Dobrý rým dokáže ľudí roztlieskať - Ľ. Feldek (rozhovor)

O rozvetvenej feldekovskej rodine, kde sa odjakživa žilo umením a literatúrou, bolo vždy počuť. Zrejme v tom bude mať prsty otec rodiny, ĽUBOMÍR FELDEK, ktorý sa celý život živí písanou tvorbou. Majstrovská zručnosť v práci so slovom a dlhoročné prekladateľské skúsenosti mu postupne otvorili dvere do veľkých knižných či divadelných projektov. Medzi tie novšie patrí dvanásť kníh jeho prekladov Shakespearových divadelných inscenácií, z ktorých prvá - Rómeo a Júlia, je už na svete. Obľúbeným čítaním je aj jeho Veľká kniha slovenských rozprávok. A napríklad v lete sa na divadelných doskách opäť začína pracovať na slávnej inscenácii Na skle maľované, ktorú pri tejto príležitosti nanovo preložil z poľštiny.

ĽUBOMÍR FELDEK - básnik, autor kníh pre deti, dramatik, prekladateľ - sa narodil v roku 1936 v Žiline. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Dva roky pracoval ako redaktor závodného časopisu na Orave, v rokoch 1961 - 73 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, v roku 1974 - 86 vedúcim redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a zároveň dramaturgom divadla Poetická scéna v Bratislave.Verejne protestoval proti zatknutiu Václava Havla, podpísal Niekoľko viet a v novembri 1989 patril k spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu. V roku 1995 sa odsťahoval do Prahy. Momentálne žije v Bratislave, kde realizuje svoje knižné a iné umelecké projekty. Patrí k predstaviteľom tzv. trnavskej skupiny básnikov (konkretistov), ktorej založenie inicioval Miroslav Válek a patrili do nej Ján Stacho, Ján Ondruš a Jozef Mihalkovič. Debutoval básnickou zbierkou Jediný slaný domov (1961), jeho ďalšie zbierky sú napríklad Kriedový kruh, Milovanie v pokročilom veku, Slovák na Mesiaci, Usmiaty otec, z novších Lekárnička zamilovaných. Je autorom Veľkej knihy slovenských rozprávok a ďalších kníh pre deti (Zlatúšik, Botafogo v čižmách, Modrá kniha rozprávok, Zelená kniha rozprávok) a jediného prozaického diela - románu Van Stiphout (1980). Napísal tiež viaceré divadelné hry (Teta na zjedenie, Jánošík podľa Vivaldiho, Teta z Prahy, Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj, Horor v horárni či Leťte, slečna Nituš). Píše eseje, prekladá svetovú poéziu (od Shakespeara po Morgernsterna) a divadelné hry. Preklady jeho poézie vyšli v rôznych zahraničných básnických antológiách. S manželkou Oľgou, publicistkou a spisovateľkou, majú päť detí - Ľuba, Martina, Olinu, Katku a Annu.

Ľubomír Feldek však teraz zo všetkého najviac rozpráva o Sergejovi Jeseninovi, autorovi ruskej moderny (1895 - 1925). Žije prekladom jeho básní, a tak trochu aj jeho životom.

Ako si žijete, odkedy ste sa z Prahy vrátili do Bratislavy?

Už som dosť starý na to, aby mi to mohlo byť jedno. Ešte stále si nie som istý, či som pendlovanie medzi Bratislavou a Prahou doriešil. V jednom českom filme jedna postava hovorí: ,To neřeš.' Výborná rada. Čo neviem vyriešiť, to neriešim. Ale vlastne je to vyriešené: domovom spisovateľa je jazyk. Mojím domovom je slovenčina.

Žili ste dosť dlho mimo Slovenska, časť vašej rodiny žije v Česku. Aké rozdiely vidíte v českej a slovenskej kultúre?

Vždy tu bol určitý fázový posun, cítiť ho dodnes. Keď si spomeniem na televíznu súťaž Spieva celá rodina, tam to bolo mimoriadne jasné. Slovenská rodina spievala ľudové piesne, česká Smetanu. Každý Slovák nosí v sebe veľkú zásobu piesní, rýmov, melódií, metafor, miluje poéziu, aj keď si to neuvedomuje. Je úžasné pre prekladateľa zažiť - ako som to napríklad pocítil na predstavení veršovanej Rostandovej hry Cyrano - že slovenského diváka roztlieska aj dobrý rým.

Podobne ako na hiphopovom koncerte. V hľadisku sa šalie, keď raper ,dáva dobré rýmy'. V čom to je, že ľudí niečo rýmované dokáže tak hlboko osloviť?

