HUSITSKÉ HNUTIE A SLOVENSKO

Do dejín 15. storočia v strednej Európe významne zasiahli udalosti v českom kráľovstve, kde bol vývoj českého štátu prerušený husitským hnutím. Dovtedajšie štruktúry štátnej organizácie boli rozbité a nahradené novými správnymi orgánmi, základné princípy feudálneho práva boli odmietnuté, novo sa začalo formovať protifeudálne právne vedomie. Napriek tomu, že české husitstvo ako prvé úspešné hnutie európskeho reformačného cyklu získalo už vďaka svojmu časovému predstihu istý punc výnimočnosti, možno v ňom postihnúť aj tendencie všeobecnej povahy.

Husitské hnutie – prvá protifeudálna revolúcia v Európe – bolo predznamenané hlbokou krízou feudálnej spoločnosti, ktorá sa prejavila predovšetkým v ekonomickej oblasti. Ideové korene husitského hnutia spočívali v kritike cirkvi, oficiálneho cirkevného učenia, ktoré bolo pre človeka 14. a 15. storočia takmer výlučným zdrojom poznania.

PÁPEŽSKÁ SCHIZMA

Kritiku cirkvi do značnej miery umožnila kríza, ktorou sama cirkev prechádzala. Rozkladné tendencie v cirkvi, ktoré vyvrcholili pápežskou schizmou v roku 1378 sa prejavili i v strednej Európe. Rozdelenie cirkvi na dva navzájom nezmieriteľné tábory otvorilo cestu kritike všetkých prejavov a nedostatkov cirkvi, rozporov medzi hlásanou morálkou a skutočným nemorálnym životom vyšších cirkevných hodnostárov. Proti cirkvi začalo vystupovať aj bohaté panstvo, ktoré ťažko znášalo hromadenie pozemkového majetku v rukách cirkvi. Kritika cirkvi mala podobu predovšetkým ľudového kacírstva ovplyvneného európskym hnutím (valdénski, pikarti – beghardi, katari), ktoré vyrastalo spontánne ako prejav ľudového odporu proti biednemu životu a zväčša zastávalo utopické názory spočívajúce v pasívnom očakávaní príchodu Krista a tisícročnej spravodlivej ríše (chiliazmus). Katolícka cirkev proti tomuto hnutiu bojovala inkvizičnými súdmi. Učené kacírstvo vyrastalo z potrieb oficiálnej kritiky cirkvi a malo oporu u svetských feudálov. Obidva smery kacírstva našli svojich nasledovníkov v husitskom hnutí. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Majster Ján Hus. Českí reformisti sa nepovažovali za kacírov, požadovali len slobodu slova v cirkevnom spoločenstve, ktoré mienili očistiť a polepšiť. Chceli predstaviť svoje názory, o ktorých boli presvedčení, že sú v súlade s prvotnou cirkvou. Náprava súčasnosti návratom do minulosti narazila na tuhý odpor cirkvi. Ján Hus dokázal najmä pod Wiklifovým vplyvom vo svojom učení vytvoriť súhrnnú kritiku cirkvi a súčasne podať aj základnú kritiku spoločnosti. Husitské revolučné hnutie, s ktorým český národ vošiel do svetových dejín ako predvoj novoveku, malo svoju predohru, ktorou bolo obdobie pôsobenia majstra Jána Husa a niekoľko búrlivých rokov po jeho upálení. Bolo to dejstvo, ktoré predstavovalo pôsobenie šľachtickej feudálnej reakcie, ktorá rozvíjala režim stavovskej monarchie a pripravila pôdu pre absolutizmus. Najvýznamnejšou zmenou vo vývoji štátu a práva tohto obdobia bolo založenie táborskej obce, odmietnutie monarchistickej formy štátu a ideálom sa stala demokratická vláda. Významným dokladom husitského práva sa stal vojenský poriadok vypracovaný na zjazde Žiškovho bratstva v roku 1423. Významnú úlohu vo vývoji husitského právneho myslenia mali tzv. štyri pražské artikuly, ktoré predstavujú program hnutia. Formulácia štvrtej artikuly znamenala likvidáciu základného princípu feudálneho práva, t. j. nerovnosť pred zákonom, a naopak zakotvovala rovnosť pred súdom a odstraňovala stavovské rozdiely.

