme filozoficko-učiteľská inteligencia s výraznou robotníckou epizódou. Mali sme doma veľa kníh, hudobné nástroje. Spomínam si, že som neustále prenášal na seba všetky impulzy zo športu a umenia a chcel som to napodobňovať. Tak som začal boxovať, šermovať, behať, plávať, hrať na hudobné nástroje. V istom veku to má asi každý, ale mne to zostalo na celý život. Sťahujem všetko, čo je poruke a používam to na vlastný život.

A aký ste mali vzťah so svojím otcom?

Veľmi intenzívny, možno ešte intenzívnejší ako s mamou, lebo môj otec bol osobnosť, ktorá prekračovala hranice mesta aj doby. Bol neuveriteľne dôsledný, nekompromisný voči sebe a veľký poctivec. V Prievidzi sa o ňom rozprávajú rôzne anekdoty. Napríklad ako pán Hevier šiel autobusom, chcel si cviknúť lístok, ale pre veľkú tlačenicu sa k nemu nedostal. Tak radšej na najbližšej zastávke vystúpil, počkal na ďalší autobus a tam si ho cvikol. Ale hoci bol veľmi prísny, mal ku mne úžasný vzťah. Nenútil ma chodiť ani do záhradky, ani do kostola, ani na vysokú školu. Nechával to na mňa. A to som preniesol aj do mojej rodiny. Žena mi občas vyčíta, že som voči našim deťom veľmi benevolentný, všetko som im dovolil a nenaučil ich ctiť nejaké limity. Podľa mňa si každý človek určuje svoje limity sám. Keď je veľmi prísna výchova, dieťa sa aj tak v istej chvíli odtrhne a bude chcieť všetko vyskúšať.

Kto bol vaším literárnym adoptívnym otcom? Komu najviac vďačíte vo svojich začiatkoch za pomoc?

V začiatkoch je to vždy niekto konkrétny a potom sú to mnohí neviditeľní kolegovia alebo učitelia, ktorých je plná literatúra. Mal som šťastie, že som v trinástich rokoch natrafil na Ľubomíra Feldeka, ktorý bol vtedy enfant terrible slovenskej literatúry. Mladý, nekonvenčný, vtipný, vynaliezavý, hravý. Tak som mu poslal poštou svoje básničky.

Nielenže sa mi ozval, ale sa ma ujal a potom som za ním chodil do Bratislavy na výlety. Vliekol som sa za ním ako materská škôlka. Aj ma tak volal. Zavesil som sa naňho ráno pred bytom a celý deň som s ním chodil po kluboch, kanceláriách a redakciách. Až teraz si uvedomujem, aký som musel byť otravný a nepríjemný. Ale cením si, že sa mi venoval. Tvrdil, že som zázračné dieťa. Všade ma predstavoval. Ja som ho navyše poveroval rôznymi úlohami - písal som mu, do ktorej redakcie má odniesť moje básničky. Normálne som si z neho urobil sprostredkovateľa a až dnes vidím, čo pre mňa robil. To som bol ešte na základnej škole. Navyše tie moje vtedajšie básne boli strašne zlé. Keď si ich teraz čítam, tak neviem, akým zrakom dovidel, že zo mňa raz niečo bude. Keby mi dnes niekto poslal také básne, možno nebudem taký veľkorysý.

Alebo aj áno? Keď vycítim, že je mladý autor aspoň trocha talentovaný, aj ja sa mu snažím pomôcť. A keď práve nemám chuť, tak sa zahanbím a spomeniem si na Ľuba Feldeka.

Bol medzi vašimi patrónmi aj Vojtech Mihálik, ktorý v sedemdesiatych rokoch viedol v duchu „socialistickej liahne" v Novom slove mladých dielňu mladých autorov?

Nie. Už vtedy som si povedal, že do tohto košiara nechcem patriť. Znova to zariadil Ľubo Feldek, že tam moje básne poslal sám. Možno sa ma chcel zbaviť. Ale Mihálik mi odpísal - „Ľubo Feldek mi poslal vaše básne a mám chuť ho upodozrievať, že ich napísal sám. Také sú krásne." Po tomto odkaze mi prišlo neslušné sa mu neozvať. Nechcel som tam byť, ale pár rokov som medzi jeho autormi strávil. Ale keď mi vyšla prvá kniha, s veľkým uľahčením som sa s touto skupinou rozlúčil.

