Furmanstvo

Ide furman dolinou

"Ide furman dolinou a zbojníci bučinou", to sú slová zo slovenskej ľudovej piesne. Nebudeme sa dnes zaoberať týmto zaujímavým prejavom slovenskej ľudovej piesňovej tvorby, ale tým, prečo sa v nej spieva o furmanovi (povozníkovi).

V niekoľkých východoslovenských obciach sa v minulosti zaoberali furmanstvom, povozníctvom, ktoré patrilo k hlavnému zamestnaniu a na konských povozoch dopravovali tovar obchodnými cestami do Poľska, Pruska a iných krajín, s ktorými naši kupci obchodovali. Koncom 13. a začiatkom 14. storočia sa východoslovenské kupecké karavány uberali "kráľovskými" cestami, na ktorých kráľ zaručoval bezpečnosť a slobodu pohybu všetkým cestujúcim svojimi strážami. Tie mali stanovištia na hradoch, odkiaľ bol výhľad na široké okolie, na cestných prechodoch alebo sprevádzali karavánu ako ochranný sprievod. Vyhýbali sa veľkým a neprehľadným lesom, aby ich neprepadli zbojníci. Je známe, že zbojníkov najímali na takéto prepadnutia aj niektorí feudáli. Neistota na verejných cestách nútila kupcov vyžiadať si vopred od miest, kam viezli tovar, ozbrojený sprievod, ktorý im išiel oproti. Nuž, tak sa dostali do piesne furmani (aj zbojníci).

Kam siahajú začiatky povozníctva? Spočiatku bolo služobnou a od začiatku 13. storočia zárobkovou činnosťou poddaných sedliakov. (Povozníctvu za úplatu sa venovali od 13. storočia aj mešťania). Vo včasnom feudalizme vznikol názov "Vozokany - tak sa volali osady, poskytujúce vrchnosti povozy. Sedliaci vozili tovary na týždenné a výročné trhy a postupne aj do zahraničia. Povozníctvo sa od 13. stor. napájalo na podnikanie mestských kupcov a v tom čase sa z nemčiny udomácnilo aj ľudové pomenovanie povozníka "furman", pre povozníctvo - furmanstvo a pre finančnú odmenu za prevoz tovaru - furmanka. Povozníctvo bolo čulé a dobre sa mu darilo na dôležitých vnútorných komunikáciách Bratislava - Sereď - Nitra - banské mestá, Košice - Branisko - Spiš, no najmä na tranzitných Praha - Holíč - Ostrihom, Sriem - Košice - Krakow, Wroclav - Žilina - Košice. V južnom Poľsku v čase rozkvetu povozníctva za obchodovania Fuggerovcov volali furmanov "Slovaci".

Povoznícke vozy vyrábali spočiatku dedinskí remeselníci a od 14. stor. vzniklo osobitné remeslo vozárov. Tovary vozili furmani vo vozoch rôzneho druhu (ťažké - okované, kryté postavnícke na súkno, kramárske), s volským záprahom, neskoršie konským. Niekde sa pomocníci združovali do lokálnych cechov kvôli ochrane. Povozníctvo ako zdroj zárobku a živnosť zaniklo u nás za socializácie dediny.

štvrtok 29. 4. 2004 | Soňa MAKAROVÁ

Zdroj:

https://korzar.sme.sk/c/4578591/ide-furman-dolinou.html

Život slovenského furmana v Uhorsku

Platili suché i mokré mýto, museli kúpiť párača čriev, špajzu aj kuchyňu vozili so sebou aj za hranice

V článku "Aké boli a kam viedli naše cesty" z 12. apríla 2007 kde sme písali o význame ciest pre spore v krajine a obchod, sme uviedli, že o kamenisté a štrkopieskové cesty sa starali mestá aj zemepáni z mýta, kotér sa na nich vyberalo. Mýto bol poplatok za prevážaný tovar a prechod osôb i dobytka, vyberaný na stanovených miestach na cestách, mostoch, pri brodoch riek a bol presne určený. Väčšinou to boli 1 - 2 percentá hodnoty prevážaného tovaru. Majiteľ mýta bol povinný udržiavať cesty (mosty atď.) a súčasne mohol trestne stíhať každého, kto ho obišiel.