VOJENSKÁ TAKTIKA

Víťazstvá husitov vystrašili panovníkov v celej Európe. Roku 1426 zvíťazili spojené vojská Táboritov, Sirotkov a Pražanov pri Ústí nad Labe nad krížovou výpravou organizovanou nemeckými feudálmi. Nasledujúci rok obrátili husiti pri Tachove na útek obrovskú križiacku armádu. V roku 1431 pápežský legát kardinál Julián Cesarini podnikol piatu krížovú výpravu, ktorá mala konečne rozdrviť kacírske Čechy. Ako náhle však križiacke vojská začuli pri Domažliciach spev blížiacich sa husitských vojsk, obrátili sa a v zmätku sa dali na útek. Pápežská stolica potom zmenila taktiku, ktorá spočívala v predstieranej ochote ku kompromisu. Bolo zrejmé, že k dohode nemohlo prísť. Počas rokovaní však vznikla panská jednota zložená z kališníckej šľachty a patriciov Starého Mesta pražského, ktorá 30. mája 1434 v rozhodujúcej bitke u Lipan porazila poľné vojská táborsko-sirotčieho zväzu.

CESTA K REFORMÁCII

Napriek porážke radikálneho krídla sa revolúcia neskončila bez výsledkov, ktoré poznamenali ďalší vývoj štátu a práva nielen v českom kráľovstve ale v podstate v celej Európe. Dôležitým výsledkom bolo rozbitie hegemónie katolíckej cirkvi a ideológie a zavedenie legálnej koexistencie dvoch cirkví v jednej krajine – kališníckej a katolíckej. Prvý raz sa úspešne porazila myšlienka pápežského a cisárskeho univerzalizmu a otvorila sa tak cesta k reformnému hnutiu, ktoré neskôr v podobe protestantizmu otriaslo celou Európou a stalo sa tak predzvesťou buržoáznych revolúcií. Husitské hnutie zosvätštilo cirkevný pozemkový majetok o celých sto rokov skôr, než to urobili niektoré iné európske krajiny. Husitstvom začal ďalekosiahly rozkol katolíckej cirkvi, ktorý v 16. storočí vyvrcholil odštiepením protestantských cirkví od Ríma. Husitské hnutie výrazne pôsobilo na upevnenie českej národnej pospolitosti, nebolo však nenávistne šovinistické. Hus sám zdôrazňoval, že dobrý Nemec je mu milší ako zlý brat. Husitskí bojovníci prijímali do svojich radov i nemeckú chudobu, ktorá cítila, že husiti bojujú aj za ich životné záujmy.

