Ján Francisci
Mladý Ján Francisci
Politický profil štúrovského radikála
Ján Francisci patril medzi najdlhšie žijúcich príslušníkov štúrovskej generácie – narodil sa roku 1822 a zomrel roku 1905. Rovnako patril medzi tých, ktorí boli najdlhšie hercami aj divákmi národného hnutia. Svedectvo o tom vydal vo Vlastnom životopise z roku 1890. Poučený starý Francisci sa v ňom v pohľade na slovenskú minulosť polovice 19. storočia v ničom neodlišoval od Hurbanovho životopisu Ľudovíta Štúra. Držal sa výkladu, ktorý vznikal po traumatizujúcich udalostiach 60. a 70. rokov ako obranná reakcia na národný útlak. Aj Francisci bagatelizoval či obchádzal úchylky vlastnej mladosti, keď v predrevolučnom období zastával nejeden razantný postoj. Článok sa dotkne niektorých z nich, ako aj jeho politického profilu pred rokom 1848.
V cestách nevysokého, no príťažlivého Jána Francisciho, kolísajúceho – tak ako väčšina romantikov jeho čias – medzi životným optimizmom a melanchóliou, bolo dosť zákutí. Niektoré z nich sa objasňujú ťažko, lebo informácie sú paberkovité. Francisci pochádzal z malohontskej Hnúšte z rodiny krajčíra. Študovať začal v Ožďanoch a v Levoči, odkiaľ prešiel roku 1893 na bratislavské evanjelické lýceum. Na ňom strávil štyri roky, potom sa vrátil pracovať do Levoče, aby ešte pred revolúciou absolvoval na lýceu v Prešove právnický stupeň štúdia.
OSLNENÝ ĽUDOVOU SLOVESNOSŤOU
V Bratislave, v jadre slovenského národného hnutia, sa Francisci stal pravou rukou, ale i oponentom obdivovaného Ľudovíta Štúra. Hoci nevynikal mimoriadnymi intelektuálnymi ani umeleckými danosťami, vďaka zanietenosti a organizačnej zdatnosti sa stal dôležitou autoritou mladšej časti štúrovcov a zapojil sa do väčšiny ich aktivít. Bol zapisovateľom Slovanského ústavu, vystupoval v divadelných predstaveniach v Sobotišti a na Myjave, pomáhal zbierať podpisy na prestolný prosbopis panovníkovi Ferdinandovi. Podporoval nový spisovný jazyk a v ňom – vôbec ako prvý – vydal krátku básnickú zbierku Mojim vrstovníkom. Za najpozoruhodnejšiu stránku činnosti mladého Francisciho však možno považovať jeho postoj k ľudovej slovesnosti. Rozprávky, povesti, báje, piesne, porekadlá rodného kraja si zamiloval už v detských rokoch. V zhode s dobovým romantickým myslením považoval ľudovú slovesnosť za najstarší a hodnoverný prejav národného ducha starých Slovákov a Slovanov, a preto v nej videl aj najlepší prameň poznania ich života a dejín. Spomedzi štúrovcov sa najviac zaslúžil o to, že ľudové slovesné diela zaujali vo vytvárajúcej sa vysokej národnej kultúre centrálne postavenie. Z jeho podnetu zbierali študenti cez prázdniny povesti a rozprávky. Roku 1843 z nich zostavil rukopisný Prostonárodný zábavník a roku 1845 vydal v Levoči Slovenské povesti, ktoré tvorili prvú samostatnú zbierku tohto druhu. Francisci tak položil základ veľkolepého diela, ktoré zavŕšil predovšetkým P. Dobšinský.
Počas roka 1843 patril Francisci medzi najhorlivejších obhajcov Ľ. Štúra pred útokmi jeho maďarských neprajníkov, keď bránil jeho zotrvanie na poste námestníka profesora J. Palkoviča na Katedre reči a literatúry českoslovanskej. Napriek tomu však dištriktný konvent evanjelickej cirkvi Štúra tohto postu zbavil. To poznamenalo rozbiehajúci sa národný život Slovákov. Okrem iného sa utlmili národné aktivity na lýceu v Bratislave. Naliehavosť vytvorenia nového študentského centra prudko stúpla. Podujal sa na to práve Francisci. V roku 1844 sa vrátil na lýceum do Levoče, kde sa mal stať zástupcom profesora M. Hlaváčka na rovnakej katedre, ako bola bratislavská. Koncom toho istého roka však aj jemu miestny cirkevný konvent zakázal prednášať, preto pôsobil ako súkromný učiteľ.
