J. Urban (rozhovor) - JEDNODUCHO SOM SI VVYMÝŠĽAL
Dobrodružstvá vranky Dánky je vaša prvá knižka pre deti. Na rozdiel od vašich „dospeláckych" knižiek je veselá, rozjasaná, plná radostí a viery v ľudské dobro...
Myslím, že nemáme právo zaťažovať deti naším vlastným pesimizmom. Majú dosť vlastných (a nie vždy iba detských) problémov. Navyše, v súvislosti s tým, že som zmenil spôsob života, potreboval som akosi sám sebe potvrdiť, že som sa našiel. Na to je príjemná a optimistická knižka ideálna. Necítim sa dobre v tejto dobe na tomto mieste, preto by som sa potreboval cítiť dobre aspoň vo vlastnej koži a urobiť aj niečo pre to, aby sa vo svojej koži cítili aj deti aspoň znesiteľné.
Vašu knižku by som charakterizovala ako „antikomiksovú" literatúru pre detí. Obrázky Ľubomíra Gumana v súlade s humornou nadsádzkou vášho textu majú nielen komický, ale takmer „komiksový" charakter, inklinujúci k výtvarnej groteske a karikatúre. Slovo „komiksový" som v tomto prípade neuviedla v hanlivej polohe. Predsa však, v porovnaní s vaším textom sa mi zdá jeho výtvarná nadsádzka predimenzovaná...
Chcel som, aby boli obrázky akčné, lebo tento typ tvorby mi u nás akosi chýba. Možno iba nemám dostatočný prehľad. Slovom, ilustrácie mali byť dynamické a už na prvý letmý pohľad komické. Ľubova nadsádzka sa mi zdá akurát, ba dokonca vyrovnáva balans textu tam, kde (napriek dobrým úmyslom) občas badať nádych didaktickosti. Vidí sa mi čarovné, že v Ľubových ilustráciách sa spoznali ľudia z jeho okolia. Je tam pol Prešova...
Dobrodružstvá Dánky Vranky sú v istom zmysle „knižkou na objednávku". V tomto prípade išlo o šťastnú súhru okolností, pretože jej výsledkom je pekná knižka pre deti. Ako to vlastne bolo?
V košickom štúdiu Slovenského rozhlasu si predsavzali, že budú mať maskota. Vymysleli vranku (Košičanov volajú „vraňare"). Mňa oslovil riaditeľ štúdia Jaro Rezník junior, či by som vranke nevymyslel meno a nenapísal dvanásť príbehov, ktoré by tematicky vychádzali z rozhlasovej práce. Košické štúdio venuje deťom impozantný priestor a toto mal byť jeden zo spôsobov, ako ešte invenčnejšie podchytiť detského poslucháča a zosilniť spätnú väzbu. Potiaľ teda „objednávka". Čo sa týka samotného písania, už dávno som sa za písacím strojom necítil taký slobodný. Keďže ide o môj debut pre deti, nezaťažoval som sa kontextom, do ktorého vstúpim, ani mimoliterárnymi súvislosťami. Jednoducho som si vymýšľal a veľmi ma to bavilo.
Sám máte deti a kupujete pre ne knižky. Čo si myslíte o súčasnej knižnej produkcii pre túto vekovú kategóriu?
Priznám sa, že po odchode z BIBIÁNY a z Bratislavy som stratil prehľad. Venoval som sa práci v celkom inom prostredí. I tak však patrím medzi tých málo optimistov, ktorých nedesí „disneyzácia" knižného trhu pre deti. Verím pôvodnej slovenskej tvorbe natoľko, že by som ju pokojne nenechal pôsobiť v prostredí tvrdej konkurencie, ba i komercie. Myslím, že na rozdiel od krásnej literatúry pre dospelých náš rodič i jeho dieťa pôvodnú tvorbu akceptuje, rozumie jej a potrebuje ju. Máme ľudí, ktorí vedia nielen napísať a namaľovať, ale aj vyrobiť skutočne peknú knižku — a vyrastajú noví. Je to v poriadku.
Zdroj: KEPŠTOVÁ, Ľ: JEDNODUCHO SOM SI VVYMÝŠĽAL.
In: Bibiana, 1996, roč. 4, č. 2, s. 29 – 30.