Etnologička Hana Hlôšková: O rozprávkach ešte veľa nevieme

Vianoce na televízne obrazovky každoročne prinášajú rozprávkový maratón. Koľko však vieme o rozprávkach minulých storočí? Rozprával ich špecialista, príležitosť na ne nebola každý deň a pôvodne neboli pre deti, hovorí o ľudových rozprávkach etnologička Hana Hlôšková.

Poznáme typicky slovenskú rozprávku?

Nemyslím si, že existuje rozprávkový typ špecifický iba pre Slovensko. V základných typoch je rozprávka rozšírená na celom svete. Svedčí o tom medzinárodný katalóg rozprávok bádateľov Aarneho a Thompsona, ktorý vznikol podobne ako Mendelejevova tabuľka chemických prvkov – zostavovatelia predpokladali, že sú typy rozprávok, ktoré ešte neboli zdokumentované a až neskôr sa ukázalo, že existujú. Preto skôr ako o typicky slovenskej rozprávke môžeme hovoriť o rozprávkach, ktoré sa u nás najčastejšie rozprávali, presnejšie, zberatelia ich najčastejšie zaznamenali.

Čo o nás hovorí vianočná smršť rozprávok na obrazovkách?

Rozprávky v ľuďoch stále rezonujú. Pamätám si paniu, ktorá ma chodila ako dieťa opatrovať. Jednoduchá šesťdesiatročná žena so základným vzdelaním si v našej knižnici požičiavala knižky a nesmierne obľubovala rozprávky. Doslova ich potrebovala. Veľa štúdií psychológov hovorí o tom, ako sa aj vysoko vzdelaní a sofistikovaní ľudia v ťažkých obdobiach života nezriedka utiekajú k rozprávkam. Veci v nich sú jasné. Odrážajú základné životné hodnoty, ktoré platia v spoločenstve, presnejšie, spoločenstvo by chcelo, aby platili.

Dobro víťazí nad zlom – aké ďalšie hodnoty?

Viera v spravodlivosť, aj viera, že šťastie si treba odpracovať a zaslúžiť. V rozprávke je prekážok niekoľko, stupňujú sa a až potom príde odmena. To je prítomné v každom ľudskom konaní. Chvíľkovo k úspechu, psychickému alebo materiálnemu blahobytu prídeme aj náhodou, no v zásade, šťastie je čosi, o čo sa treba zaslúžiť. A náhoda tiež.

Je zostava rozprávok, ktoré televízie v pravidelných časoch každoročne opakujú. Potrebujeme spomínané hodnoty dookola potvrdzovať?

Sú ľudia, ktorí spontánne, bez toho, že by boli tlačení anketami, hovoria, ako cez Vianoce organizujú čas rodinných príprav či návštev podľa vysielania tej-ktorej rozprávky. Sledujú ich, povedzme, tri generácie – starí rodičia, rodičia, vnúčatá. A hoci aspoň dve generácie už film stokrát videli a presne poznajú hlášky, stále im robí dobre združovať sa a podeliť o zážitok.

Prvé dva zväzky Dobšinského rozprávok sa generáciám čitateľov spájajú s výtvarníkom Ľudovítom Fullom. V roku 2003 mal reprezentatívnu výstavu k stému výročiu narodenia.

Fungovali podobne rozprávky aj v minulosti?

Aj kedysi sa spoločenstvo združovalo a hoci rozprávku alebo povesť počuli veľakrát, žiadali od rozprávača kvalitné podanie - hovor, rozprávaj nám o tom! Tiež mali potrebu zažiť a zopakovať príjemnú chvíľu.

Kedy sa rozprávky rozprávali?

Bežne, pri oddychu na poli, sa rozprávky asi nerozprávali. Potrebujú čas aj atmosféru, preto šlo o výnimočné chvíle, ktoré trvali dlhšie. Povedzme večerné rodinné, susedské stretnutia, alebo páranie peria. Spoločenstvo muselo byť sústredené a potichu.

Rozprávač musel byť špecialista, alebo ktokoľvek poruke?