VIERA V SILU NÁRODA
Inšpirujúc sa scenárom bratislavského Slovanského ústavu, Francisci združil slovenských levočských študentov do Jednoty mládeže. Jej členovia sa na pravidelných stretnutiach prezentovali umeleckou a odbornou tvorbou, diskutovali, venovali sa hudbe i divadlu. Pre Francisciho to bol iba prvý krok – usiloval sa vytvoriť celonárodný študentský spolok a tak zvýrazniť národnú jednotu. Roku 1845 vznikla predovšetkým z jeho podnetu jednota mládeže slovenskej, ktorá združovala študentské spolky zo šiestich vyšších evanjelických škôl v Uhorsku. Francisci sa stal jej predsedom. Pre revolúciu v roku 1848 sa pripojenie ďalších spolkov, najmä z katolíckych škôl, už neuskutočnilo.
V 40. rokoch 19. storočia nacionalizácia už nezmazateľne vymedzovala identitu mnohých ľudí. Týkalo sa to aj dovtedy tichej Levoče. Väčšina študentov nevystupovala podľa konfesie ani stavu, ale podľa národnej príslušnosti. Už počas prvého Francisciho pôsobenia na levočskom lýceu zhotovili slovenskí študenti na deň narodenín profesora Hlaváčka „transparent velikých rozmerov s priezračnými okrasami a nápisom vo všetkých slovanských nárečiach a všetkých slovanských písmach“. Na bratislavskom i levočskom lýceu pôsobili tri spoločnosti podľa národnosti študentov. Koncom roka 1844 sa v Levoči dokonca odohrávali fyzické potýčky medzi slovenskými a maďarskými študentmi. Došlo k nim krátko po príchode Francisciho, ktorý rozhýbal aktivity Slovákov, čo bezpochyby rozdúchalo žiarlivosť a nervozitu ich maďarských kolegov.
Francisci tiež vnímal nacionálne vyhrotené udalosti ako dôležité medzníky života, ktoré mali zmeniť tvár Slovenska. Za hlavný z nich považoval spomínané odstránenie Štúra z postu námestníka profesora. Podľa neho „nič tak vážneho na Slovensku sa dosial ešte nestalo, jako práve to... Na nový rok jest bezpochyby deň, od ktorého sa história slovenského života datovať bude.“
Moderná národná identita začala ovplyvňovať aj dobový vkus a symboly. Ani Francisci, ktorý sa z uhorského vlastenectva vyznával častejšie ako iní štúrovci, nezdôrazňoval uhorské či maďarské symboly. Na začiatku 40. rokov, ešte ako stúpenec československej kmeňovej jednoty, videl národný symbol napríklad v Žižkovi a Husovi. Husa však už nevyzdvihoval v rámci protestantskej tradície ako odporcu katolíckej cirkvi, ale ako národného hrdinu. Medzi hrdinov a „mužných, obrovských našich predkov“ zaraďoval aj Svätopluka, Rastislava, Přemyslovcov, Libušu. No za hlavného národného hrdinu, podobne ako ostatní štúrovci, považoval Juraja Jánošíka.
SPORY S UČITEĽOM
Dejiny chápal Francisci v duchu štúrovského hegelizanizmu. Chýbalo mu v nich svojbytné vystúpenie a postavenie Slovákov ako celku. Neprajnosť minulosti mu však neuberala na optimizme. Aj on sa domnieval, že nastáva éra, v ktorej začnú Slovania preberať hlavne svetodejinnú úlohu a zodpovednosť za vývoj ľudstva. Pritom v samotnom slovanstve mal zohrať osobitnú úlohu „najmladší z bratov“ – Slováci. Francisci patril do tej skupiny štúrovskej generácie, ktorá kládla väčší dôraz na slovenskú skutočnosť, na rozmer slovenskosti, ako na slovanskosť. Iste aj s tým súvisel fakt, že od roku 1845 prežíval značnú názorovú zmenu, posúval sa k pragmatizmu a formuloval výhrady voči línii Ľudovíta Štúra.
Na začiatku 40. rokov prechovával Francisci k Štúrovi až nekritický obdiv. Avšak vzťah medzi nimi nebol úplne idylický, o čom svedčí jún 1842. Vtedy Francisci figuroval ako vodca vzbúrencov proti Štúrovmu autoritárskemu vedeniu Slovanského ústavu, ktorí nechceli, aby sa posilnili právomoci zapisovateľa, Ondreja Hodžu, na úkor členov a výboru. V Hodžovi videl Francisci len „nástroj Štúrov, ktorý si prostredníctvom neho pre budúcnosť cestu pripraviť chce“, a domnieval sa, že Ústav môže stáť len dovtedy, „pokiaľ je slobodným, ináč sa rozsype“.
