Ján Lehotský raz chytil za vlasy kamaráta Rafuša

Ján Lehotský, pôvodca práce „Zo starých časov“, zeman z Kráľovej Lehoty, bol veľmi živý, neposedný chlapec. Raz chytil za vlasy kamaráta Rafuša, zodvihol ho do povetria a hodil do kaluže, akých bolo v dedine vždy dosť. Na nárek Rafušov vybehol na ulicu jeho pán otec, bývalý vicišpán Karol Lehotský. Rafuš ukázal pánu otcovi svojho trýzniteľa, na čo sa otec vľúdne prihovoril:

„Poďže sem, Janíčko, dám ti cukrík.“

Janko mu na to cele nedbale: „Ale, čoby taký skupáň! Pod ty sem!“

Bývalý vicišpán za chvíľu sa díval na chlapca a obrátil sa k prítomnému susedovi: „Čo bude z toho chlapca, Gajdoš?“

Gajdoš, krajčírsky majster, pokývnul vážne hlavou a povedal: „Možno, že i vicišpán, Vaša milosť!“

Ten mu odvetil: „Ej, Gajdoš! Boh uchovaj. Dosť by mu var' bolo i jurasorstvo. Ten by netakšie, ako my, pravdu prisluhoval našim sedliačikom. Dereš by nemal kedy ani ochladnúť.“

Delikventovi z tejto vravy neušlo nič, preto sa poponáhľal Gajdoša opraviť. Klobúčik s kohútím perom si náhle vtisol na pravé oko — lebo tak to videl u domácich zemanov, keď si na hrdinov zahrávali — a zvolal: „Ale, čoby — ja budem Jánošíkom!“

Karol Lehotský sa usmial na pol fúza, pojal Rafuša do chyže a uchlácholil ho cukrovinkami.

Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 26-27)