Zo všetkého, čo robíte, cítiť silné zaujatie pre silu slova, kníh a knižníc. Z čoho to u vás pramení?

Určite z detstva. Trávil som ho vo všetkých knižniciach, ktoré v Prievidzi boli. Ale mne bolo jedno, či ide o knihu, hudbu, alebo o výstavu. Išlo o to, že som vnikol do labyrintu iného sveta. Keď vojdeš, si tam veľmi slobodný a odtrhnutý od banality obyčajného života. V reálnom svete treba riešiť veľa nepodstatných vecí, ktoré ti kradnú čas a energiu. A navyše, keď človek zistí, že môže svet umenia nielen príjmať, ale aj vytvárať - niečo namaľovať, zložiť, napísať, je to fascinujúce. Toto ma na tom láka - byť stvoriteľom svojho malého sveta a prípadne preň získať aj iných ľudí, ktorí prijmú istú imagináciu a stanú sa jeho súčasťou.

Bolo obdobie, keď ste o dôležitosti tohto sveta zapochybovali?

Nikdy. Skôr som zapochyboval o všednej skutočnosti. Pre mňa nikdy neprestane byť skutočným Dostojevského Raskoľnikov, Biely králik z Alice alebo hobit Bilbo. To sú svety, ktoré nikdy neprestanú existovať. Chaotický svet okolo nás možno zanikne alebo sa časom skonzumuje, ale toto zostane. Ja mám skôr problém uveriť tomuto svetu.

Ako vyzerá vaša knižnica? Aké je to miesto?

Mám svoju pracovňu, ktorá má dlhšie steny po oboch stranách zapratané knihami.

Na tých druhých stenách sú na jednej strane oblok a na druhej dvere. Knihy sú všade, kde len môžu byť. Samozrejme, že ich prekladám rôznymi pomôckami na maľovanie, pretože moju pracovňu využívam aj ako výtvarný ateliér. Netrpím mániou zhromažďovať knihy. Nekúpim si knihu, o ktorej viem, že ju nebudem čítať iba preto, že je pekná alebo niečím cenná. Nie som zberateľ, som čitateľ. Kupujem knihy na vlastné použitie. Z mnohých kníh robím ďalšie, napríklad rôzne antológie alebo enycyklopédie. Teraz som sa dostal do stavu, že som si musel prenajať sklad, kde odkladám knihy, ktoré momentálne nechcem čítať. Knihy nikdy nepredávam do antikvariátu, ani sa ich nezbavujem. U nás existuje kolobeh kníh. Niektoré knihy opúšťajú moju pracovňu, aby uvoľnili miesto iným, a potom sa do nej opäť vracajú, keď nadíde ich čas. Niektoré čakali tridsať rokov, kým som ich chytil do ruky a prečítal. Je to živý proces. Nemám knihy uložené podľa abecedy, ale podľa tém. Mám napríklad policu, kde sú vízie a vizionárski autori, na inej je mystika, na ďalšej krátke prózy.

Kedy ich čítate?

Čítam každý deň. Keď sa mi niekedy stane, že pár dní nečítam, cítim vyprahnutosť a abstinenčné príznaky. Niekedy čítam štyri až päť kníh naraz. Niekedy čítam celú noc, kým knihu nedočítam a všetko musí ísť bokom, aj moja vlastná práca, aj rodina. Zvyčajne však čítam cez deň. Nikdy sa mi nestalo, že by som čítal v posteli a pritom zaspal. Čítam posediačky, ako keby som písal vlastnú knihu.

V roku 1991 ste si založili vydavateľstvo Hevi, ktoré vydalo vyše sto titulov. Prečo ste to urobili a prečo ste s tým prestali?

Opäť to korení v detstve. Keď som začal skúšať rôzne médiá, písal som aj básne, a hneď som z nich robil knižky. Pre mňa sa text spája s knihou. Preto forma knihy často určuje aj jej obsah. Veľakrát najskôr vidím knihu, a až potom to, čím je naplnená - text alebo obrázky. Odmalička som sa hral na vydavateľa a vytváral som hotové knižky. Ja som sa len vrátil do tohto obdobia. Keď bola po revolúcii možnosť mať vlastné vydavateľstvo, hneď som ju využil. Som za túto vydavateľskú epizódu svojho života veľmi vďačný a určite ju nechcem vymazať. Ešte stále dúfam, že sa raz k vydávaniu kníh vrátim. Momentálne mám ponuky od iných vydavateľov, ktorí ma oslovujú.

