Ezra Pound sa narodil

30. októbra 1885 sa v Hailey v Idahu narodil Ezra Pound, americký básnik, prozaik a kritik, jeden z najvýraznejších predstaviteľov literárnej moderny 20. storočia. Pound bol hybnou silou a popredným predstaviteľom niekoľkých modernistických smerov, a to predovšetkým imaginizmu (imažinizmu, imagizmu) (anglo-americký umelecký smer v poézii, kladúci dôraz na presnosť obrazného vyjadrenia a na užívanie jasného, prirodzeného jazyka) a vorticizmu (britský umelecký smer z počiatku 20. storočia, prezentujúci sa najmä vo výtvarnom, ale i literárnom umení; "prekurzormi" smeru boli predovšetkým kubizmus a futurizmus). Zomrel 1. novembra 1972 v Benátkach.

Názov poetickej skladby Cantos v preklade znamená „piesne“ – nikdy sa tak však neprekladá. Verše, ktoré obsahuje, v sebe nesú melódiu príznačnú pre trubadúrsku tradíciu. Zvukové charakteristiky básne sa tu snúbia s myšlienkou, ktorú vyjadruje. Pound vo svojich esejách tvrdil, že rytmus nemožno len tak „sfalšovať“. Začínajúcim básnikom radil, aby si pomocou prekladateľskej práce cibrili svoj sluch a učili sa, ako správne kombinovať výber slov a ich „pohyb“.

Pound prekladal do angličtiny z 10 rôznych jazykov. Sám však tvrdil, že nie každého autora dokáže „preložiť“ v pravom slova zmysle. Takým bol napríklad François Villon. Ako tvrdil, jediné, čo mohol urobiť s jeho tvorbou, bolo „zhudobniť“ ju, nie však ju preložiť. Pound si mnohokrát rozpisoval rytmy veršov, akoby šlo o melódiu; vlastnú poéziu však nezhudobňoval.

Keď mal 34 rokov, začal sa sám živšie zaujímať o komponovanie. Predstavoval si to ako akúsi vzburu proti impresionistickej hudbe Clauda Debussyho. Pound bol predovšetkým samouk a oficiálnych hodín komponovania absolvoval iba niekoľko. Jeho prác v tejto oblasti teda tiež bolo len málo. Najvýznamnejšie z nich sú dve opery: jedna z nich, Le Testament, na tému rovnomennej básnickej skladby Françoisa Villona, druhá, Cavalcanti, na tému jedenástich básní od talianskeho básnika 13. storočia Guida Cavalcantiho. Notový záznam pre obe opery napísala Agnes Bedfordová, londýnska klaviristka, ktorá Poundovi pomohla pri komponovaní Villona. Jeho žiak Robert Hughes však s istotou tvrdil, že celkový dramatický a zvukový rámec skladieb sú Poundovým dielom.

Počas pobytu v Paríži sa Pound spriatelil s americkým skladateľom a klaviristom Georgom Antheilom, a koncertnou huslistkou Olgou Rudgeovou, ktorá s ním bola na koncertnom turné. Básnik uznával Antheilovu hudbu a požiadal ho o pomoc pri utvorení rytmického systému pre Le Testament, ktorý by lepšie zodpovedal rečovému rytmu villonovskej starofrancúzštiny. Výsledkom bola značne zložitá konštrukcia nepravidelných taktov. (V jednej z kľúčových árií sa napríklad takt mení z 2/8 na 25/32, odtiaľ na 3/8 a 2/4. Pre spevákov je tak mimoriadne ťažké odhadnúť, v akom takte sa hudobný podklad práve hrá a aký bude nasledujúci. Aj Olga Rudgová sa Pounda pokúšala presvedčiť, že rytmický systém skladby je značne nepraktický.)

V opere Le Testament nejestvuje žiadna predvídateľnosť toho, čo bude nasledovať, a tiež žiadne voľnejšie miesta, ktoré by spevákom či poslucháčom dopriali čo i len chvíľkové útočisko. Rytmus skladby je nositeľom emočného náboja. Okrem toho sa na vytvorenie rytmických zvláštností miestami využívajú veľmi zvláštne prostriedky: škrabanie, štikútanie, podivné zvuky „telesného pôvodu“. Celá skladba akoby bola jedným veľkým súbojom melódií a rytmov, utvárajúc spleť polyfónie a polyrytmie, ktorá úplne ignoruje tradičné zákonitosti harmónie. Takýmto spôsobom sa Pound zrejme snažil priblížiť svojmu ideálu „nesfalšovateľného“ absolútneho rytmu – možno až príliš laboratórnym spôsobom. Americký skladateľ Virgil Thomson však Poundovu prácu ocenil – nie až tak ako dielo hudobníka, ale určite ako dielo vynikajúceho básnika.

