Dr. Andrej Radlinský a jeho silozpyt čili fyzika
V Bratislave ako aj v iných slovenských mestách máme možnosť ísť Radlinského ulicou.
Priemerne vzdelaný občan vie, že Andrej Radlinský bol rím.-kat. kňazom, ktorý spolu s Martinom Hattalom a ďalšími prispeli ku konštituovaniu slovenčiny. Málokto však pozná Radlinského dielo natoľko, aby vedel, že jeho hlavnou životnou náplňou bola vydavateľská a redaktorská činnosť. Radlinský nesporne patril medzi popredných vzdelancov a slovenských národných buditeľov v hornom Uhorsku 19. storočia.
Narodil sa 8. júla 1817 v Dolnom Kubíne v rodine úradníka, neskôr kubínskeho richtára Ondreja, ktorý vyštudoval gymnázium v Ružomberku a v Jágri. Jeden z jeho predkov bol pobočníkom známeho grófa Mórica Beňovského. Andrejova matka Alžbeta bola dcérou Bernolákovho brata. Andrej sa vzdelával v Kubíne, na gymnáziu v Ružomberku, Kremnici a v Budíne. Seminár absolvoval v Bratislave a v Trnave, kde študoval filozofiu. Teológiu odišiel študovať do Viedne, kde v tom čase pôsobili význační slovanskí lingvisti. Radlinský takto nadobudol všestranné vzdelanie a po skončení teológie (1841) získal doktorát filozofie na peštianskej univerzite.
Pôsobil v Banskej Štiavnici, vo Viedni, v Budíne a v Kútoch. Všetku svoju energiu a bystrý um dal do služieb rozvoja slovenského národa, pre jeho duchovné, kultúrne a materiálne povznesenie. Nebolo na Slovensku hnutia, na ktorom by sa nebol podieľal, alebo ho priamo neorganizoval. Nesmrteľné zásluhy si získal pri napomáhaní rozvoja slovenského školstva, najmä pri jeho záchrane.
Viem, že keď študujete fyziku zo svojej učebnice, máte dosť starostí s pochopením a osvojením si učiva a vôbec vás netrápi, akými cestami sa týchto poznatkov ľudstvo zmocnilo a ako ich videli naši predkovia pred viac ako sto rokmi. Zaiste nepohrdnete niekoľkými výpiskami z Radlinského učebnice Školník, ktorú vydal vo Viedni vlastným nákladom v r. 1871. Ba možno vám bude po ich prečítaní pripadať aj vaša fyzika pochopiteľnejšia a záživnejšia. Radlinský v „predmluve“ k Školníkovi píše:
„…požaduje i sám duch času a svetská vláda, aby sa tiež v elementárnych čiže národných školách obzvláštny zreteľ bral na vyučovanie mládeže v reálnych vedách.“
Ďalej tam uvádza učebné predmety, ktorých vyučovanie bolo uzákonené v roku 1868. Sú to:
„viero- a mravoveda; čítanie a písanie; počtovanie z hlavy a písmom; ako aj nauka krajinských mier; mluvnica; cvičenia mluvy a umu; prírodozpyt (silozpyt a zemeznalstvo); prírodopis so zreteľom na spôsob výživy a na kraj, k nemuž vätšina rodičov detí patrí; krajinský zeme- a dejepis; nečo zo všeobecného zeme- a dejepisu; praktické úpravy v poľnom hospodárstve a zahradníctve; krátka nauka občanských práv a povinností; spev; telocvik ohľadom na telocvik vojanský.“
Radlinský z úsporných dôvodov nevydal pre každý predmet osobitnú učebnicu. Mienil vydať dva zväzky Školníka. Prvý zväzok vo viazanej úprave stál 65 grajciarov, druhý z neznámych dôvodov nenapísal. Na 316 strán prvého zväzku vtesnal autor „hviezdovedu, zemepis, silozpyt, zemeznalstvo, prírodopis, domáce a poľné hospodárstvo, ovocinárstvo, včelárstvo, hodbabníctvo, nauku o právach a povinnosťach občanských“.