HUSITI NA SLOVENSKU

Husitská revolúcia zasiahla aj do osudov Slovenska a jeho obyvateľov. Hoci sa hospodárske a sociálne pomery v Uhorsku značne odlišovali od situácie v českých krajinách, predsa len aj tu došlo k ohlasu husitského hnutia. V porovnaní s ostatnými európskymi krajinami, v ktorých sa prejavil vplyv husitského hnutia (napr. Nemecko, Poľsko, Francúzsko) na Slovensku bolo pôsobenie husitstva ako protifeudálnej ideológie ovplyvnené predovšetkým národnostnou príbuznosťou obyvateľstva. Najprv to bolo ľudové kacírstvo, ktoré sa ako jedna z foriem odporu proti feudálnemu útlaku začalo opierať o husitské učenie. Husitskú ideológiu prinášali na Slovensko poslucháči pražskej Karlovej univerzity. Medzi teoreticky najvyspelejších a najaktívnejších prívržencov husitstva na Slovensku patril Ján Vavrincov z Radčíc a kňaz Lukáš z Nového Mesta nad Váhom. Prívržencami husitstva sa sčasti stali aj príslušníci nižšej šľachty, najmä však mestská chudoba v Bratislave, Trnave a Topoľčanoch. Morálny úpadok cirkvi bol aj na Slovensku očividný. Preto aj u nás nachádzali pôdu „kacírske idey“, bojujúce najmä proti odpustkom, bohatstvu a svetskej moci cirkvi. Cirkev sa ho pokúšala zlomiť inkvizíciou, interdiktmi a upaľovaním. Po smrti svojho staršieho brata Václava IV. (1419) si Žigmund nárokoval aj český trón a stal sa hlavným protivníkom husitského hnutia. Uhorskí feudáli pochopili varovanie pápeža Martina V. na adresu uhorského kráľa: Husiti „po zničení práv cirkevných chcú vyvrátiť práva svetské (t. j. feudálny poriadok) a štátnu moc“. Preto boli vernými spojencami úhlavného nepriateľa husitských Čiech, svojho a nemeckého kráľa Žigmunda. Preto sa aj bandériá uhorských magnátov zúčastňovali na prvých krížových výpravách a plienení Čiech, svojho a nemeckého kráľa Žigmunda. Slovensko sa dostalo do bezprostredného susedstva husitskej revolučnej moci.

HUSITI POD BRATISLAVOU

Na vpády uhorských magnátov odpovedali husiti odvetnými údermi. V posledných rokoch revolúcie sa stalo západné a severné Slovensko predmetom viacerých výprav táborských a sirotských vojsk. Husiti dobyli viacej miest a opevnených hradov, v mnohých zanechali natrvalo posádky a takmer úplne ovládli rozsiahle oblasti na západnom a severnom Slovensku. Porážka križiackej výpravy zmenila taktiku zahraničných nepriateľov husitského hnutia. Keď sa husitstvo nepodarilo vojensky zlikvidovať, bola katolícka cirkev i cisár ochotní vyjednávať a diskutovať o podmienkach zmieru s husitskými Čechmi. Prvá husitská výprava na Slovensku sa uskutočnila začiatkom roku 1428. Táborské vojská pod velením Prokopa Holého prenikli až na predmestie Bratislavy, ktoré spustošili. V nasledujúcom roku prišli husitské vojská opäť pod múry Bratislavy ako ozbrojený sprievod posolstva vedeného Prokopom Holým, aby tu s kráľom Žigmundom, uhorskými magnátmi, prelátmi a pápežským legátom rokovali o mieri a obhajovali husitskú revolučnú ideológiu a o uznaní štyroch pražských artikul. Žigmund na podmienky nepristúpil, naopak pokúsil sa pokoriť husitské Čechy ohňom a mečom. Ale všetky križiacke výpravy sa skončili zdrvujúcimi porážkami. Žigmund a jeho spojenci museli vzápätí čeliť odvetným úderom husitských vojsk. Odvtedy takmer každý rok operovali ich vozové hradby, pešie vojská a jazda táboritov i sirotkov po celom západnom i severnom Slovensku. Roku 1430 porazili pri Trnave bandériá uhorských feudálov, ktorým velil Štibor zo Štiboríc. V nasledujúcom roku vpadli sirotkovia cez Jablunkovský priesmyk a táborské vojská od Uhorského Brodu na Považie. Obidva prúdy sa spojili pri Žiline a prenikli až do Liptova, dobyli hrady v Lednici a na Likave a zanechali tam posádky. Topoľčany natrvalo obsadili počas ťaženia na jeseň 1431. Roku 1432 dobyli mestá a zanechali stále posádky v Skalici a Trnave. Na jar 1433 sa uskutočnila posledná a jedna z najväčších husitských výprav na Slovensko. Vpadli z Poľska na Spiš, dobyli Kežmarok, zmocnili sa bohatstva niektorých kláštorov a potom popod Tatry dolu Považím sa vrátili domov. Husiti vo svojich výpravách do Uhorska nikdy neprekročili Dunaj a ich pôsobenie sa obmedzilo len na územie Slovenska.

