Ján Francisci prežil ako priamy účastník viacero závažných udalostí svojej doby, takže dielo, ktoré vyšlo až po jeho smrti r. 1909 pod názvom Vlastný životopis, je aj významnou kronikou slovenského života v 19. storočí. Úryvok o Jurajovi Langsfeldovi:

V Bystrici a v Brezne boli tiež rozložené dobrovoľnícke stotiny. Kým moje vyšetrovanie trvalo, dali sme my, dobrovoľníci, pre Jura Langsfelda, rodom zo Sučian, evanjelického učiteľa v Turčianskom Sv. Martine, ktorého po rozídení sa druhej dobrovoľníckej výpravy pod Bloudkom zlapali a pre jeho dobrovoľníctvo, pre vernosť ku slovenskému národu a nepodvratnosť národného presvedčenia honvédsky major Herman Görgey dňa 22. júla 1849 na jedno humno hneď pri samej Kremnici, napravo od cesty do Turca vedúcej, ukrutným spôsobom dal obesiť - pre tohto hrdinského slovenského martýra, reku, my, slovenskí dobrovoľníci, dali sme vyhotoviť asi na siahu vysoký železný kríž a slávnostne osadili sme ho na jeho hrob. O charaktere a o mučení Jura Langsfelda v celej úplnosti a hodnovernosti tu odpisujem list, ktorý na môj dotaz poslal mi Pavel Križko dtto 15. apríla 1899: „Iste som už i zle obstál pred Vami zato, že daný svoj sľub tak pozde plním... no zaslúžil som veru hrešenie, lebo musím vyznať otvorene, že som bol zabudol, čo som Vám bol sľúbil v martinskom divadle. Až teraz mi konečne prišlo na um, že mám Vám zdeliť bývalý nápis na mohyle Jurajovej Langsfeldovej, i nemeškám ďalej to urobiť. Jura Langsfelda dal obesiť major Görgey na humne povyše hornej ulice v Kremnici ležiacom, a istému Alojzovi Peháčkovi, bývalému banskému správcovi patrivšom, ktoré humno ešte i teraz stojí a na jehožto prostopadnom tráme v západnej stene ešte i teraz vídať znaky, kde bola doň vbitá kramľa, na ktorú obesili nešťastného Langsfelda. - Mikuláš Burray, bývalý tunajší evanjelický farár, ktorý pripravoval Langsfelda ku smrti, mi rozprával, že dal Görgey obesiť toho mladíka preto, že nechcel na viacnásobné vyzvanie odprisahať, že sa nebude viac považovať za Slováka a že nechcel vstúpiť medzi honvédov, ako to bol urobil dobrovoľne bývalý tunajší evanjelický učiteľ Viliam Pauliny, pozdejšie Pauliny-Tóth zvaný. Burray tvrdil, že nemálo obdivoval i on i obdivovali spolu s ním i mnohí Kremničania Langsfeldovu vernosť ku svojmu rodu a stálosť v presvedčení, pre ktoré bol zaplatiť hotový i životom a ktoré vlastnosti vraj obdivovali i jeho sudcovia, preto požiadali i Burraya, aby ho prehovoril, žeby aspoň zdanlivo vypočúvol Görgeyho žiadosť a potom pri danej príležitosti aby urobil, ako sa mu bude páčiť. Langsfeld odolal takýmto pokušeniam a zotrval verný svojmu presvedčeniu až po osudné humno. Ku smrti ho sprevádzalo veľké množstvo divákov. Obesil ho vraj jeden k tomu Görgeyom určený husár na kramľu, do humennej drevenej steny vbitú, a keďže sa povraz, na ňomžto visel, natiahol, dočahovali jeho nohy zem, čo bolo príčinou, že sa dlho trápil, kým sa jeho šľachetná duša rozlúčila s telom. Asi na dvadsať krokov južne od toho humna stála už pohotove jama, do tej vložili umučeného slovenského mládenca a zahrabali jeho telo. Pozdejšie došli sem, rozprával Burray, hurbanisti a tí urobili na tom hrobe, do nehož sa dostal i cisársky zved Sulzer, a postavili tam Langsfeldovi kríž s pozláteným nápisom. Ten nápis som si odpísal i ja, a síce r. 1860, málo zatým, ako som prišiel sem do Kremnice, a znal na písmenu nasledovne: ´Ďorď Langsfeld, umučený za cisára a svoj národ slovenský dňa 22. června 1849.´ Tento nápis sa nachodí na železnej tabličke, pripevnenej nad samým rovom na železný, jednoduchý, asi na siahu vysoký a do neveľkej skaly osadený kríž a bol spolu i s mohylou v dobrom stave až do r. 1867. Potom zmizol spolu i so skalou a teraz už sotva i poznať hrob, kde spí večný svoj sen onen verný mládenec slovenský. Dúfajúc, že som vyhovel Vašej ctenej žiadosti, značím sa v hlbokej úcte V. O. pokorný sluha Pavel Križko. V Kremnici, dňa 15. apríla 1899."