Silozpytu čiže fyzike venoval Radlinský 62 strán. Hovorí v ňom „o vlastnostiach telies, o príťažlivosti, ťarche, ťažišti a rovnováhe, o sochore, vážkach, mincieri, kolovrate a iných z kolovratu poskladaných strojoch, o povetrí, o plynoch, o vode, o liehu alebo silici (spiritus), o svetle, o teplote, o hromovine, o zvuku.“ Dodáva dva prídavky „O nešťastlivých prípadoch zadusených a hromom ohlušených ľudí.“
Školníka napísal Radlinský vo forme otázok a odpovedí. Bol presvedčený, že to je forma najbližšia mentalite a chápaniu detí okolo 12 rokov.
Hneď na začiatku časti, venovanej fyzike, sa Radlinský pýta: „Čo je silozpyt?“ a odpovedá: „Je to umenie o silách, ktorými úkazy prírody sa stávajú.“
Uveďme si niektoré otázky a odpovede z ďalších strán silozpytu.
„Keď do nejakého veľkého hrnca, až do preliaťa, vody nalejem, a do neho kameň pustím, či kameň vo vode utratí nečo z váhy svojej?
Áno, on utratí toľko váhy svojej, koľko váži voda, ktorú on objemom svojím vytiskol.
K. pr. kameň váži 3 funty, voda ale skrze kameň ten z hrnca von na podloženú misu vytisnutá váži 1 funt: ztratí teda kameň vo vode zo svojej váhy 1 funt, a tak bude pod vodou vážiť len 2 funty; o čom sa môžeme presvedčiť, keď kameň najprv na slobodnom, von z vody, odvážime, a potom ho na mocnú niť priviažeme, túto ku spodku vážok pripravíme a zpustený kameň do vody odvážime. A preto pod vodou sú všetkie telesá ľahčie. Pod vodou i veliké skaly ľahko dvíhame, keď ale nektorý z nich hore nad vodu vydvihneme, vypadne nám pre svoju ťarchu z rúk, a v tomto zmysle má pravdu i to porekadlo: že keď sa človek topí, i o slamku sa lapá; lebo i ľudské telo toľko vo vode zo svojej váhy ztratí, koľko voda ním vytisnutá váži.
Jaké stroje majú svoj základ na kolovrate?
Škripec, kotúč alebo kotúlka, klin, šroba, preš, hodiny, hodinky, všelijaké mlyny, rušne, parostroje na loďach a železniciach, súkennícke prádelnice a tisíce inších spletených strojov a poskladaných kolovratov. Sú už aj také poskladané stroje, že sa na nich do 6000 všelijakých čiastok, rozložiť sa mohúcich, nachodí.
Čo je povetrie?
Povetrie je veľmi riedka, na všetky strany celú zem otáčajúca tekutina, ktorú všetko, čo je živé, do seba dýcha.
Do jakej vysokosti môže povetrie svojím tlakom od spodku vydvihnúť vodu v prázdnej trubici, v ktorej neni žiadneho povetria?
Do vysokosti 32 stôp: (to jest: do 5 siah a 3 stôp) a preto v strebavej studni ďalekosť medzi hladinou vody a žliebkom, z ktorého voda pri ťahaní siváka vytekať má, nesmie byť vätšia od 5 siah (30 stôp), aby stroj i potom ešte vodu dával, keď by ona v studni následkom suchoty trochu zpadla. Tu sa ale nerozumie studňa, ktorá má ku siváku ešte nástroj, vodu dvihajúci, pripojený; lebo s týmto vodu i z vätšej vysokosti vydvihnúť možno.
Čo je barometer?
Je nástroj k meraniu tlaku povetria.
K čomu sa upotrebuje tento tlakomer?
1. K meraniu vysokosti vrchov;
2. k poznaniu nastávajúcich premien v povetrí.
