Izmail Ivanovič Sreznievskij navštívil 3. mája 1842 Jána Hollého v Maduniciach
Izmail Ivanovič Sreznievskij, pozdejší univerzitný profesor ruský, navštívil 3. mája 1842 Jána Hollého v Maduniciach. Bol večer a Sreznievskij sa v neprítomnosti Hollého zaoberal prezeraním jeho izieb. Naraz zastala vo dverách vysoká, pevná postava.
„Či mám česť vidieť vás, slovutný pán Hollý ?“ Dávajúc rozkazy kočišovi, aby poznášal veci z voza, neznámy odpovedal akosi neochotne. Sreznievskij nevyrozumel nič z odpovede, opýtal sa preto znova, domnievajúc sa, že pri chôdzi je nejaký susedný kňaz:
„Vy iste chceli ste tiež vidieť Hollého, ale je nie doma, a možno vráti sa ešte pozdejšie z Trnavy.“
Neznámy sa na to obrátil k Sreznievskému: „A vy potrebujete niečo Hollého?“
„O, áno, ja by som šiel na kraj sveta, aby som len jeho mohol vidieť.“
„A odkiaľ ste?“
„Som ruský cestovateľ.“
„Rus, Rus? O, Bože môj!“ Objali sa ako rodina, ako otec so synom. Hollý ho objímal, bozkával, ruky mu stískal. „Rus? Ó, vy Rusi ste veľký národ, sláva Slovanov! Rus!“ a utieral si slzy. Prešli do malej izbičky, zapálili si fajky a hovorili o všeličom. Meno Sreznievského bolo Hollému už známe, ale nemyslel si, že by ho ten vyhľadal. Celý večer, až do pol jednej hovorili o Rusku, ruskom národe, cárovi, kozákoch. Na druhý deň pred obedom šli do Mlíča. Háj bol dosť hustý, ale väčšie stromy boli všetky vyrúbané. Ľud nechal nezoťatým len dub, pod ktorým Hollý rád sedával.
„Tu mi nikto neprekáža, nikto ma neuvidí, ani ja nikoho a myšlienky skladajú sa voľne na papier,“ hovoril Hollý.
Popoludní Sreznievskij si vzal sprievodcu a vybral sa na cestu. Hollý ho odprevadil do najbližšej dediny. Lúčiac sa, bozkával Sreznievského na ústa a na čelo a požehnával ho, hovoriac:
„Nezabúdaj, milý druh, v svojej veľkej rodine na nás, biednych Slovákov, povedz svojim, že my ich milujeme ako bratov, a modlíme sa za nich Bohu: mocnému skutok, slabému modlitba.“ Plakali, lúčiac sa niekoľko ráz.
Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 88-89)