F. Švantner

„František Švantner, umelec európskeho formátu nestihol zo svojich nádherných plánov uskutočniť všetko. Ale aj to, čo zanechal, má nesmiernu hodnotu. Svoj život prirovnal k sviečke, vyhárajúcej z oboch koncov. Mal ostré povedomie zániku, pocit, že sa svojou tvorbou spaľuje. Švantner dohorel predčasne, ale kontúry jeho diela ukazujú, kam by bol tento veľký spisovateľ dospel, ak by osud bol býval k jeho životu dobrotivejší a spravodlivejší.“

Ján Števček

Prípitok životu v čase smrti

“... Ak chcete, budem vám rozprávať o pastierovi, ktorého mater zanechala v kosodrevine a ktorého včely vychovali medom...

( Horiaci vrch )

Bystrá, dnes časť Mýta pod Ďumbierom, bola 29. januára 1912 prikrytá snehovou perinou. Do tejto rozprávkovej nízkotatranskej prírody sa narodil najmladší syn manželov Švantnerovcov. Františka predbehli štyria bratia. Dvaja z nich ale zomreli predčasne. V Mýte, starej haviarskej dedine, v ktorej sa pôvodní obyvatelia - uhliari a baníci - striedali s prisťahovalcami z Nemecka, Poľska, Talianska a Česka, sa usadil aj Leopold Švantner, otec malého Františka. Hĺbavý a tichý blonďavý chlapec trávil detstvo pri hrách, najčastejšie u susedov, kde bolo “detí ako myší”. Jeho obľúbeným večerným relaxom doma bolo posedenie pri otcovi, ktorý hral na husliach, na harmonike, prípadne čítal svojim synom pod petrolejovou lampou zo starej, švabachom písanej knihy, o zázrakoch a o svätých.

Najmilší spoločníci

František nastúpil do miestnej školy - jednotriedky – v roku 1918. Na meštiansku školu a jednoročný učebný kurz chodil do Podbrezovej. Pešo, denne osem kilometrov .Vo svojom životopise František Švantner priznáva, že v škole veľmi nevynikal. Retrospektívne usúdil, že dôvodom boli neschopnosť učiteľov zaujať ho a získať pre vyučované predmety, ale iste aj jeho snivá povaha. Svoje poznatky a postrehy o pedagogickej činnosti neskôr sám aplikoval ako učiteľ. Možno už vtedy, cestou do a zo školy, ho zaujala tichá a skromná dievčina Mária z nižšieho ročníka, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou.

Najmilšími Švantnerovými spoločníkmi bola krásna príroda a knihy. Najprv čítal rozprávky, dobrodružné a detektívne príbehy. V dvanástich rokoch so záujmom čítal Dostojevského, Poea, Stephensona a Huga. Fantastické a démonické rozprávky z jeho repertoáru vypĺňali hodiny počas učiteľovho zaneprázdnenia. Vďačnými poslucháčmi boli aj kamaráti na pasienku po večeroch pri ohníku. Pre svoj veľký záujem o knihy a možnosť pracovať s nimi sa rozhodol pre učiteľské povolanie. Tak sa v rokoch 1929-1933 stal Švantner študentom Štátneho učiteľského ústavu v Banskej Bystrici. Bol úprimný kamarát, vnímavý a tolerantný, nekompromisný zástanca pravdy. Sociálne cítenie a odpor voči nespravodlivosti mu boli veľmi blízke. Na vysokej škole bol usilovným a dobrým študentom, dôsledným a vždy svedomito pripraveným. Hodiny slovenčiny ho, paradoxne, nenadchli. Profesori nenašli pochopenie pre mladého, naturisticky sa vyjadrujúceho študenta. Medzi Švantnerove obľúbené predmety patrili zemepis a dejepis, menej obľúbené boli prísne hodiny telocviku. Dobre hral na husliach, na harmóniu, klavíri a organe. Jeho zvučný tenor vynikal v školskom spevokole. Medzi častý a obľúbený repertoár patrili ľudové piesne o horách, potokoch a dolinách. Venoval sa aj kresleniu, kde taktiež dominovala tematika prírody. Svoje prvé literárne práce predniesol v študentskom vzdelávacom krúžku a niektoré uverejnil v študentskom časopise Svojeť pod pseudonymom Bystran. Boli sociálne ladené, čo svedčilo o jeho cítení s nezamestnanými a proteste proti rozvíjajúcej sa hospodárskej kríze, ktoré zastihli Podbrezovú a okolie, ako aj ich rodinu.

