Ferdinand de Saussure zomrel

22. februára 1913 v Ženeve zomrel Ferdinand de Saussure, švajčiarsky jazykovedec indoeuropeista, profesor na univerzite v Ženeve. Jeho teórie o znakovosti jazyka a systémovej povahy jazyka sa stali základom lingvistického štrukturalizmu, sémiológie a ďalších smerov jazykovedy 20. storočia a mali inšpiratívny význam pre filozofický štrukturalizmus. Narodil sa 26. novembra 1857 v Ženeve.

Narodil sa v Ženeve, založil nadáciu, ktorá vytvorila mnoho nových trendov na poli lingvistiky v 20. storočí. Pozdvihol lingvistiku na vedný odbor a opísal ju ako vedu o znakoch a nazval ju semiológia (teraz známa skôr ako semiotika).

Jeho práca Cours de linguistique générale (Kurz všeobecnej lingvistiky) bola publikovaná posmrtne v roku 1916 Charlesom Ballym a Albertom Sechehayeom na základe poznámok z jeho prednášok. Toto dielo sa stalo jedným zo základných lingvistických diel 20. storočia.

Hlavná myšlienka diela je, že jazyk môže byť analyzovaný ako formálny systém organizovanej rozdielnosti, nezávisle od komplikovanej dialektiky produkcie a chápania v reálnom čase. Okrem toho vo veľmi mladom veku publikoval dôležitú prácu o indoeurópskej filológii, ktorá vytvorila teóriu, ktorá je dnes známa ako laryngálna teória. Niektorí ľudia zastávajú názor, že Saussurovu verziu štrukturalizmu stimulovali práve problémy s vysvetlením, ako on sám bol schopný vytvoriť systematické prediktívne hypotézy zo známych lingvistických údajov na neznáme lingvistické údaje.

Jeho dielo bolo prijaté dvoma spôsobmi. V Amerike sa vyvinulo na distribucionalizmus Leonarda Bloomfielda a je odvtedy postulované všetkým lingvistickými vednými odvetviami. Saussurov vplyv však odmieta Noam Chomsky a niektorí iní autori. V dnešných vývojových trendoch Saussurovu teóriu najviac rozvinul Michael Silverstein, ktorý skombinoval túto teóriu s teóriami príznakovosti a dištinktívnych znakov, ktoré pražská škola (najdôležitejší členovia boli Nikolaj Sergejevič Trubeckoj a Roman Jakobson) vyvinula pre analýzu fonológie, Sapirovou-Whorfovou hypotézou gramatickej kategórie, a transformačnou analýzou za účelom analýzy vlastnej Saussurovej teórie. V Európe pod vplyvom týchto teórií napísali dôležité odborné práce hlavne Emile Benveniste, Antoine Meillet a iní. Na štrukturalizmus však čoskoro nadviazali osoby študujúce ostatné nelingvistické hľadiská kultúry, napríklad Roland Barthes, Jacques Lacan a Claude Lévi-Strauss. Ich široké interpretácie Saussurových teórií a ich aplikovanie na nelingvistické smery štúdií viedli k teoretickým ťažkostiam, ktoré nakoniec spôsobili, že bol štrukturalizmus v týchto disciplínach vyhlásený za „mŕtvy“.

Zdroj: wikipedia.org