Rým a pieseň, to je pre Slováka kultová záležitosť, podobne ako rozprávka. Vďaka piesňam a rozprávkam sme si počas päťstoročnej historickej pauzy zapamätali svoju reč.

Vaše deti sa dobre ujali v umeleckých sférach, mnohí ďalší umelci sú vaši známi, kamaráti. Ako viete objektívne zhodnotiť ich tvorbu?

Musí sa mi to páčiť.

Na to, čo sa vám páči, máte prísne kritériá?

Myslím, že hej, ale môže to byť aj tak, že som sprostý a mnohé veci mi unikajú. Isté je, že mám rád, keď umenie nie je odtrhnuté od zážitku.

Onedlho vyjdú vo vašom preklade Jeseninove básne. Hľadáte sa v ňom a jeho básňach, alebo si myslíte, že s autorom a jeho dielom sa nedá stotožňovať?

S Jeseninom sa prekladateľ ľahko stotožní - stačí maličkosť, aby bola práca so slovom preňho rovnakou hračkou. Jesenin bol prostý a zároveň žonglér slova. Zanechal po sebe iba dvojstránkový vlastný životopis. Jeho posledná veta je ,zvyšok môjho života je v básňach'. Ale dobre je poznať aj životopis básnika. Aj fakty okolo jeho básní. Lebo keď sa napríklad Majakovskij pomýli a nechá s hlavou Jána Krstiteľa tancovať Herodias namiesto Salome, prekladateľ sa musí pomýliť spolu s ním. A ako môže byť prekladateľ Shakespeara v zhode s jeho životopisom, keď ten životopis vlastne ani poriadne nepozná? Tú zhodu s ním si však predsa nájde - cez postavy. Shakespeare je skrytý v postavách, ktoré pátrajú po vlastnej identite. A kto po nej nepátra?

Čo teda môžete mať s Jeseninom spoločné?

Neviem, ťažko povedať. Zhoda životopisov nie je nevyhnutná. Jesenin patril medzi básnikov-opilcov, takže pre stotožnenie s ním môže byť dobré aj to, keď si jeho prekladateľ rovnako rád vypije. Opilci môžu byť tí najlepší básnici. Ako Li-Po v preklade Viléma Mathésia. Alebo Villon v preklade Jána Smreka. A niektorí básnici potom majú blízko aj k samovražde, ako Jesenin. Ale myslím si, že myšlienka na smrť môže byť pre alkoholika veselá. Žartuje, a potom sa napríklad obesí. To je aj Jeseninov prípad. Ešte deň pred samovraždou si robil v kruhu priateľov žarty - podrezal si zápästie, aby mal čím písať, lebo v hotelovej izbe nebol atrament. A nasledujúcu noc si takto zažartoval naposledy.

Ako vnímate jeho samovraždu?

Samovražda je. Je to také isté dobré riešenie ako každé iné - keď niet lepšieho. Keď Jesenin zomrel, Majakovskij mu napísal báseň, v ktorej parafrázoval jeho verše. Živý Majakovskij presviedčal mŕtveho Jesenina, že jeho riešenie nebolo správne, bolo vraj príliš ľahké. Mal si vybrať ťažšie - byť tvorcom života. Lenže živý Majakovskij mŕtveho Jesenina už nepresvedčil o ničom. Zato mŕtvy Jesenin živého Majakovského áno - o pár rokov spáchal samovraždu aj Majakovskij.

Píše sa, že smrť Jesenina bola dôsledkom vzťahov, ktoré vládli medzi spisovateľmi ruskej moderny v predstalinských časoch.

Áno, aj. Dva roky pred smrťou bol na ročnom zájazde v Amerike a Európe s Isadorou Duncanovou. Keď sa vrátil, vyhlasoval do médií, že v Amerike vládne ,gospodin dollar', a že práve tam vonku sa naučil milovať svoju komunistickú vlasť. Dodnes sa to občas cituje ako jeho skutočný názor. Ale ja si myslím, že to treba čítať inak. Také slová mu mohol vtedy diktovať len strach. Určite hneď po návrate z Ameriky začala okolo neho krúžiť tajná polícia, ktorá ho dohnala až k samovražde. Aj keď ju spáchal už v roku 1925, teda dosť zavčasu - najkrutejšie časy nastali v Rusku až o pár rokov neskôr - nesvedčí to o ničom inom, iba o tom, že mal správnu predtuchu. Básnici mávajú predtuchy.

Aký je váš pohľad na Jeseninovu a Majakovského tvorbu?

