Gabriel José García Márquez sa narodil
6. marca 1928 sa v Aracataca v Kolumbii narodil Gabriel José García Márquez, kolumbijský spisovateľ. V súčasnosti je asi jedným z najvýznamnejších predstaviteľov magického realizmu a to aj napriek tomu, že jeho tvorba je natoľko rozsiahla, že sa nedá presne vymedziť do určitého žánru.
V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru.
Narodil sa v Kolumbii v meste Aracataca v čase, keď v nej vrcholila tzv. Banánová revolúcia. Ako najstaršieho z dvanástich súrodencov ho vychovávali jeho starí rodičia, ktorí mali na jeho tvorbu značný vplyv. Jeho starý otec bol plukovníkom na strane liberalistov v kolumbijskej občianskej vojne a stará matka mu rozprávala príbehy z čias Banánovej revolúcie. Po smrti starého otca sa ako osemročný vrátil k rodičom a súrodencom, ktorých si sotva pamätal. Tam začal navštevovať základnú a neskôr aj strednú školu. Vzhľadom na to, že Márquez bol bystré a nadané dieťa, poskytli mu štipendium, vďaka ktorému mohol bez problémov dokončiť strednú školu.
Neskôr začal v Bogote študovať právo, ktoré však nedokončil a začal sa venovať žurnalistike. V tej dobe začal uverejňovať svoje prvé poviedky v novinách El Heraldo.
Od roku 1948 bol novinárom a dopisovateľom rôznych provinčných novín. Ako spravodajca významného bogotského listu El Espectador pôsobil v Európe i na revolučnej Kube. V päťdesiatych rokoch napísal niekoľko poviedkových próz s ktorými nebol veľmi spokojný, a tak sa pustil do písania filmovej kritiky, v Ríme dokonca vyštudoval réžiu.
V roku 1955 vyšiel jeho prvý román Opadané lístie v malom bogotskom vydavateľstve potom, ako ho v prvom odmietli.
V roku 1958 sa vrátil do Kolumbie a oženil sa s Mercedes Barchovou. V roku 1961 sa s rodinou presťahoval do Mexika. Sústredil sa na rodinu (narodili sa im dvaja synovia Rodrigo a Gonzalo) a v Barcelone písal aj filmové scénáre.
V roku 1967 sa konečne dostavil literárny úspech, Sto rokov samoty, za tri roky sa predalo víac než pol milióna výtlačkov. Táto kniha mu priniesla dlho očakávanú slávu a peniaze, ktoré mu umožnili venovať sa písaniu. Medzitým sa začal aktívne zapájať aj do politického diania.
V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru a peniaze použil na vytvorenie vlastného denníka El Otro. Dodnes je veľmi dobrým kamarátom Fidela Castra. V poslednej dobe trpí Márquez rakovinou lymfatických uzlín.
Dielo
- 1955 - Opadané lístie (La hojarasca) - v tejto próze sa prvý raz stretávame s fiktívnym mestečkom Macondo, v ktorom sa odohráva aj dej niektorých ďalších diel. Macondo je zvláštny svet, v ktorom exisuje súčasne reálno i nadreálno.
- 1959 - 90 dní za železnou oponou (90 días en la Cortina de Hierro)
- 1961 - Plukovníkovi nemá kto písať (El coronel no tiene quien le escriba)
- 1962 - Pohreb Veľkej matky (Los funerales de la Mamá Grande)
- 1962 - Oči modrého psa (Ojos de perro azul)
- 1962 - Zlá hodina (La mala hora)
- 1967 - Sto rokov samoty (Cien años de soledad)
- 1975 - Patriarchova jeseň (El otoño del patriarca)
- 1970 - Rozprávanie stroskotanca (Relato de un náufrago)
- 1978 - Neuveriteľný a smutný príbeh o nevinnej Eréndire a jej ukrutnej babičke (La increíble y triste historia de la cándida Eréndira y de su abuela desalmada)
- 1978 - Z ciest po socialistických krajinách (De viaje por los países socialistas)
- 1981 - Kronika vopred ohlásenej smrti (Crónica de una muerte anunciada)
- 1985 - Láska v čase cholery (El amor en los tiempos del cólera) - román hyperbolizuje latinsko-americký mýtus o veľkej láske.
- 1989 - Generál v labyrinte (El general en su laberinto)
- 1992 - Dvanásť príbehov z cudziny (Doce cuentos peregrinos)
- 1994 - O láske a iných démonoch (Del amor y otros demonios) - román sa zaoberá problematikou vyháňania zlých duchov.
- 1996 - Správa o únose (Noticia de un secuestro)
- 2002 - Román môjho života
- 2004 - Spomienka na moje smutné pobehlice
Zdroj: wikipedia.org