Opera Cavalcanti, postavená na lyrickej ľúbostnej tvorbe Guida Cavalcantiho, v sebe na druhej strane nesie viac melodických než rytmických zvláštností. Pound na nej pracoval už bez Antheilovej pomoci a zakomponoval do nej prvky príznačné pre tvorbu Verdiho a neoklasicizmus Igora Stravinského. Skladba stavia svoju zvláštnosť na hre s oktávami a využívaní rôznych spádov, vytvárajúc akúsi surrealistickú atmosféru postavenú proti zaužívaným zákonitostiam, a to nie len v oblasti hudobnej kompozície.

Pound tvrdil, že rytmus je „forma vyrezaná do času“. Vo svojej tvorbe bol otvorenejší než Antheil, ktorý ostával verný svojmu konceptu modernej hudobnej kompozície, postavenom na inováciách a prekvapivých zvratoch. Okrem asymetrie a elaborovaných rytmov dával Pound priestor aj tradícii, zakladajúcej sa na symetrii, opakovaní a väčšej uniformite.

Ezra Pound si v 2. polovici 20. storočia vďaka tomu, že podporoval Mussoliniho, odmietal centralizované bankovníctvo a musel čeliť obvineniam z antisemitizmu, vytvoril mnoho nepriateľov. Historici a akademici sa však zhodujú na tom, že ako predstaviteľ moderny zohrával veľmi dôležitú úlohu v literárnej revolúcii v anglicky hovoriacom svete. Túto jeho poprednú pozíciu ocenil v prvom rade kritik Hugh Kenner vo svojej publikácii zaoberajúcej sa modernizmom, ktorú nazval príznačne The Pound Era. Kenner však nebol jediný, kto Poundovi priznal túto ústrednú dôležitosť. Ako básnikovi sa Poundovi ako prvému podarilo efektívne využiť voľný verš v rozsiahlejších skladbách. Jeho imaginistická poézia ovplyvnila okrem iného aj básnikov objektivizmu. Allen Ginsberg, ktorý sa intenzívne zaoberal Poundovým prístupom vo využívaní parataxy, i ďalší príslušníci generácie beatnikov, čerpali inšpiráciu z jeho skladby Cantos rovnako ako z mnohých ďalších jeho básní. Poundovej stopy sa možno dopátrať azda u každého anglicky píšuceho „experimentálneho“ básnika zo začiatku 20. storočia.

Ako kritikovi, redaktorovi a propagátorovi mu patrí uznanie za to, že povytiahol na svetlo sveta niekoľko z najpoprednejších literárnych mien 20. storočia. Stačí spomenúť niekoľko z nich: W. B. Yeats, T. S. Eliot, James Joyce, Wyndham Lewis, Robert Frost, William Carlos Williams, H.D., D. H. Lawrence a ďalší. Krátko pred vypuknutím Prvej svetovej vojny sa Pound začal zaujímať o umenie a vymyslel názov pre jeden z nových umeleckých smerov – vorticizmus. Okrem toho sa veľmi živo podieľal na propagácii tohto smeru, ktorý sa spolu s menami ako Henri Gaudier-Brzeska či Wyndham Lewis dostal do povedomia verejnosti aj vďaka jeho úsiliu.

Vo svojej prekladateľskej práci bol Pound prínosom pre svoj rodný jazyk v tom, že sprostredkoval kontakt anglicky hovoriaceho čitateľa s čínskou a provensálskou poéziu. Okrem toho rozšíril obzory verejnosti aj v iných oblastiach: predstavil čitateľom mená významných zahraničných básnikov, zoznámil ich s konfuciánskym a japonským literárnym dedičstvom, pomohol udržať pri živote záujem o gréckych, latinských i anglosaských klasikov.

Ďalej sa tento nevšedný básnik zaoberal i hudbou: bol napríklad jedným z prvých, ktorí po dvoch storočiach skutočne ocenili dielo Antonia Vivaldiho, a pomohol na scénu skladateľovi Georgovi Antheilovi, s ktorým spolupracoval na niekoľkých projektoch.

Je známe, že Pound sa zaujímal aj o okultné praktiky a mysticizmus, avšak jeho práce v tejto oblasti doposiaľ neboli dostatočne zdokumentované.

Preklad Poundovej poézie vyšiel v slovenskom jazyku v podobe zbierky Jazerný ostrov.

Zdroj: wikipedia.org