Tri spomienky

F. Švantner (tretí sprava)

V roku 1933, po získaní diplomu odborného učiteľa slovenčiny, dejepisu a zemepisu pre meštianske školy, František Švantner pôsobil ako učiteľ v Mýte pod Ďumbierom. Jedným z jeho kolegov bol neskôr známy hudobný skladateľ Tibor Andrašovan. V školskej lavici zase sedel jeho budúci propagátor a znalec literárnej tvorby, Ján Števček. Pôsobivé je jeho vyznanie o F. Švantnerovi: “Spomínam si na neho, na jeho fyzickú podobu a predovšetkým na jeho magickú prítomnosť. Veď neraz počas vyučovania prerušil tok nevyhnutných povinností a buď rozmýšľal a niekedy aj písal svoje práce... Druhá spomienka, počas SNP, je z Mýta pod Ďumbierom, keď v krátkych nohaviciach a s čakanom v ruke už nie zdravý, zastal si v hlbokej priekope, ktorá mala byť hrobom pre Nemcov. Tretia už nebola priama osobná. Ako študent Gymnázia v Banskej Bystrici som čítal Malku. Omnoho silnejší dojem vzbudil jeho román Nevesta hôľ dva roky predtým, ako som maturoval. Ďalšie dotyky boli iného rázu. Snažil som sa písať o Švantnerovi a svoju prvú knihu som venoval svojmu učiteľovi, ktorý je dodnes mojím učiteľom.”

Bol tichý, prísny a náročný učiteľ, ale ústretový pre problémy svojich žiakov. Nacvičoval s nimi programy, divadelné predstavenia, zborové recitácie, režíroval a aj sám hrával divadlo. Chápal to ako svoju službu občanom a spoločnosti. V jeho predstavách spoločnosť prezentovalo ľudstvo ako celok, minulé i budúce. Zmyslom života v jeho poňatí bolo vyplniť poslanie, ktorým je práca vykonávaná v najmilšom povolaní a poctivosť v práci.

“...zvábila môj pohľad najskorej svojou skromnosťou ako žabie očko, čo bojazlivo vyzerá spod lopúcha na človeka. Bola maličká a útla ...páčila sa mi taká, aká bola... Žiadalo sa mi stále byť pri nej, hoci naše stretnutia bývali chladné a hluché ako hora v noci, lebo ona bola nevravná, bála sa aj oči na mňa uprieť...”

( Malka )

V roku 1942, 24. decembra, sa oženil s Máriou Kobányovou. Aj keď sa poznali od detstva a v dospelosti cítili, že patria jeden druhému, rozhodnutie o sobáši bolo spontánne. Svadobné rúcho ani kytica neboli pripravené. Stačili dvaja svedkovia. Pred kňazom a oltárom si venovali na Štedrý večer, keď sa ľudia obdarúvajú darčekmi, sľub a vieru v šťastný a dlhý spoločný život. Šťastný bol, ale dlhý, žiaľ, nie...

V roku 1944 sa im narodil syn Juraj, o rok neskôr Matej. Aby Švantner vyriešil bytový problém mladej rodiny, opustil milovaný kraj a sťahoval sa do Novej Bane. Tu pôsobil takmer dva roky ako odborný učiteľ. Medzi jeho aktivity patrila aj práca externého pracovníka Matice slovenskej, osvetového inšpektora a vedúceho Tvorivého filmového kolektívu. Poslednými pedagogickými pôsobiskami boli Hronský Beňadik a od augusta 1950 Hronov pri Banskej Bystrici. Na poslednom z nich náhle prepukla jeho vážna choroba. Strácal zrak, zvonivý hlas. V Hronove 1. septembra otvoril školský rok a 3. septembra ho hospitalizovali v Martine. Lekári vyniesli krutú diagnózu: mozgový nádor. S vierou, no aj s pokorou, absolvoval operáciu v Prahe, ale ani najlepší odborníci v tom čase nezachránili mladého, už známeho spisovateľa. V deň operácie sa neprebral a do polnoci 13. októbra 1950 zomrel.

Mária Švantnerová vychovala z dvoch synov úspešných mužov. Juraj je technikom, Matej fyzikom.

( Životopis )

František Švantner svoju prvú poviedku Výpoveď uverejnil počas štúdií na učiteľskom ústave pod pseudonymom Bystran. Nasledovali ďalšie poviedky - Jarmočná anekdota o zlatom krížiku, Prvý sneh. Známym sa stal vďaka svojim novelám, ktoré po uverejnení v Slovenských pohľadoch vyšli knižne v zbierke noviel Malka. Novelami Sedliak, List, Ľudská hra, Kňaz a iné, ktoré vyšli posmrtne v zbierke Dáma, reagoval na vojnovú pohromu, ktorá poznačila zmýšľanie a život ľudí. Román Nevesta hôľ je vrcholným dielom slovenského naturizmu a charakterizujú ho ako “rapsódia slovenských hôr.” Sám autor sa o ňom vyjadril, že je “prípitkom životu v čase, keď ostatní holdovali smrti”. Najrozsiahlejší román Život bez konca dopísal v apríli 1949, ale pre predčasnú smrť sa nedožil jeho vydania. Poznáme aj jeho úspešnú filmovú realizáciu. V tomto historickom románe spracoval a upravil životný príbeh rodiny svojej manželky.

Zaujímavosti o živote a tvorbe Františka Švantnera, ale aj o spoločne prežitých rokoch, sme sa dozvedali počas návštev a stretnutí so vzácnou a skromnou ženou, ktorá opatruje spomienky na svojho manžela a vďačne sa o ne podelí so záujemcami o jeho život a literárnu tvorbu. “Veď čo je život? Ťažko povedať Podobá sa rieke bez počiatku a konca... Veď sám pohľad na svet je už krásny, nieto ešte vedomie, že nám prináleží.” (Život bez konca)