Spor dvadsaťročného mladíka s najvyššou autoritou mladoslovenského hnutia nebol len epizódou. Kritické postoje k riadeniu a smerovaniu hnutia nanovo a tentoraz dlhodobejšie vyslovoval Francisci počas pôsobenia v Levoči i Prešove. V listoch priateľom (S. Hroboňovi do Liptovskej Sielnice, A. H. Škultétymu do Tisovca) vyčítal Štúrovi váhavosť, zbytočný strach a podozrievavosť, ale aj to, že vyžadoval „od celého Slovenska mať jednotu až do podrobností myšlienkových záhybov a malicherností formálnych a prehnanej uniformity. A my sme mu vše povedali, taká drezúra a skamenelosť najskôr nás zotročí a potom život zabije atď.“.
Tento spor sa nedešifruje ľahko ani závery o ňom sa nerobia jednoducho. V žiadnom prípade to nebol len osobný konflikt obdivovaného učiteľa a milovaného žiaka, ale spor dvoch predstáv o riadení a smerovaní národného hnutia – autoritárskejšej, ale aj disciplinovanejšej a opatrnejšej Štúrovej a slobodomyseľnejšej, priamočiarejšej Francisciho, ktorý mal však mnohonásobne menšiu zodpovednosť. Odráža prirodzenú diferenciáciu slovenského národného pohybu 40. rokov na umiernenejší a uzavretejší konzervatívny prúd a liberálny prúd zviazaný s väčšou voľnosťou a individualizmom.
Štúr deklaroval využívanie pozitívnych stránok oboch ideí – konzervatívnych aj liberálnych. Francisci sa zasa rád označoval za nenapraviteľného liberála. Faktom je, že práve pre liberálne princípy mnohí Slováci sympatizovali s maďarským reformným hnutím, dokonca mnohí sa doň aj zaradili. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Štúr, nesúci hlavné bremeno zodpovednosti za krehkú vrstvu slovenskej národnej identity, správal k liberálnym zásadám rezervovane. Na strane druhej, Francisci práve v liberalizme videl cestu na posilnenie národného hnutia a získanie váhavcov či ľahostajných.
NÁDEJ V POLIAKOV
Štúr sa pred rokom 1848 úzkostlivo vyhýbal každej radikálnejšej alternatíve. Odmietol aj spoluprácu s emisármi poľskej emigrácie sídliacej v Paríži. Tí načrtávali možnosť, že pod vedením Poliakov, usilujúcich sa o oslobodenie spod troch utláčateľov a obnovenie poľského štátu, môže dôjsť v strednej Európe k povstaniu, v ktorom by si mali zaistiť budúcnosť aj Slováci. Štúr, čo nebolo nič zvláštne, nerátal s rýchlym príchodom revolúcie a činnosť národného hnutia rozvrhol na desaťročia. Francisci, naopak už v Bratislave a potom v Levoči i Prešove udržiaval tajné kontakty s poľskými emigrantmi. Ich vplyv, ako aj styky s prívržencami maďarských opozičných kruhov i s peštianskymi Slovákmi (Š. M. Daxter) posilňovali jeho radikálne postoje.
Francisci žil v očakávaní skorého príchodu veľkej udalosti. Za jej predzvesť považoval povstanie Poliakov v Krakove a Haliči na začiatku roka 1864. V duchu radikálnych očakávaní si aj on myslel, že čoskoro vypukne celopoľské povstanie a Rakúsko sa rozpadne. V povstaní videl boj za slobodu slovanstva, „prvý dej, v ktorom Slovania vystúpili s mečom v pesti... pred svet, aby svojej národnosti uznanie vydobudli. Toto... je počiatok svetopamatného boja slovanstva s cudzinstvom na život a na smrť, boj o berlu nad svetom. Čo deň to bližšie sa ukazuje deň osudný, od ktorého sa spasenie sveta datíruvať má.“ Jeho tušenie príchodu prudkej zmeny a potreba pripraviť sa na ňu, tak ako tušenie mnohých iných radikálnych Neslovanov i Slovanov, bolo reálne, no mýlil sa vo vykreslení jej charakteru.
Francisci vyjadril svoj odklon od Štúrovho chápania národného hnutia najotvorenejšie v liste, ktorý adresoval Štúrovi na začiatku roka 1847. Dovolával sa v ňom väčšej otvorenosti voči mimoslovanskému svetu i ochoty rešpektovať odlišné názory a vyznal sa z uhorského vlastenectva. Podľa neho má Slovák ľúbiť slobodu a uhorskú vlasť (magyarhon) rovnako ako Maďar, láska k slovenstvu nesmie viesť k nepriateľstvu voči maďarstvu. Zároveň však prorokoval, že Uhorsko sa môže udržať len vtedy, ak uskutoční hlboké reformy v duchu zásad rovnosti a slobody.