Jesenin bol imažinista, Majakovskij futurista. Ale nie je medzi nimi až taký priepastný rozdiel, ako sa to niekedy tvrdí. Obaja prerážali cestu modernej poézii. Futuristi to robili provokatívnejšie, Majakovského metafora bola konštruovaná z nečakaných spojení často veľmi vzdialených vecí. Imažinista Jesenin si vystačil s materiálom, ktorý jeho obrazu poskytovala rodná dedina a krčmárska Moskva. Ale preto ešte nebola jeho obrazotvornosť menej prekvapujúca. Bol rovnaký revolucionár metafory ako Majakovskij. Spoločné mali aj prvotné očarenie revolúciou, aj neskoršie sklamanie z nej. Jesenin si na rozdiel od Majakovského pestoval svoju ,roľnícku úchylku', bol relatívne slobodnejší ako iní básnici, aj na rane bol zrejme skôr - hneď ako sa začalo rozkulačovanie. Ale napokon ho dohnal stalinizmus do hrobu rovnako ako Majakovského a iných.

Jeseninove básne vyšli u nás už vo viacerých prekladoch. Prečo ste sa znovu do nich pustili? Doterajšie preklady vás neuspokojili?

Do prekladu som sa pustil, lebo ma oslovil vydavateľ. Ale zároveň preto, lebo som cítil, že to má zmysel a nový slovenský preklad Jesenina je potrebný. Jesenin bol dedinčan a zároveň chuligán. Doteraz ho na Slovensku prekladali najmä dedinčania. Čosi teda ostalo aj na mňa.

Závisí od vás, koho preložíte?

Usilujem sa prekladať iba to, čo mám rád. A prekladám ,stredoeurópskou metódou'. My tu, v strednej Európe - Nemci, Česi, Maďari, Poliaci, Slováci - sa usilujeme o totálny básnický preklad. Ako keby sme hrali simultánku na viacerých šachovniciach. Usilujeme sa predovšetkým presne preložiť obsah, ale zároveň aj všetky konotácie, asociácie, rýmy, rytmus, slovné hračky, mieru básnického účinku. Tak sa vo Francúzsku alebo v Amerike poézia neprekladá. Tam sa aj rýmovaná poézia prekladá v próze. V Rusku sa zas prekladá v rýmoch, ale veľmi voľne. ,Puškinizuje' sa tam. Všetci básnici sveta tam vychádzajú na jedno kopyto - vyzerajú ako Puškin. Ozaj, keď hovoríme o slovenskom preklade a zároveň o Jeseninovi, je to mnohovravná náhoda: moderný slovenský básnický preklad sa začína práve Jesenského prekladmi Jesenina. Dodnes sú živé.

Čo k prekladu zlákalo vás?

Dostali sa mi v puberte do ruky skvelé preklady. Bol to najmä Smrekov Villon. Dostal som chuť si to pekné remeslo vyskúšať.

Ako zistíte, že preklad je dobrý?

Musí budiť ilúziu originálu. Nesmiete mať pocit, že to, čo čítate, je zastarané, kostrbaté, že prekladateľ sa s originálom trápi. Prekladanie by malo vyzerať ako hobby.

Vraj dostávate na stôl už nahrubo preložené texty a potom ich dorábate.

Áno, aj Jesenina tak robím - v spolupráci s rusistom Milanom Tokárom.

Prečo pracujete takto?

Nie preto, že by som nevedel po rusky. Ale myslím si, že existujú ľudia, ktorí vedia daný jazyk lepšie ako ja. Možno to robím preto, aby som sa vyhol miestu, čo i len jedinému, na ktorom by som sa sám mohol pomýliť. A také miesto existuje v každej básni. Nespolieham sa na seba, keď jazyk ovládam, a už vôbec nie, keď ho neovládam.

Ako vyzerá surový preložený text?

Mal by byť od slova do slova preložený, obsahovať synonymá, upozornenia na slovné hračky a na rôzne významy. Je to pre mňa pomôcka. Ale každé slovo si overujem. A na zmysel básne potom človek príde.

Myslíte si, že keby ste prekladali celý text od začiatku, výsledná podoba by mohla byť rovnaká, ako keď dostanete najprv surový materiál?

Bola by rovnaká, ale mohol by som sa pomýliť. Je to vec istoty. Myslím si, že pomôcka je prítomná pri akejkoľvek tvorbe. Umelcovi patrí záverečná fáza, tam, kde už má slovo iba reč poézie.

Ako je to s básňami, ktoré píšete vy?

Tých je menej. Väčšinu času trávim ako sluha takých pánov ako Shakespeare alebo Jesenin, iba občas žijem aj sám ako pán. Ale aj tá služba je panská.

sobota 28. 5. 2005 | EVA ANDREJČÁKOVÁ

Zdroj: https://www.sme.sk/c/2236886/dobry-rym-dokaze-ludi-roztlieskat.html