Ján Bocatius (polatinčil si rodné priezvisko Bock), pôvodom Lužický Srb (malý slovanský národ na východe Nemecka) ), sa už ako 21-ročný vzdelaný mladík (absolvoval nemecké školy) dostáva do Uhorska. V roku 1594 sa stáva rektorom mestskej školy v Prešove. V roku 1599 vydáva v Bardejove básnickú zbierku Hungaridos libri poematum V (Päť kníh uhorských básní). V diele je aj cyklus o Rubelle a Elsule. V tom istom roku dostane ponuku robiť rektora mestskej školy v Košiciach, v rokoch 1603-4 je richtárom tohto mesta. V období rokov 1606-10 je väznený v Prahe ako protihabsburský element (na jeho oslobodení mala významný podiel manželka Alžbeta), potom sa opäť vracia do Košíc.
Medzi poéziou konvencie a básnického subjektu
Literárnu vedu zaujíma otázka miery realistickosti v cykle, resp. do akej miery sa Bocatius dokázal vymaniť z dobových literárnych konvencií a prejsť do subjektívnej sféry. Literárny vedec Stanislav Šmatlák hovorí na margo jeho básní o vzácnej „prítomnosti básnického subjektu" v období našej latinskej humanistickej poézie. Niektoré básne Bocatiovho ľúbostného cyklu v preklade Jozefa Minárika:
Svojej Rubelle
Kedy ten nastane deň, čo milujúcich sa spojí,
moja Rubella sladká, kedy ten nastane deň?..
Jedlo, kvet, priazeň, sláva, pokoj, med, radosť i nebo,
ustúpte! Bocatiovi Rubella páči sa len.
Jediná nôcka je pre milencov milšia ako tisíc dní
Prečo prevýši tisíc dní - pýtaš sa - jediná nôcka?
Nôcka dáva, čo hádam tisíc dní nemôže dať.
Tisíc dní iba hry, jedna, hľa, nôcka pôžitok dáva!
Nôcka nech jedna je moja. Zbohom buď tisíc hoc dní!
Rubelle
Priznám, že nedávno o tebe, Rubella, falošná, pel som,
piesne už menej pekné budem však o tebe pieť.
Priznám, že horel som láskou, no budem už častejšie vzývať
hada a psa, keď ešte budem ver pesničky pieť.
Zaslúžiš si to; nech pukne zem pod tebou, ba nech ťa bleskom
ťažký hnev Boha (ním zhŕdaš) do srdca zasiahne hneď.
Čo je básnikovi dať vernosť a potom ju zlomiť,
pocítiš. Za to veru stihne ťa žalostný trest.
Rubelle
Prečo vždy odvraciaš pohľad, keď ísť mi v ústrety musíš,
ba ani k slnku nikdy, Rubella, nedvíhaš tvár?
Cez mreže obloka, ver mi, že nechcel by som ťa ja vidieť,
keby som príležitosť nahú hoc vidieť ťa mal.
To však nerobí vrodená hanba; predstieraš farbu,
namaľovaná šelma, bojíš sa jasného dňa.
Líčidlo a rumelka krásnou ťa robí. Ó, nemám ja taký
hlúpy zrak! Iných krtov zasa ty oklamať hľaď.
Pučí sa, plače, Sauter, tá Rubella, kedysi naša
Pučí sa, plače, Sauter, tá Rubella, kedysi naša,
že som si skutočnú lásku našiel a vyhľadal už.
No ja sa nestarám vôbec, že pučí sa, plače. Veď naša
Elsula Belsiová je. Rubella, puč sa a plač.
Ďalšie Bocatiovo vyznanie manželke Alžbete
Podľa literárnej vedkyne Marty Keruľovej stojí za porovnanie Bocatiovo vyznanie manželke Alžbete v roku 1612 (preklad z latinčiny): Môj poklad, moje srdce, ach, najvernejšia družka! Aj teba vkladám, Eliza, do mojich básní, lebo tentohľa maličký obraz o tebe samej hovoriaci - tebe venujem. Ty prevyšuješ každú ozdobu manželstva. Ži dlho, moja Penelopa, ži, moja koruna! Na zemi nás budú sprevádzať ťažkosti, na nebi hviezdy. Vyznanie sa končí venovaním Mojej Alžbete.