RADIKÁLNY KRITIK
Štúrovi Francisci vyčítal, že nedostatočne využíva Slovenskje národňje novini, ktorým chýba princíp, vyhýbajú sa podstatným problémom a neformulujú jasný národný program. Mali by sa viac zaujímať o celouhorské udalosti a maďarskú opozičnú politiku a vyzdvihovať to, čo je v nej pozitívne. Slováci by si mali s opozičnými Maďarmi, tam kde sa zhodujú (občianske slobody), podať ruky a mali by obaja bojovať za spoločný cieľ, t. j. „dobrobyt obecný“. Zdôrazňoval, že slovenská strana nemá čo konzervovať, zmenami môže len získať. Preto by mal byť jej líniou „princíp liberálne-demokratický“.
Francisci pritom upozorňoval, že maďarská žurnalistika a politika je aristokratická, „lebo aj maďarizmus s aristokratizmom je totožný“. Pre slovenských vlastencov „je aristokracia cudzé pole a čo sa my na hlavu postavíme, predca aristokratiu našimi peroraciami (rečnením) o slušnosti lásky k svojmu rodu atd. atd. na našu stranu nenakloníme... Cíti to dobre aristokratia že jej je náš princíp smrť, a my znajme tiež, že naša smrť je aristokratia“. Francisci tými prudkými slovami nabádal štúra, aby slovenská politika nebrala ohľad na privilegované vrstvy, ani aby sa zbytočné nepokúšala získať ich priazeň. Veril, dosť naivne, že keď padne „konzervatívny aristokratizmus“, padne aj dôvod strachu z maďarskej politiky. Podnecoval Štúra, aby sa jeho noviny väčšmi zaujímali o život a ľud, teda o neprivilegované obyvateľstvo (roľníctvo, meštianstvo mestečiek, honorátov, remeselníkov). Práve s ním spájal takmer výhradne budúcnosť Slovenska. Taktiež upozorňoval, že nepostačuje iba dovolávanie sa národnej slobody, ale treba vystupovať aj za oslobodenie ľudu – za jeho politicko-občianske a majetkové práva, lebo ľud „bude toho nasleduvať, kto mu slobodu zvestuje trebárs v cudzej reči ako proroka v jeho vlastnej reči sporiaceho, čo sa o jeho právo občiansko neobzrel“.
DOSAH KRITIKY
V nejednom ohľade bol Francisci – voľný hráč bez záväzkov, voči Štúrovi – nesúcemu veľkú zodpovednosť, prehnane kritický až nespravodlivý. Iste ho k tomu hnala predstava o blízkosti zlomovej udalosti, znásobovaná stykmi s Poliakmi, s atmosférou v maďarskej spoločnosti v Prešove i správami z Pešti. Na strane druhej, mnohé jeho pripomienky a návrhy boli časové. Maďarská politika už mala na začiatku roka 1847 dotvorenú organizačnú bázu (strana opozície, konzervatívci), protifeudálny sociálny a sčasti aj politický program. Dokonca ani konzervatívci, chcejúc oslabiť šľachtických liberálov, neodmietali niektoré reformy (napr. zrušenie poddanstva). Štúrove noviny boli v tomto období vinou obáv zo zastavenia ich vydávania, ako aj nádejí Štúra či Hodžu získať podporu a sympatie „slovenskej aristokracie“ v otázke programu ešte málo konkrétne.
Kritické hlasy Francisciho i ďalších mladších štúrovcov smerovali k tomu, aby bol slovenský program v likvidácii feudalizmu a budovaní „novej politiky“ demokratickejší ako maďarský. Tieto hlasy skutočne posilnili rozhodnosť a urýchlili dotvorenie slovenského politického programu, ktorý uverejnili Štúrove Národné noviny, a ktorý prezentoval Štúr na uhorskom sneme. Na sneme však získali absolútnu prevahu maďarskí šľachtickí liberáli a v marci 1848 sa práve oni javili mnohým Slovákom ako osloboditelia ľudu. Francisci mal pravdu, oslabilo to pozíciu slovenského národného hnutia v revolúcii.
V slovesnom národnom hnutí pôsobili na prahu revolúcie viaceré prúdy. Francisciho skupina predstavovala jeho radikálnejšie krídlo, vyznávajúce liberálne a demokratické princípy, pomerne silné uhorské vlastenectvo a plebejstvo. Prirodzene, aj Francisci prešiel viacerými názorovými zmenami. Ak si v Levoči na pôde Jednoty zvykol na akési pololegálne formy práce, pred revolúciou sa neštítil konšpiračnej spolupráce s poľskými emisármi. Viaceré jeho postoje, najmä tie, ktoré boli ústretové smerom k maďarskej politike, mu na rozdiel od Hodžu a Hurbana, s ktorými mal spoločný osud počas revolúcie 1848/49, umožnili uplatniť sa v 60. rokoch v samom čele slovenskej politiky.
Dušan Škvarna
Zdroj: https://www.historickarevue.com/archiv_2000-8.html