Fr. V. Sasinek odchádzal zo Solnoku, kde chodil do gymnázia

Ked Fr. V. Sasinek odchádzal zo Solnoku, kde chodil do gymnázia, na prázdniny, zostal mu dvaciatnik na cestu a jeho spolužiakovi, krajanovi a vernému priateľovi Antonovi Polakovičovi (umrel ako prior Milosrdných v Skalici) — len biedny dvojgrošník. Bolo to veru málo na dalekú cestu od Tisy k Morave. Anton tešil priateľa, že veď najdú dobrých ľudí, ktorí sa zmilujú nad chudobnými žiakmi. Prvého dobrodincu hľadali hneď v najbližšom Abonyi. Dal im po šajnovom grajciari a pridal naučenie: „Kto nemá z čoho, nech neštuduje!“ Toto šuhajom odňalo chuť k dalšiemu „patrisovaniu“.* „Bolo to v sobotu ráno — rozpráva Sasinek — ked sme prišli do Radošoviec; vošli sme k židovi, ja som kúpil za posledný krajciar žemľu, z ktorej polovicu dal som môjmu Antošovi. Mladá židovka nás posmeľovala, aby sme si vzali viac, a keď som vyznal, že to posledný krajciar, doložila: „Zadarmo“. Tak sme sa s niekoľko žemlami potúžili a s „Pán Boh odplať“ odtiahli. Do Skalice nebolo daleko, ale od cestovania tak sme boli na tele i šatoch sporiadaní, že sme sa hanbili za bieleho dňa do mesta. Zostali sme v hájiku až do západu slnka, aby sme sa zotavili.“

Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 95)

* Patrisovanie je vyspevovanie po lepších domoch za pe¬ňažný darček svätopôstnej piesne Patris sapientia, Otca večného múdrosť, čo je v slovenčine i v Nábožných výlevoch Radlin¬ského. Bohoslovci spievali pieseň latinsky i pre svoju pôstnu pobožnosť, vysvetľoval kanonik Pavel Blaho dr. Alojzovi Kolískovi.