HRADY UDRŽALI

Žigmundovi a uhorským magnátom sa ani do konca husitskej revolúcie nepodarilo dobyť obsadené hrady a mestá zbraňou. Do rúk sa im dostali až roku 1435 za vysoké výkupné. Napriek tomu, že husitské posádky v slovenských mestách boli po bitke pri Lipanoch (1434) postupne zlikvidované a nastala krutá perzekúcia všetkých prívržencov husitstva, (napr. v procese proti husitom v Bratislave sa nemecký patriciát pri vytváraní nového mestského práva uzniesol na zásade, že „každého kacíra alebo husitu“ možno beztrestne zabiť), feudálom sa predsa len nepodarilo zabrániť vplyvu husitskej revolúcie. Dôkazom toho bol vznik bratríckeho hnutia. Na Slovensku však chýbali objektívne podmienky na to, aby husitstvo zapustilo hlbšie korene a stalo sa revolučnou ideológiou ľudových más – poddaných, mestskej chudoby, meštianstva a zemanov. V porovnaní s českými krajinami bolo Slovensko hospodársky menej vyvinuté. Cirkev tu nemala ani zďaleka také hospodárskej a mocenské postavenie. Na Slovensku chýbalo mesto takého centrálneho hospodárskeho, politického a kultúrneho významu, akým bola Praha a navyše v slovenských kráľovských a banských mestách bol v prevahe nemecký živel. K tomu pristupovala aj feudálne roztrieštenosť a geografická členitosť Slovenska, ktorá obmedzovala intenzívnejší styk medzi jednotlivými oblasťami. Napriek uvedeným prekážkam našlo husitstvo aj u náš určitý ohlas a husitská revolúcia vo svojich vojenských politických i sociálnych dôsledkoch ovplyvnila vývoj na Slovensku.

SPANILÉ JAZDY

Husitské výpravy na Slovensko nemali len charakter odvetných vojenských akcií, ale aj „spanilých jázd“, počas ktorých husitskí vojaci a kňazi oboznámili domáce obyvateľstvo s „božími pravdami“. Husitská ideológia, ktorá vytryskla z túžob širokých ľudových más po spravodlivom spoločenskom poriadku, našla určitý ohlas medzi prostými ľuďmi na Slovensku. Napr. už roku 1428 počas prvej husitskej výpravy pred Bratislavou, dostal patriciát správu, že medzi chudobou a remeselníkmi sú tajní prívrženci husitov. S bratislavskými husitmi udržiaval neskôr spojenie aj trnavský hajtman Blažko z Borotína a s ich pomocou sa chcel roku 1433 zmocniť mesta. Najväčší ohlas a mnoho spojencov mali husiti medzi slovenskými dobrými zemanmi. Výpravy a „spanilé jazdy“ na Slovensko i prítomnosť husitských posádok posilnili aj postavenie slovenskej národnosti v niektorých mestách. Z Trnavy, Skalice, Topoľčian a zo Žiliny nemecký patriciát utiekol a jeho miesta v mestských radách i jeho majetky zabrali zväčša Slováci. Aj poddaní viacerých dedín sa zmocnili majetku opusteného nemeckým patriciátom. Viaceré mestá (Skalica, Topoľčany, Žilina) a okolité zemepanské mestečká sa poslovenčili. Prítomnosť husitov na Slovensku posilnila aj protifeudálny zápas slovenského ľudu. Mnohé mestá, dediny i zemania na východnom Slovensku odmietali odvádzať cirkevné desiatky. Napriek tomu účinkovanie husitov na Slovensku nemožno glorifikovať. Vplyv husitov na Slovensku pôsobil aj neskôr, spojenie s českými krajinami sa opäť posilnilo príchodom Jána Jiskru z Brandýsa a jeho českých vojakov, a potom v období tzv. bratríckeho hnutia, keď na Slovensku ohlas husitskej revolúcie už doznieval. Za feudálnych rozbrojov, ktoré sa vyhrotili zápasom o uhorský trón po smrti Albrechta Habsburského medzi jeho manželkou Alžbetou a Vladislavom I. Jagelovským habsbursko-filská oligarchia vymenovala za košického kapitána bývalého husitského hajtmana Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý sa opieral o tzv. Bratstvo. Príslušníci jeho bratstva boli čiastočne pôvodne husitskými bojovníkmi, ale pochádzali tiež zo slovenských ľudových vrstiev.

