Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič zomrel

9. augusta 1975 v Moskve zomrel Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič, ruský hudobný skladateľ. Považuje sa za najvýznamnejšieho sovietskeho skladateľa svojej generácie a jednoho z najväčších symfonikov 20. storočia.[chýba citácia] V odborných kruhoch patrí medzi najdiskutovanejšie osobnosti hudobných dejín a je predmetom rozsiahleho výskumu a početných publikácií. Narodil sa 25. septembra 1906 v Petrohrade.

Šostakovič patrí dodnes medzi najkontroverznejšie postavy hudobných dejín. Napriek tomu, že niet pochýb o hodnote a kvalite jeho diela, vedú sa polemiky o jeho morálnej zodpovednosti a úlohe popredného umelca ZSSR. Jeho postavenie však bolo premenlivé. V roku 1936 po premiére opery Lady McBeth mcenského okresu ho tvrdo kritizovali v periodiku Pravda a operu odsúdili ako „primitívnu a vulgárnu“.[4] Jeden z najtvrdších útokov prišiel v roku 1948, kedy ho na základe Ždanovovej doktríny spolu s ďalšími skladateľmi obvinili z formalizmu.[5] V ďalších desaťročiach ho však v Sovietskom zväze vnímali prevažne pozitívne a dokonca oslavovali. Jeho verejné vyhlásenia k svojim dielam boli vždy v súlade s oficiálnou politikou strany. Na Západe ho preto po druhej svetovej vojne vnímali ako skladateľa v službách režimu. Obrat nastal v roku 1975 (rok po Šostakovičovej smrti, kedy v USA vyšla kniha Testimony ruského emigranta, muzikológa Solomona Volkova, ktorý ju prezentoval ako Šostakovičove spomienky a názory, ktoré zachytil v priamych rozovoroch s ním. Autenticita knihy je však spochybňovaná a dodnes sa nepovažuje za jednoznačne dôveryhodny zdroj.[6] Napriek tomu však obsah knihy a neskoršie svedectvá Šostakovičových priateľov a súčasníkov v emigrácií prispeli k dôkladnému prehodnoteniu vnímania Šostakovičovej osoby ako skrytého disidenta, ktorý pociťoval hlboký odpor voči totalite, v ktorej žil. Šostakovič naďalej zostáva do veľkej miery záhadnou postavou hudobných dejín, predovšetkým kvôli faktu, že nezanechal takmer žiadnu súkromnú korešpondenciu ani spisy a jediným zdrojom tohto druhu ostáva sporná Volkovova kniha a svedectvá ľudí, ktorí ho poznali. Ďalšou komplikáciou je fakt, že jeho oficiálne a medializované vyhlásenia k jeho dielam často ostro kontrastujú s osobným presvedčením, ktoré prezentoval v kruhu blízkych a priateľov.

Z viac než 150 skladateľových prác sa dosiaľ hrajú: 15 sláčikových kvartet, klavírny cyklus 24 prelúdií a fúg, piesňové cykly Zo židovskej ľudovej poézie, Satiry, Suita na slová Michelangelove a mnohé iné diela. Ťažiskom jeho tvorby sú predovšetkým symfónie, ktoré z neho urobili jedného z najväčších klasikov 20. storočia.

Zdroj: wikipedia.org