Myslíte, že za prerušenie činnosti vydavateľsva Hevi mohli chyby, ktoré ste urobili?

Chýb som urobil veľmi veľa. Napríklad som vydal surrealistický kalendár Karola Barona v náklade tritisíc kusov. Predalo sa asi štyridsaťdva. Navyše vyšiel 15. januára, keď už kalendáre nikto nekupoval. Takýchto lapsusov bolo viac. Ale som aj pyšný na autorov, ktorých som pritiahol alebo objavil. Niečo som rozvíril. Začali sme robiť prezentácie kníh, ktoré potom inšpirovali aj iných vydavateľov. Mám z toho radosť, hoci ma to pripravilo o veľa ľudských vzťahov, času, energie aj financií. Ale myslím si, že to bolo pekné obdobie môjho života.

Pre vydavateľa je asi dôležité skĺbiť vlastné záujmy a kvalitu s ekonomickým hľadiskom...

Samozrejme, knihy sa kupujú za peniaze, ale dá sa to skĺbiť. Veď aj mňa by sa dotklo, keby sa moja kniha nepredávala. A ospravedlniť nezáujem o ňu tým, že je to elitné dielo pre pár vyvolených, by ma asi neutešilo. Práve naopak, vždy som mal radosť, ak moje knihy boli čitateľsky úspešné a rýchlo sa rozpredali. V Hevi sme tiež vydali niekoľko bestsellerov - Prvý Tam Tam Borisa Filana, Satinského Rozprávky uja Klobásu, Exupéryho Citadelu. Aj moja kniha Chcete byť šťastný... vyšla v niekoľkých dotlačiach.

Nebol som úplný vydavateľský amatér v odhade, o čo bude medzi ľuďmi záujem. Posledná kniha, ktorú som vydal, bola veľmi úspešná. Heviho Diktátor sa predal v náklade trinásťtisíc kusov. Sám som ju distribuoval na školy, takže bola aj finančne veľmi prínosná. Ale faktom je, že čím som starší, tým menej ma baví brať do úvahy rôzne ekonomické hľadiská a efektivitu.

Vyčítali vám niekedy deti alebo manželka, že ste sa mohli venovať viac im, ako vydavateľstvu Hevi?

Ja som mal vo vzťahu k rodine vždy časový deficit, ale za to môže skôr moje písanie a introvertná povaha, než vydavateľské aktivity. Poznačilo ma to skôr finančne. V tých knihách určite zostalo pár miliónov, niekoľko domov, v ktorých sme mohli bývať. Ale neľutujem to, lebo mám pocit, že keby som chcel zarobiť na nový dom, tak sa mi to podarí. Možno už nie tak ľahko ako kedysi, ale podarí. Mám iné priority. Ale keby na to prišlo, nebolo by to také ťažké.

Ako sa k vám stavajú vaše deti? Vnímajú vás ako známeho autora alebo je im to skôr na príťaž?

Najmä je v tom pocit, ako keď pristihneš rodiča pri niečom nepatričnom, čo síce nie je celkom nemorálne, ale predsa. Ako keby rodič nezvládol alkohol. Alebo, keď sa dozvieš, že má mimomanželský pomer. Literatúra je tiež niečo inflagranti. Človek píše veľa vecí v prvej osobe. Veľa odhaľuje a ľudia majú pocit, že je to všetko o ňom, keď už je pod tými citovými vyjadreniami podpísaný. Je to trocha hanba. Možno aj deti hercov sa ťažko vyrovnávajú, že sa ich mama bozkáva s niekým iným. Moje deti to takto priamo nikdy neformulovali, ale podvedome to asi cítia. Je pre nich trochu traumou, že otec nemá normálnu robotu. Všetci chodia do práce a berú v istý deň výplaty a ja mám otca, ktorý celé dni sedí doma ako nejaký povaľač. A keď ma po prvýkrát videli na verejnosti spievať alebo hrať divadlo, to už vôbec nevedeli prežrieť. Ale faktom je, že teraz s nimi mám ešte lepší vzťah, ako keď boli malí.

Na aké zlomové obdobia alebo etapy rozkladáte svoj vlastný život?

