Fotoeditor Guardianu: Fotiť bábiku po zemetrasení je klišé

Máte veľký vplyv, aký obrázok ide na titulnú stranu?

RT: Okolo štvrtej - piatej mi dá editor dňa vedieť, či chce fotku k otváraciemu materiálu, alebo niečo iné. Dám mu na výber. O tom, ktorá sa nakoniec objaví na titulke, rozhoduje on, ja mu môžem len poradiť.

V Guardiane pracujete dvadsať rokov, zmenila sa práca s fotografiou zásadne?

RT: Základ práce je ten istý, akurát množstvo, z ktorého vyberáme, je obrovské. Ide zhruba o 15-tisíc fotografií denne, predtým to bolo okolo tisíca. Dúfame, že sa to zastaví.

Každý mobil má dnes už fotoaparát. Zverejňujete také fotografie?

RT: Napríklad pri bombových útokoch v Londýne v roku 2005. Sám používam mobil na fotografovanie veľmi často.

JK: Áno. Napríklad počas majstrovstiev sveta vo futbale v Afrike. Na jednu tlačovku som si zobral len malý foťák, ale zabudol som si zobrať baterky. Vyriešil som to svojím BlackBerry. Tlačovka bola statická, ľudia sa nehýbali a v agentúre si nikto rozdiel nevšimol. (Smiech) Ani iné agentúry s profesionálnymi aparátmi neurobili nič lepšie. Staré pravidlo hovorí, najlepší aparát je ten, ktorý máte so sebou.

Koľko pracuje pre Guardian fotografov?

RT: Šesť, ďalších dvanástich máme na kontrakt.

Cestujú von, keď sa niečo deje?

RT: Trochu áno, ale nie veľmi často. Je to drahé a agentúry fotia vynikajúco. Mali sme napríklad fotoreportérov v Líbyi. Satelitné telefóny, ktoré potrebujete na posielanie fotografií, stoja tisícky eur.

JK: Všimol som si to. Kedysi sme sa tlačili na pľaci s fotografmi z agentúr, novín aj časopisov. Teraz sa mi stáva, že aj na veľkých akciách fotím sám, ako napríklad na bále vo Viedni, kde bol aj Bill Clinton.

Noviny sú v kríze. Platí to aj pre fotografov?

RT: Pred dvomi-tromi rokmi sme míňali za fotografie celkom veľa. Ale napríklad tento rok sa zmenšil rozsah novín a my už nepotrebujeme toľko spolupracovníkov. Prípadne tlačíme na tých ľudí, aby viac nakrúcali video, pretože na videá možno naviazať viac reklamy. Najväčším problémom však je, že weby akosi nezapadajú do ekonómie vydavateľov. Jednoducho riadne nezarábajú.

JK: Točeniu videí sa nedá vyhnúť. Pre mňa je problém, kedy mám s čím začať. Samozrejme, ako profesionálny fotograf chcem robiť skvelé fotky, ale keď točíte video, môžete prísť o dobrý záber. No aj predtým sme mali dilemy, ale iné. Boli časy, keď sme mali v jednej ruke fotoaparát na farebný film a v druhej na čiernobiely. Potom zase jeden digitálny fotoaparát a druhý na filmy.

Dnes všetci profesionáli presedlali na digitál. Čo to znamená pre fotografie?

RT: Myslím, že kvalita upadla. Fotografie už nie sú niečo nezvyčajné. Ale z produkčnej stránky dokážete produkovať veci oveľa rýchlejšie.

JK: Ja mám pocit, že keď som kedysi vyfotil jeden film, dokázal som vybrať niekoľko fotografií. A dnes nie som schopný vybrať zo stoviek záberov.

RT: Najhoršie to bolo pár rokov dozadu, kvalita digitálnych fotografií bola skutočne strašná. Teraz si niekedy myslím, že fotografie sú zase až príliš perfektné.

JK: Jeden švédsky fotograf mi raz rozprával príhodu: keď testoval jeden z prvých digitálnych fotoaparátov, fotil nejakého prezidenta s dieťaťom, asi Clintona alebo Busha, ako drží dieťa v škôlke. Potom poslal záber. Keď sa telefónom uisťoval, či to je v poriadku, povedali mu, hej, je to úžasné, ale počúvaj, toho malého psa sme museli z tej fotografie vyrezať. Takže to hovorí, aké to bolo.

S technológiami sa mení aj novinárčina. Hrozí koniec printu?

RT: Myslím, že príde to, že budeme vychádzať dvakrát či trikrát do týždňa. Budeme niečo ako výber zo správ. A denníky budú viac ako nedeľníky. Guardian už teraz pripomína magazín podstatne viac ako pred piatimi rokmi.

Počas vojny v Libanone jeden fotograf pracujúci pre Reuters zdramatizoval svoje fotografie Photoshopom. Je "pixlovanie" stále problém?

RT: To neviem. Ale toto boli - nazvime to testovacie prípady. A ľudia boli hlúpi, že to robili.

JK: Na našej úrovni sú ľudia profesionáli a vedia, čo si môžu dovoliť. Neviem, ako to funguje v nejakých lokálnych médiách. Minule som napríklad v jedných slovenských novinách videl fotografiu z MS v hokeji, kde boli dva puky, ten skutočný autor asi zabudol vymazať. (Smiech). Pre mňa je však väčším problémom aranžovanie scény a to nezmizne nikdy. Roger je editor, uvidí úžasný obrázok a rozhodne sa ho použiť. Ale nemôže vedieť, či to tak bolo.

RT: Skutočným klišé napríklad je, keď niekto nájde bábiku v troskách po zemetrasení.

JK: Alebo má prach na tvári, aby boli slzy výraznejšie. Hrozné je tiež fotiť zblízka mŕtve tváre.

Zažili ste niekedy, že by nejaký fotograf hýbal mŕtvymi telami?

JK: Nespomínam si. Na jednom mieste, nechcem hovoriť kde, bol jeden český kolega veľmi krutý. Pracovalo sa nám celkom dobre, ale on bol bezohľadný k príbuzným obetí. Tí nás potom naháňali s vidlami a tak sme bežali o život. Myslel som si, že nás dobodajú.

Čo musí mať v sebe dobrá fotografia?

RT: Musí konfrontovať čitateľa, nadviazať s ním nejaký očný kontakt. Ja mám pritom rád snímky, kde sú štruktúry, jednoduché, jasné tvary. Nemám rád neporiadok na fotografiách.

JK: Pre mňa sú najsilnejšími snímkami tie najjednoduchšie.

Fotografia Obamu a jeho tímu, ako sledujú operáciu v bin Ládinovej skrýši, dostala nálepku ikonická. Ako by ste ju označili vy?

RT: Je trošku chaotická, najviac ma na nej baví, ako sa tvári Clintonová a Obama. No a, samozrejme, historickou ju robí fakt, že vtedy sa dozvedeli, že bin Ládina dostali.

JK: Tá fotka je o obsahu. Minulý týždeň sme debatovali o fotke senzačného fínskeho gólu na MS v hokeji. Pokiaľ to nevidíte na videu a neprečítate si komentár, nemáte ani poňatia, že je to dobrá a historická fotka. Na zápase to odfotil len jeden fotograf z ČTK, lebo sme všetci boli unesení tým gólom. Toto je prípad, keď je fotka slabšia ako video.

Najdrahšou fotografiou na svete je autoportrét Cindy Shermanovej. Myslíte si, že stojí za tri milióny dolárov?

RT: Takéto veci ma vedia iba nahnevať.

JK: Je to len úžasný marketing.

sobota 28. 5. 2011 | Mirek Tóda, Tomáš Prokopčák