Rozprávky boli rozsiahle útvary náročné na zapamätanie aj na interpretáciu. Pravdepodobne ich nehovoril bežný rozprávač, ale ľudia na to disponovaní a v komunite cenení ako rozprávači. O jednom z nich vieme z takzvaných Brondových rozprávok spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. Jozef Rusnák Bronda, rozprávač z Horehronia, bol obyčajný človek, pôvodne lesný robotník. Utrpel úraz a nebol schopný vykonávať svoje povolanie. Vieme však, že si ho brali so sebou skupiny lesných robotníkov, keď šli na týždeň - dva pracovať do lesa. Bol jednak užitočný, pretože im varil a staral sa o kolibu, kde bývali, a zároveň im ako výborný rozprávač večery vypĺňal rozprávaním. To nám veľa hovorí. Rozprávanie, ak bolo kvalitné, bolo cenené. Plnilo rôzne funkcie - emocionálne, informatívne, filozofické, no predovšetkým, pomáhalo stráviť čas. Čo by ľudia inak v tme v hore po večeroch robili? Rozprávanie ich uspokojovalo, inak by ho neboli počúvali.

To všetko upravuje zažitý obraz rozprávok, ktoré láskavá stará mama rozpráva deťom. O princeznách a drakoch počúvali aj dospelí?

V pôvodnom prostredí áno. Viera v spravodlivosť a podobné hodnoty, hoci iste dôležité aj výchovne, sú hodnoty dospelého spoločenstva. Dospelí mali výdrž dlho počúvať, chápať zložitejšie vetné konštrukcie a dešifrovať v rozprávkach nepriame, symbolické posolstvá. Svedčí o tom fakt, že vydania Dobšinského rozprávok pre detského prijímateľa museli byť upravené a zjednodušené. Každý to možno zažil na sebe alebo na svojich deťoch. Keď začnete čítať klasické trojzväzkové vydanie Dobšinského, dieťa istého veku nechápe, čo človek hovorí. Jazyk je zložitý, plný archaizmov, s vetnou skladbou príznačnou pre dobu, keď ich Dobšinský upravoval.

Dospelé publikum vysvetľuje, prečo sú naše ľudové rozprávky také krvavé až brutálne?

Možno. Na druhej strane, treba byť opatrný a mieru hororu merať dobovými, nie dnešnými meradlami. Rozvoj medicíny a kultúry ako takej pravdepodobne spôsobil, že náš vzťah k smrti, zraneniam či bolesti je iný, ako bol v 19. a predchádzajúcich storočiach. Ľudia zomierali v domácom prostredí, smrť bola medzi nimi prítomná. Vtedy deti bežne zažívali uhynutie domácich zvierat, dnes psíkov pochovávame na špeciálnych cintorínoch a je to trauma.

Často zdôrazňujete pravdepodobnosť, nehovoríte o istote. Čo o dávnych rozprávkach ešte stále nevieme?

Nevieme veľmi veľa. A aj to, čo vieme, sú často iba hypotézy.

Rozprávkami preslávený Hans Christian Andersen má múzeum v dánskom Odensee. U nás by si Hana Hlôšková želala podobnú expozíciu venovanú Pavlovi Dobšinskému

Prečo?

Folkloristika ako disciplína sa začína na Slovensku serióznejšie rozvíjať až v 19. storočí, čo je dodnes veľmi krátky čas. Dlho ani nemožno hovoriť o vede v dnešnom zmysle. Prví zberatelia neboli a ani nemohli byť školení folkloristi. Nechceli zachytiť reálny rozprávačský repertoár, sledovali národnobuditeľské ciele. Folklór pre nich slúžil ako argument, preto sa zameriavali na určité žánre, ktoré pokladali za reprezentatívne.

Čím ich upútala rozprávka?

Rozprávka je rozsahom, poetikou aj obsahom veľmi kvalitný útvar, ktorý mohol reprezentovať. V tom sa líšil napríklad od humoristického rozprávania, ktoré bolo tiež zrejme rozšírené, ale v takej miere ho nezaznamenávali, napríklad erotické či pijanské témy pre bádateľov neboli dostatočne dôstojné. Rozprávka ich priťahovala asi aj vedomím, že ide o zanikajúci žáner. Zaujímavé sú prístupy, ktoré rozprávku považujú za demýtizovaný mýtus. Rekonštrukciou rozprávkových textov by sme v duchu tohto prístupu mali nájsť predkresťanské mytologické predstavy. Asi aj preto sa v okruhu Dobšinského rozvinul záujem o čarovnú rozprávku a nie trebárs o miestne povesti.

Na rozdiel od kolegov, Pavol Dobšinský zostáva hviezdou žánru a Slovenské rozprávky víťaznou knihou nedávnej ankety Moja naj kniha. Ide o autentické rozprávky alebo literárne upravené diela?