Čo je voda?
Je kvapkavá, prezračná a bezbarevná tekutina.
Či by sa parením plynu amoniackého pri pomoci ohňa voda nedala na ľad premeniť?
Áno. A síce týmto spôsobom: Nech sa vezmú dve guľaté nádoby zo železa alebo z mosadze: jedna vätšia a druhá menšia, ktoré do pôl kolesa nakrívená rúra spojuje. Jedna z nich sa naplní vodou, plynom amoniackým napustenou, druhá zostane prázdna. Tamtá plná postaví sa na žeravé uhlie. Palčivosť ohňa vypudí plyn amoniakový z vody a preženie ho cez nakrívenú rúru do malej práznej gule; poneváč on ale z tejto gule nemôže sa von dostať, a sila ohňa z vätšej gule nový plyn odháňa: týmto tlakom samej nádoby premení sa na tekutinu. Keď sa potom vätšia guľa z ohňa odstráni a vychladnúť nechá: hneď po vychladnutí počne sa tekutina amoniaková, v menšej guli obsažená, veľmi rýchle a násilne v plyn premieňať, ktorý zas do veľkej gule prechodí, aby sa tam s vodou spojil; menšia ale guľa následkom silného parenia toho vnútri tak ochladne, že keď ju do vody zamočíme, táto hneď mrznúť počne.
K čomu je tento ľadostroj užitočný?
Že si môžeme ľadu narobiť aj v lete, keď ho potrebujeme, či k zachovaniu čerstvosti jedla a nápojov, či k lekárskemu upotrebeniu pre ranených a nemocných.
Čo je svetlo?
Dľa mienky nektorých učených svetlo je plyn, pozostávajúci z najútlejších, váhe ľudskej nepodrobených čiastok, ktoré zo svieťacieho telesa s ohromnou rýchlosťou na všetky strany v rovnej čiare vyplývajú a svojim pôsobením na oči zvierat a ľudí k videniu pomáhajú. Dľa mienky druhých svetlo je najútlejší, žiadnej váhy nemajúci plyn, aeterom menovaný, ktorým je obloha nebeská na všetky strany naplnená, tak že on i povetrie zeme našej preniká. Jaknáhle ale svieťacie teleso počne na tento plyn pôsobiť: povstane v ňom isté vlnenie, ktoréžto vlny plynu v oku ľudskom cit videnia spôsobujú.
Čo ešte pôsobí svetlo slnca?
Ono pôsobí i to, že jeho pomocou obraz človeka alebo ktoréhokoľvek iného predmetu na pripravenej k tomu ploche v úplnej pravdivosti vyrazí, a tento spôsob menuje sa svetlopis čili fotografia.
Čo je hromovina?
Je istá, v celej prírode rozšírená, priveľmi riedka, nijakej váhy nemajúca, pôsobiť ale neprestävajúca látka, elektrinou alebo hromovinou menovaná, najlepšie vidomá v blesku.
Jako sa spraví hrmenie?
Keď sa poveterná hromovina prerazí z jedného mračna do druhého, pretrhne ona povetrie, ktoré ale učinenú takto prázninu s rachotom hneď zaplní, a tak slyšíme hrmenie, ktoré sa ozýva ďaleko.
Čo je zvuk?
Je rýchly, trasavý pohyb telesa, ktorý až k uchu našemu donesený, od sluchových čuvov [nervov] zpozorovaný býva.“
Radlinský si uvedomoval, že úlohou prírodných vied, predovšetkým fyziky, je viesť ľudí k osvete, vyvracať povery, a tak v silozpyte píše:
„Či je to pravda: že sú tam peniaze zakopané, kde sa svetlonos ukáže?
To neni pravda; lebo vieme: že svetlonos neni nič iné, jako vodík v povetrí hromovinou zapálený, a len na to poukazuje: že na takých miestach je plno hnilotiny, z ktorej ten plyn vodíkový vychádza.
