Ján Botto sa narodil
27. januára 1829 sa vo Vyšnom Skálniku narodil Ján Botto, pseudonym Janko Maginhradský, slovenský romantický básnik, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou. Zomrel 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici.
Ján Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvynikajúcejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Jediný z nich neštudoval v Bratislave, nezúčastňoval sa na prácach v Ústave reči a literatúry československej a stretol sa s Ľudovítom Štúrom.Stretol sa aj s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy. Celý život sledoval pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich. Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom revúckeho slovenského gymnázia.
Vplyv Štúrovcov
Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili, bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1832 založil pri levočskom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézii a jeho zameranie na básnické skladby, no básnicky sa začal prejavovať už v Levoči.
Predrevolučné roky 1840 – 1847
Táto spoločnosť vydala roku 1840 výber zo svojej poézie v almanachu Jitřenka. Takmer okamžite bol almanach zakázaný, kvôli slovanskému charakteru básní, maďarskou tlačou. Výsledkom tejto udalosti bol zákaz slovenských spoločností na všetkých vyšších školách okrem Bratislavy, Levoče a Banskej Štiavnice. V roku 1843 pozbavil bratislavský cirkevný konvent Ľudovíta Štúra námestníctva profesora Katedry reči a literatúry československej. Na protest opustilo bratislavské lýceum dvadsať študentov. Trinásti odišli do Levoče, lebo tamojšie lýceum bolo prakticky v slovenských rukách. So študentmi z Bratislavy odišiel aj Štúrov spolupracovník Ján Francisci. Ján Francisci mal na Bottu veľký vplyv, ktorý okrem iného zbieral s Pavlom Dobšinským slovenské ľudové piesne a rozprávky. Botto taktiež začal zbierať ľudovú slovesnosť, čo sa odzrkadlilo v jeho tvorbe. Jeho zbierka povestí vyšla u Pavla Dobšinského. Aj po posilnení Spoločnosti bratislavskými študentmi bolo jej postavenie neisté, kým ju roku 1845 definitívne nezakázali. Ján Francisci v Levoči zostal a združil slovenskú mládež do súkromnej Jednoty mládeže slovenskej. Mladý Botto sa už ako šestnásťročný člen Jednoty zriekol pitia a fajčenia. Takéto združenia boli aj v iných mestách a všetky sa združili do Jednoty mládeže slovenskej pod vedením Francisciho až do revolučnej jari roku 1848, kedy zanikla. V roku 1846 sa zúčastnil na založení rukopisného časopisu levočských študentov Holubica s prílohou Sokol.
Tvorba
Ján Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty a tu sa ukázalo Bottovo nadanie, keď prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považie. Do časopisov prispieval pod pseudonymom Janko Maginhradský (J. M-ski). Tento pseudonym si vybral podľa vrchu nad jeho rodiskom. Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho ideovo-umeleckému programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty. Medzi svojimi druhmi sa vyznačil ako najplodnejší a najnadanejší. Jeho prvá tlačená báseň Hrob vyšla v časopise Orol tatranský. Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea (Život, Holubica, Považie), neskôr prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol.
Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru. Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova.
Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote. Vzdal v nich aj hold významným osobnostiam národnej kultúry – Kollárovi a Sládkovičovi. Okrem vlastnej tvorby a zbierania ľudovej slovesnosti tiež prekladal zo slovanskej a maďarskej poézie (Mickiewicza, Chomiakova a Petöfiho).
Alegorické skladby
- 1846 – Svetský víťaz
- 1846 – Povesti slovenské
- 1846 – Báj na Dunaji
- 1847 – K mladosti
- Poklad Tatier
- Obraz Slovenska
Balady
- Dva hroby
- Z vysokých javorov lístočky padajú
- Tajný šuhaj
- Práčka na Rimave
- Rimavín
- Žltá ľalia
- Ctibor
- Margita a Besná
- Lucijný stolček
Vlastenecké a príležitostné básne
- Vojenské piesne
- Duma nad Dunajom
- K holubici
- Ohlas na „Hlas z Martina“, 6. lipeň
- 1861 – Ku dňu 6. júna (vítanie martinského memorandového zhromaždenia)
- 4. august 1863, pri príležitosti vzniku Matice slovenskej
- Nad mohylou J. Kollára
- Dumka na blahú pamäť Sládkovičovu
- Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy
- K hodom Slávy
- 12. január 1870
- Vrahom
- vítal Memorandum, založenie MS, Kníhtlačiarenského učastinárského spolku, pozdravil Slovanský zjazd v Moskve, vyslovil rozhorčenie nad zatvorením slovenského gymnázia v Revúcej
- Pochod
Skladby
- 1846 – Pieseň Jánošíkova
- 1858 – Krížne cesty
- 1862 – Smrť Jánošíkova
- o Alžbete Báthoryčke – ostala v rukopise
Ľudové povesti
- 1846 – Báj na Dunaji
- Báj Maginhradu
- Báj Turca
- Povesť bez konca
Zdroj: wikipedia.org