Jiskra mal zabezpečiť trón pre maloletého Ladislava Pohrobka. Do tohto obdobia siaha rozmach protifeudálneho bratríckeho hnutia, v ktorom na Slovensku doznieva ohlas husitskej revolúcie. Ján Jiskra síce s bratríkmi bránil vytváranie pevného centralizovaného štátu, ktorý vtedy bol nevyhnutným predpokladom úspešnej obrany proti Turkom, avšak oblasť na strednom a východnom Slovensku, ktorú Jiskra ovládal svojimi vojenskými posádkami na hradoch a mestách vyše dvadsať rokov malo pozitívny vplyv na slovenské etnikum, pretože najmä v mestách sa uplatňoval slovenský živel a to na úkor nemeckého patriciátu.

ÚTOKY NA KLÁŠTORY

Začiatky bratríckeho hnutia siahajú do obdobia, keď Ján Jiskra bol najmocnejšou vojenskou autoritou na celom Slovensku. Predmetom útokov bratríckych skupín boli predovšetkým kláštory, majetky bohatých mešťanov a feudálov. Na týchto útokoch sa často zúčastňoval aj domáci poddaný ľud a drobní zemania. Bratríci predstavovali silu 15 – 20 tisíc mužov. Keď však Ján Jiskra stratil podporu miest, ktoré sa hospodársky vyčerpali neustálymi bojmi s maďarskými feudálmi, musel sa vzdať Huňadymu. Niektorí bratríci na čele s Jiskrom vstúpili do Huňadiho čierneho vojska. Tým sa skončilo panstvo Jiskrovho bratstva na Slovensku. Bratrícke hnutie nadobudlo význam ešte raz, keď potom, čo Ján Jiskra opustil Slovensko sa na jeho čelo postavil Peter Aksamit, bývalý Jiskrov kapitán.

Stalo sa vážnou vojenskou a politickou silou v rokoch 1453 – 1458, kedy sa najostrejšie vyhranil aj jeho protifeudálny charakter. Hlavným strediskom bratríckeho hnutia sa stali východoslovenské stolice Spišská a Šarišská. Okolo roku 1458 mali v rukách 36 hradov a táborov. Na rozmach bratríckeho hnutia na Slovensku pôsobil jednak vnútropolitický rozvrat, chaos, nevyplácané žoldy, násilnosti a neznesiteľný život prostého ľudu, ktorý preto v stovkách prechádzal do bratríckych táborov. V bratstvách doznievala na Slovensku husitská revolúcia. Bratríci živili v slovenskom poddanskom ľude nenávisť proti svetským a cirkevným feudálom. Pod ich vplyvom a ochranou vypukli roku 1456 i neskôr ozbrojené nepokoje a nevoľnícke povstania, najmä na východnom Slovensku. Proti rastúcej sile bratríckych vojsk boli znesvárení uhorskí feudáli dlho úplne bezmocní. Rozhodujúcu porážku utrpeli bratríci na Turíce 1458 v bitke pri blatnom Potoku.

Ladislav Hubenák

Zdroj:

https://www.historickarevue.com/archiv_54.html