Iste by sa to dalo rozdeliť aj vonkajškovo - slobodný, ženatý, detný, päťdesiatnik. Ale pre mňa sú skôr podstné moje vnútorné obdobia. Mal som napríklad etapu, keď som čítal iba poéziu, alebo etapu veľkých románov, filozofie, hudby, mystiky, výtvarného umenia. Veľký zlom bol, keď som pred desiatimi rokmi začal maľovať. To považujem za oveľa väčší prelom v mojom živote ako rok 1989, lebo vtedy sa pre mňa politicky až tak veľa nezmenilo. Ja som mal aj predtým svoj azyl, svoj vnútorný svet a rýchlo som zistil, že tento azyl budem potrebovať aj naďalej. Vonkajškovo sa nič nezmenilo. Keď ma však pred desiatimi rokmi zasiahol ošiaľ maľovania, tak som dva roky skoro nič iné nerobil, iba maľoval. Literatúra aj starosť o rodinu šli úplne bokom. To bol pre mňa veľký zlom.

Zažívate zlomové obdobie aj teraz?

Zlomové prežívanie je veľmi namáhavé a nedá sa robiť donekonečna, lebo potom by človek všetko iba lámal, začínal a neprehlboval. Teraz mám, dúfam, pred sebou obdobie syntézy, keď by som chcel veci, ktoré som ponačínal, podokončovať a zavŕšiť. Chcel by som všetko, čo som začal - písanie, hudbu, výtvarné umenie, divadlo, pohyb dať do výsledného syntetického tvaru.

Mám pocit, že veľkým objavom vo vašom živote bol aj internet ...

Určite. To bolo takisto jedno zo zlomových období môjho života. V internete sa realizovala borgesovská idea nekonečnej knižnice. Základný princíp internetu - sieť je aj základným princípom môjho života. Rád vytváram z ľudí a ideí siete. Keď stretnem nejakého zaujímavého človeka, chcem ho dať do siete s inými ľuďmi, aby sa vytvárali komunity a spoločenstvá. Dobrý hudobník a literát spolu môžu vytvoriť niečo tretie.

Navyše internet nie je nepriateľom literatúry, práve naopak, je to generátor príbehov, hudby aj obrazov. Internet nevnímam pasívne, ale intenzívne s ním pracujem. Najnovšie robím prostredníctvom internetu kurzy tvorivého písania. Mám niekoľkých žiakov z rôznych kútov Slovenska, dávam im zadania, kontrolujem ich a vyhodnocujem. Internet je fascinujúci labyrint a ja mám labyrinty rád.

Už niekoľko rokov píšete svoj román, ktorý by mal vyjsť začiatkom budúceho roka. Prečo ste chceli napísať román?

V mojom živote sa nazbieralo toľko skúseností, zážitkov a poznatkov, že sa to už nezmestilo do básní a vyžadovalo si to románový tvar. Nebolo to plánované, jednoducho to tak organicky vyplynulo, hoci na Slovensku sa každých pár rokov volá, že tu chýba veľký román. Žijem veľmi intenzívnym životom a mám toho v sebe toľko, že to môžem dať iba do románu. Tým nechcem povedať, že pôjde o moje osobné zbeletrizované zážitky. Sú to skôr moje duchovné skúsenosti, ktoré sa snažím podať prostredníctvom vzrušujúceho a čítavého príbehu.

Ako sa váš román bude volať a o čom bude?

Bude sa volať Kniha, ktorá sa stane. Súvisí to s faktom, že literatúra sa stáva čoraz rýchlejšie konkrétnou. Realita vytvára také bizarnosti, ktoré si spisovateľ ani s najväčšou obrazotvornosťou nevymyslí. Každý deň sú v novinách námety na dvadsať románov alebo filmov. Ale knihy, o ktorých mnohí hovoria pohŕdavo, že „to je iba kniha", tiež ovplyvňujú skutočnosť. Veď čo spravil Da Vinciho kód alebo Harry Potter s vedomím ľudí! Som si istý, že sa to na dnešných deťoch po mnohých rokoch prejaví. Zrazu to budú iní ľudia, než keby tú knihu nemali. To ma láka, lebo každý spisovateľ chce byť aj trochu manipulátorom. Niečo má v hlave a zrazu tým nainfikuje stovky a milióny ľudí v celom svete. Alebo aspoň niekoľko desiatok tu u nás. Je to ohromná moc. Nikdy som nechel byť politikom ani som nechcel manipulovať ľudí reklamou, ale je vo mne stále pokušenie niečo vložiť do vedomia iných ľudí.

Prečo je dôležité, aby mal váš nový román veľmi presnú štruktúru?