Mýto - jedno z najstarších práv

V tomto článku vám chcem priblížiť cestné, prípadne prievoznícke mýto a život povozníka, ale treba sa zmieniť všeobecne o mýte. Tento poplatok - mýto - ako sme spomenuli, bolo jedným z najstarších tzv. menších regálnych práv, z ktorých celý príjem patril pôvodne panovníkovi. Mýto ako kráľovské regálne právo sa spomína prvý krát v zákonníku Ladislava I (1077 - 1095), ale už za kráľa Kolomana (1095 - 1116) tretina z neho patrila komitátnym županom a desatina biskupom. Najstaršie mýto bolo trhové, z ktorého sa vyvinulo celokrajinské (celouhorské) alebo miestne cestné a prechodové. V roku 1553 bola táto výsada mešťanov slobodných kráľovských miest aj zákonne petrifikovaná. Šľachta bola zákonne oslobodená od platenia mýta potvrdením tzv. zlatej buly z roku 1351. V 15. storočí boli od tohto poplatku oslobodení na základe Krajinských zákonov aj kňazi, profesori, učitelia a študenti.

Počet mýtnych staníc a zneužívanie tohto regálneho práva - napr. takzvaného suchého mýta, ktoré malo čisto koristnícky charakter a o ktorom sa zmienime neskoršie boli vážnou prekážkou rozvoja obchodu a slobody pohybu. Preto už od 13. storočia dochádzalo k jeho úpravám v jednotlivých komitátoch a zákonným upravením v clokrajinskom meradle.

Poddaní platili za všetok

Bola stanovená výška poplatkov, čo malo zabrániť aj svojvoľnému zriaďovaniu, aj uzurpovaniu tohto regálneho práva. Na určených miestach bola výška mýta stanovená privilégiom, stoličnou alebo zákonnou úpravou. Majiteľ mýta bol povinný udržiavať cesty, mosty a iné miesta, súčasne mohol trestne stíhať každého, kto sa vyhýbal plateniu mýta. Platením mýta bolo najviac zaťažené poddanské obyvateľstvo, pre ktoré uhorské zákonodarstvo povoľovalo len obmedzené oslobodenia. Najstaršie z nich z roku 1351 oslobodzovalo poddaných od platenia mýta len pri prevážaní mladuchy a sobášneho sprievodu. Podľa zákonného článku zo 17. a 18. storočia boli oslobodení v tom prípade, ak viezli do mlyna obilie, alebo z mlyna zomletú múku, víno, obilie a iné produkty pre zemepána, keď išli na krajinské práce alebo viezli vojenské potreby. Osobitným druhom mýta bolo tzv. právo prevozu na pltiach, lodiach a iných prepravných prostriedkoch, ktoré malo osobitné predpisy.

Mýtnych staníc bolo veľa a poplatky neboli veľké - predstavovali jedno - dve percentá z hodnoty prevážaného tovaru, zemepáni mali z nich každý rok veľký zisk. Na niektorých panstvách na východnom Slovensku to bolo v 16. storočí až päťsto zlatých.

Tržné mýto, tzv. stojné

Mestá, a to nevynímajúc často ani zemepanské, vyberali počas konania týždenných trhov a jarmokov tzv. tržné mýto, ktoré sa platilo od miesta predaja tovaru, tzv. stojné. Levoča, Košice, Spišská N. Ves, Bardejov na ňom zarobili. Poddanské miestečka sa museli o tento zisk deliť so svojimi zemepánmi. Vyberanie mýta zaniklo pri zrušení poddanstva r. 1848 spolu so zánikom feudálneho vlastíctva pôdy, od ktorého bolo závislé. Mestá však vyberali tržné poplatky, síce nízke, ale aj naďalej a aj dnes ich platia trhovníci za miesto na trhu. Ako pozostatok mýta sú názvy obcí napr. Mýtna v okrese Lučenca, Mýtne Ludany (pri Leviciach), ulíc - Suché mýto (v Bratislave).

Suché a mokré mýto

Po cestách prevážali náklady a tovar povozníci - furmani (podrobne sme o nich písali v článku Ide furman dolinou... 8. marca 2006) a platil mýto. Povozníctvo bolo od 13. storočia aj zárobkovou činnosťou pre poddaných sedliakov - napr. v Moldave n/Bodvou, aj mešťanov a od polovice 13. storočia bola táto činnosť napojená na činnosť mestských kupcov a na remeselnícku výrobu pre predaj na týždenných aj výročných trhoch nielen v blízkych ale aj vo vzdialenejších mestách a v zahraničí. Na východnom Slovensku bola intenzívne povozníctvo na trase Košice - Branisko - Spiš. Z tranzitných trás Košice - Krakow. Náklady a tovar dovážali do prístavov, odkiaľ sa plavili loďou po riekach Poprad a Dunajec. Na prevoz do prístavov si kupci najímali povozníkov. Zo Zemplína vzali furmani na vozoch tovar do Poľska, Ruska, Pruska, Sliezska, na Moravu, do Čiech a Rakúska a boli veľmi vyhľadávaní pre spoľahlivosť a pre konský, nie volský záprah. Bola to rýchlosť, ktorej sa dnes môžeme zasmiať - štyri, niekedy dva kilometre za hodinu, podľa terénu a počasia.