Nie sú to autentické texty. Nie že by ich vymýšľal, ale nie sú autentické v dnešnom chápaní folkloristického prístupu. Dnes to, čo nahráme na magnetofón, prepíšeme presne, ako zaznelo, vrátane nuáns individuálneho prejavu a nedokonalostí ústneho prejavu.

Ako si poradili zberatelia bez diktafónov?

Zapisovali systémom ceruzka a papier, navyše, bez stenografického záznamu, ktorý rozprávačský prejav zachytí v reálnom čase. Z viacerých rozprávaní toho istého textu robili jeden text. Konkrétne Dobšinský a jeho druhovia verziu, ktorú pokladali za najkrajšiu, najvýstižnejšiu, najucelenejšiu a podobne. Dobšinský žil v čase, keď ešte aktívne žilo ľudové rozprávanie a materiál preto dôverne poznal. Treba povedať, že zásahy do textu robil geniálne, s veľkou úctou k materiálu. Neznásilňoval ho a nevnášal doň zásadné inovácie. Prví zberatelia vykonali ohromný kus roboty, navyše ako hobby popri občianskom povolaní. Čo je zaujímavé, Dobšinský a jeho druhovia sa orientovali hlavne na text. Ich nezaujímal nositeľ, kontext, ani príležitosť rozprávania. Až neskôr sa začalo zapisovať, akého veku, sociálneho zaradenia či konfesionálnej príslušnosti bol rozprávač, aj to, či bol napríklad gramotný, alebo negramotný, či cestoval a opúšťal lokalitu.

Dobšinský prekvapuje rozprávkou Dalajláma. Citujem: „Náš šuhaj slúžil za toho pecúcha; radi ho videli, lebo bol poslušný a usilovný. Ale kedykoľvek sa ho dač spýtali, nikdy inšie neodpovedal, len „dalajláma“. Preto ho ani inak nevolali, iba Dalajlámom.“ Ako sa v našom folklóre ocitol výraz z exotického Tibetu?

S vysvetlením niečoho takého som sa nestretla, ale to zase neznamená, že neexistuje. Etnológovia môžu mať ohromné teórie, ale cesty kultúrnych javov bývajú aj kuriózne a náhodné. Fantastickým príkladom je tanec pas de cautre. Z Francúzska sa sprostredkovane dostal do nášho ľudového prostredia, kde sa tancoval ako patekát. Predpokladám, že jeho nositelia nevedeli o jeho koreňoch, ani o tom, ako sa k nám dostal. Milá skomolenina však znie ako ľudový slovenský výraz – paťekát. Môžeme sa len domnievať, ako k nám doputoval dalajláma. Či cez obchodníkov, remeselníkov, vojakov na službe, ktorá trvala niekedy aj dvanásť rokov a dávala dohromady ľudí z rôznych regiónov.

Kedy u nás miznú ústne tradované rozprávky?

K tomu znova ťažko zaujmeme jednoznačné stanovisko. Nazdávam sa, že už Dobšinský a jeho kolegovia robili čosi ako záchranný výskum. Aj keď to tak možno nenazývali, uvedomovali si, že nastupujú civilizačné a nivelizačné trendy.

Upraviť pre detského čitateľa alebo napasovať rozprávku na dnešné pomery môže dopadnúť rôzne. Kladným prípadom je spisovateľ Ľubomír Feldek (vľavo), ľudové rozprávky dôverne pozná

Ako je to dnes?

Ak dnes niekto dokáže vyrozprávať rozprávku, veľmi pravdepodobne buď prerozprávava to, čo niekedy čítal alebo počul z Dobšinského, alebo vo filmoch či v rozhlase. Prvé zošitové vydania Dobšinského začali vychádzať už koncom päťdesiatych rokov 19. storočia, neskôr v dosť veľkých nákladoch. Prechod rozprávky do literárneho a iného folklorizmu bol masívny proces, ktorý trvá dodnes. Pamätajme, koľko nedeľných rán zneli rozprávky v rozhlase.

Je to niečo podobné, ako keď namiesto pôvodných ľudových tancov začali na dedinách napodobňovať štylizovanú Lúčnicu?