Či je to pravda, že tam strašidlo a jakýsi duch chodí, kde zabitý alebo obesený je pochovaný?
To neni pravda; lebo ho ešte žiaden striezlivý človek nevidel, len bojazliví a poverčiví ľudia si hneď myslia, že videli ducha, keď vo tme nemohli dačo rozpoznať.“
Zmysel školy – pripraviť človeka pre život, Radlinský napĺňal poučnými vsuvkami, ako:
„Či nekedy aj dobré teplovody ochranu proti horúčosti dávajú?
Áno, dávajú i tieto proti horúčosti ochranu, keď túto z druhých s nimi spojených telies do seba ťahajú. Tak na príklad môže sa vrelá voda do pohára naliať, a nikdy sa nepukne, jestli je v ňom ližica položená, preto, že táto jako lepší teplovod, horúčosť dychtivo ťahá do seba; v cínovom kotlíku môže sa voda variť pri jakomkoľvek ohni, on sa žiadnym spôsobom neroztopí, pokud má v sebe vodu; ba i v papierovom hrnci uvre voda, a papier sa nechytí od ohňa, len tam, kde papier na ňom neleží; niť okolo studeného klinca železného okrútená, čo sa aj do plameňa sviečky vopchá, nezhorí hneď na počiatku, bo tú horúčosť klinec vťahuje do seba.
Čím sa majú zaopatriť tí, ktorí na poli robia a je veľmi parno?
Vodou, s octom smiešanou, a túto majú pomalí piť; lebo so studenou vodou sebe ľahko uškodiť môžu.
Jako si má pomáhať človek, keď sa mu zapáľa šaty a horia na ňom?
Nemá utekať; lebo keby utekal, ešte by viac oheň skrze povetrie rozdúchal, i dom by mohol podpáliť; lež má sa zvaliť na čistú holú zem a váľať po nej; pritom má volať na ľudí, aby mu prišli na pomoc.
Čo má činiť človek, keď v zime ide na cestu, a je veľmi chladno?
Má si dobré teplé šaty obliecť, teplej polievky alebo mlieka sa napiť; pálenky ale ani nekoštovať.
Čo sa robí s človekom, keď v zime na ceste pije pálenku alebo mnoho vína?
Zostane ospanlivým tak, že ľahko potom poblúdi, a zaspí i zamrzne.“
Z uvedených príkladov vidíme, ako Radlinský dôsledne využíval základné didaktické pravidlá – nadväzoval na staršie vedomosti, používal názorné príklady, nabádal k jednoduchým experimentom.
Povšimnite si tiež, ako sa postupne vyvíjal obsah niektorých fyzikálnych pojmov. Dobre to vidieť pri hromovine – elektrine, kde sa od predstáv o fluide prešlo k názorom o elektrickom stave základných častíc.
Radlinského učebnica Školník bola významným prostriedkom pri dvíhaní vzdelanostnej úrovne slovenských ľudí v poslednej štvrtine 19. storočia, a to nielen žiakov, ale aj mládeže a dospelých. Splnila aj dôležitú úlohu udržiavať slovenský jazyk v ťažkých časoch, keď v rokoch 1874–1918 nemali sme ani jednej slovenskej strednej školy.
O jej kvalite svedčí skutočnosť, že sa používala na slovenských ľudových školách (v ročníkoch 6. – 8.) ešte aj v tridsiatych rokoch [minulého storočia] po prvej svetovej vojne.
Vysvetlivky k článku:
aeter – čítaj podľa latinského spôsobu éter
hromovina – elektrina
lingvisti – jazykovedci
prírodozpyt – na rozdiel od prírodopisu, ktorý opisuje javy v prírode, sa pýta na príčiny týchto javov
sochor – páka
strebavá studňa – pumpa
škripec – kladka
trasavý pohyb – kmitavý pohyb
Autorom článku je RNDr. Albert Hlaváč (7. 11. 1919 – 6. 6. 2005).