Na jednotlivých trasách boli mýtne stanice, kde podľa zákona z roku 1556 boli platené dva druhy mýta: cestné a mostné (telónia) a nautaprievoznícke. Podľa zákonného článku z roku 1723 tzv. suché mýta boli na takých miestach, kde nebolo ani vôd, ani mostov, kde je cesta dobrá od prírody, nepotrebuje opravu, čiže nie sú na ňu žiadne náklady. Také mýta sú bez úžitku a treba ich zrušiť, k čomu aj došlo, ako sme už spomínali. Prax bola iná, a dozvedáme sa so nej od Jána Čaploviča (1780 - 1847) z jeho knižiek "Etnografia Slovákov v Uhorsku". Aj napriek zrušeniu tzv. suchého mýta mal majiteľ mýta vlastné hodnotenie stavu cesty a mýto musel furman zaplatiť. Nedostal zaň nič a nemohol nahradiť peniaze žiadnou naturáliou. Oproti tomu tzv. mnohé mýta boli tie, kde sa dalo ich platičom vypiť víno, za ktoré zaplatili namiesto poplatku za fľašku vína, ktorej cena bola oveľa vyššia ako mýto. Z odbytu vína, ktoré mal mýtnik ako oslobodenie za občasnú opravu cesty, dobre prosperoval. Víno bolo poriadne riedené, zelenkavo-žltou farbou a volali ho červený ocot. Druhá sorta vína žltej farby bola hustá a mútna. Čaplovič píše: "Keby žaba sedela vo fľaši, tak by si ju vo víne nedovidel. Týmto vínom sa utíši hlad aj smäd, lebo je také husté. Takéto víno mení často farbu ako chameleón." Sedliaci volali tieto vína "párače čriev", no mlčky zaplatia, pred mýtnikom s prižmúrenými očami vypijú hlt tohto párača, odpľujú si a so zaslzenými očami idú ďalej.

Čo furmani jedli

Na cestu pre svoje vidiecke pochôdzky sa furmani dôkladne a pritom hospodárne pripravili. Párača čriev si pre každý prípad nechali, ináč sa krčmám a hostinstvom vyhýbali pokiaľ išlo o jedlo. Večerali v poli pri ohni, keď sa kone pásli a spali pod holým nebom. Jedli, keď sa im chcelo, lebo základ - kyslá kapusta - bola stále poruke i suché cesto - mrvenica, ktorej mali do zásoby aj na mesiac, v plechovom hrnci mali zápražku. Na plechovej panvici sa uvarí voda, dá sa do nej trochu zápražky, za hrsť múky, sušené strúhané cesto a polievka - mrvenica bola hotová. Mrvenicu a kapustu striedali s lokšami. Trhali z nich kúsky a hádzali do vriacej vody, vybrali a jedli s bryndzou alebo maslom. V lete si brávali na cesty drevenú nádobu - ľahvicu - s kyslým mliekom, cmarom alebo srvátkou a pili ju, kým sa neminula. Jeden - dva pecne chleba, slanina, ovocie, boli súčasťou zásob, ktoré vydržali najdlhšie. Také boli zvyklosti východoslovenských a stredoslovenských furmanov, lebo boli šetrní a nechceli zbytočne utrácať za nocľah v normálnych hostincoch, ako furmani prešporskí (bratislavskí) a viedenskí, ktorý zase na seba nešetrili a využili služby hostincov aj vozární. Veď aj dnešní vodiči kamiónov - nasledovníci niekdajších povozníkov či furmanov - nie sú všetci rovnakí a ich práca nie je dobrodružstvom, ale živobytie.

štvrtok 26. 4. 2007 | Soňa MAKAROVÁ

Zdroj:

https://korzar.sme.sk/c/4458731/zivot-slovenskeho-furmana-v-uhorsku.html