Áno. Keď sa pôvodne folklórny jav dostane do folklorizmu, druhej existencie folklóru, napríklad na scéne, či v médiách, tak sa prejav akoby povýši a zároveň umŕtvi v jednom modeli. Keď sa v šesťdesiatych rokoch skúmala zbojnícka jánošíkovská tradícia, v teréne folkloristi zistili, že ľudia rozprávajú pomerne jednotný model textov. Ukázalo sa, že ide o prerozprávaný obsah filmu Paľa Bielika Jánošík. Pôvodné množstvo jánošíkovských motívov vyrozprával v jednom veľkom príbehu, farebne, s hudbou a sugestívnou poetikou, takže bolo prirodzené, že ho ľudia vnímali spôsobom – aha, toto je pravý Jánošík. No usúdilo sa, že je to prirodzený proces. Fungoval azda aj predtým, len o tom nemáme exaktné doklady. Neboli ostré hranice medzi folklórom a takzvanou vysokou kultúrou, systémy kultúry sa navzájom ovplyvňovali.

Filmom ťažko konkuruje ústne podanie a rozprávkové knihy. O čo bez nich prichádzame?

Čítaná alebo rozprávaná tradícia je nenahraditeľná. Keď rodičia rozprávajú či čítajú rozprávku deťom, nikdy nedosiahnu fantastickú výpravnosť ako vo filme, no práve ústne rozprávanie a blízky fyzický kontakt s dieťaťom, je niečo iné a veľmi dôležité. Vo filme sú určité kostýmy, určitá hudba. Nemôžu byť iné, ako sú, nanajvýš sa nám môžu páčiť, nepáčiť. Samotné slovo v živom rozprávaní však otvára vnútornú vizuálnu predstavivosť dieťaťa. Ono si vie dosadzovať zažité skúsenosti a predstavy - povedzme, oblečenie princeznej alebo prostredie, kde sa odohráva dej.

Iným prípadom sú hollywoodske príbehy zo súčasnosti, tiež plné rozprávkových vzorcov.

Aj tieto filmy, napríklad na princípe Popolušky, či je Popoluškou žena alebo muž, hovoria, že spoločenstvo verí v tieto normy a hodnoty. Žiada si ich v nových kulisách, s „novými“ hrdinami a chce, aby sa princípy naplnili. Či sa napĺňajú v reálnom živote, je druhá vec.

Vráťme sa k pôvodným ľudovým rozprávkam. Je šanca, že o nich zistíme viac?

Veľa sa ešte skrýva v archívoch. Príkladom je aktuálny výskum Slavistického ústavu Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied, zameraný na byzantskú tradíciu na východnom Slovensku. Po farách aj domácnostiach sa našlo veľa dokladov zo 17. až 19. storočia vrátane folklórnych textov. Materiál ešte nie je komplexne spracovaný, ale jeho množstvo dáva tušiť, že v iných regiónoch je to podobné. Mnohé archívy, knižnice sú z tohto hľadiska asi ešte nie celkom prebádané. I z tých poznatkov a materiálov, ktoré doteraz máme k dispozícii, by mohla vzniknúť pútavá expozícia ľudovej rozprávky. Vhodným miestom by iste bola budova fary v Drienčanoch, kde dlhé roky pôsobil Pavol Dobšinský. Inšpirovaní Múzeom Hansa Christiana Andersena v dánskom Odense sa do tohto projektu s mojimi študentmi púšťame.

Doc. PhDr. Hana Hlôšková, CSc. (1955)

Špecializuje sa na slovesný prejav, folklorizmus, dejiny folkloristiky a orálnu históriu. Narodila sa v Košiciach. V roku 1978 absolvovala etnológiu a folkloristiku na Filozofickej fakulte UK. Pôsobila na Etnologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v súčasnosti prednáša na katedre Etnológie a antropológie FiF UK. Získala mnoho ocenení vrátane medzinárodnej ceny etnologických a antropologických štúdií Giuseppe Pitré-Salvatore Salomone Marino, Palermo (1996). Je autorkou dvoch monografií, desiatok vedeckých štúdií a editorkou mnohých zborníkov. Predsedá Národopisnej spoločnosti Slovenska, je výkonnou redaktorkou viacerých odborných časopisov a medzinárodných bulletinov. Žije pri Bratislave, má dcéru a syna.

štvrtok 23. 12. 2010 | Miloš Krekovič | FOTO - Silvia Slafkovská

Zdroj: https://kultura.sme.sk/c/5688121/etnologicka-hana-hloskova-o-rozpravkach-este-vela-nevieme.html