Pre mňa už bezbrehé písanie nie je zaujímavé. Preto si dávam čo najviac limitov.

Napísal som napríklad dvanásť piesňových textov pre speváčku, ktorá nevedela povedať „r". Preto v jej textoch nebolo ani jedno slovo s týmto písmenom a nikto to nezbadal. Napísal som knihu Krajina Agord, kde sa kapitoly začínali podľa písmen abecedy v poradí od A po Z.

Táto nová kniha bude mať 44 kapitol a 444 strán. Každá kapitola bude mať presne 10 strán. Bude tam presne 44 vedľajších postáv a 4 hlavné. Tá štvorka funguje ako kozmologický princíp. Je to vec estetiky, kompozície a mystiky. A možno tým chcem naznačiť, že v tomto amorfnom svete, ktorý je zdanlivo bez hraníc, by aspoň literatúra mohla mať nejaký presný tvar. Možno aj preto som začal písať sonety, lebo je to pevný tvar so svojimi formálnymi limitmi, ktoré ťa zdanlivo nepustia. Autor v ňom však je omnoho slobodnejší, ako keby písal automaticky, čo mu len príde na um.

Pokiaľ viem, píšete ten román už niekoľko rokov. Prečo ste si vybrali takúto náročnú formu, keď vám kladie taký odpor?

Pretože musím zápasiť so svojou ľahkosťou. Píšem už štyridsať rokov, za ten čas sa človek všeličo naučí a hrozí mu nebezpečensvo, že začne písať rutinne. Ja si týmito obmedzeniami dávam na ruku závažie, aby nepísala tak ľahko. Chcem, aby v mojom románe bolo cítiť istú námahu. Štandardný románový príbeh by som dokázal napísať aj za pár týždňov. Ale to nie je o tom. Chcem, aby to bol román, ktorý plne rešpektuje postavy a súčasne vysloví niečo podstatné. Súčasne by som bol rád, aby sa dobre a ľahko čítal. Ale aby v čitateľovi nezostala prázdnota, ako keď dočíta nejaký bestseller a na druhý deň si naň už ani nespomenie. Malo by to mať hĺbku dobre napísaného a vystavaného literárneho diela. Toto je komplikované - dať to všetko dohromady.

Aká je podľa vás súčasná slovenská literatúra?

Myslím si, že je ešte nerozvinutá. A to aj napriek tomu, že máme veľa dobrých autorov. Bola braná ako niečo, čo môže robiť každý. A preto mnohé veci vznikali na amatérskej báze, málokto sa literatúrou živil. Mnohí naši spisovatelia neovládajú remeslo.

Nie je tu pre literatúru priaznivá klíma, preto nemáme ani poriadnu kinematografiu. To nie je v tom, že sa raz za päť rokov nakrúti jeden dobrý film. Ani literatúra nie je v tom, že sa raz za päť rokov zjaví jeden dobrý román. To musí mať kontinuitu. Zo slabých románov vyrastajú slušné romány, zo slušných dobré, z dobrých veľmi dobré a z nich geniálne. A keď chýba hlad po slovenských dielach, spisovateľ nemá motiváciu. Ale verím, že slovenská literatúra ešte chytí druhý dych a teším sa, že sa niečo podobné už začína diať.

Daniel Hevier (1955)

Narodil sa v Bratislave, detstvo prežil v Prievidzi, kde absolvoval aj gymnázium. Vyštudoval FFUK v Bratislave, kombináciu estetika - slovenský jazyk. Počas vysokoškolského štúdia sa zamestnal ako redaktor literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase, krátko pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá, od roku 1989 ako šéfredaktor. Od roku 1991 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi, v ktorom vyšlo doteraz vyše sto titulov. Ako básnik debutoval v roku 1974 zbierkou poézie Motýlí kolotoč, odvtedy vydal vyše stovky kníh - poéziu, prózu, eseje, básne pre deti, rozprávky, antológie. Viaceré jeho knihy boli preložené do cudzích jazykov. Ma tri deti a s manželkou žije v Petržalke.

Zdroj:

https://www.sme.sk/c/4215660/daniel-hevier-slobodny-zenaty-detny-patdesiatnik.html#ixzz1y1xXZkvk

https://kultura.sme.sk/c/6418989/daniel-hevier-keby-som-chcel-tak-som-milionarom.html#ixzz1y1sLdRGD

https://www.sfk.sk/index.php?context=417&den=22&mesiac=5&rok=2012