Ján Lenčo

Ján Lenčo: MUŽSKÁ ROZPRÁVKA (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

Starec so starenou žil v skromnej chalúpke na brehu jazera. Už veľa desaťročí tu žili, prišli sem celkom mladí, hneď po svadbe. A hoci čas neúprosne plynul a skoro všade prinášal netušené zmeny, na spôsobe ich života sa celkom nič nezmenilo.       

Muž každé ráno vyšiel na svojej bárke na jazero a lovil ryby a žena ich nosievala na trh do mesta a po návrate uvarila prosté jedlo a upratala v chalúpke.

A takto, v nenáročnom kolobehu a šťastí, prežili celý život.

Jedného dňa starena nevstala z lôžka. Aj keď bol už jasný deň, ostala ležať a slabým hlasom zavolala k sebe manžela.

Cítim, že už skoro zomriem, riekla. Ďakujem ti, že si sa o mňa staral a bol si ku mne dobrý, ďakujem ti za roky šťastia a spokojnosti.

Slová sa jej len ťažko predierali bezzubými ústami a starobou a horúčkou vysušenými perami. Keď dohovorila, s úľavou si vydýchla ako po nepredstaviteľnej námahe.

Starcova vráskavá tvár stemnela žiaľom. Pochopil, že skoro osamie.

Prezraď mi aspoň teraz, ozvala sa starena z posledných síl, prečo si mi nechcel dovoliť, aby som sa čo len raz okúpala v jazere. Prečo som ti musela zložiť prísahu, keď sme sem prišli, že sa o to nikdy nepokúsim, a prečo si ani ty sám za celý ten dlhý čas ani raz doň nevošiel.

Preto, odvetil jej muž, lebo voda v tomto jazere prináša nešťastie.

Takto úsečne odpovedal starec. Ale žena jeho odpoveď už nepočula.

Starec v nevýslovnom žiali dlho stál nad chladnúcim telom tej, s ktorou prežil od mladosti celý život a ktorú miloval viac než všetko na celom šírom svete.

Kváril ho smútok, aký spozná iba ten, kto miloval celým srdcom.

Potom neďaleko chalúpky vykopal hrob, nežne a s láskou doň položil družku a zasypal ju zemou. Dlho zbožne stál nad hrobom v dumách a spomienkach. V duchu jej vrúcnymi slovami ďakoval za všetko, čo mu obetovala, za veľké šťastie ich života.

Vzápätí zašiel k brehu jazera, zhodil zo seba šaty a stareckými ťarbavými krokmi vošiel do vody.

Len čo sa spamätal z chladu, ktorý mu vnikol do tela všetkými pórmi, začal plávať, ako len vládal.

Plával. Zápasil s chladom i vlnami, s ostrým vetrom i dravými rybami, s únavou i slabosťou. Plával k náprotivnému brehu.

Dlho, veľmi, veľmi dlho plával. Až napokon celkom vysilený a smrteľne unavený doplával k brehu.

A keď vyšiel z jazera a vkročil na breh, už nebol starcom na prahu smrti.

Bol mladým mužom, zdravým, sviežim a plným síl… A unášal sa jedinou dravou a neodolateľnou túžbou. Nájsť si devu, ktorá by sa na celý život stala jeho ženou, ktorú by zaviedol do chalúpky na brehu jazera a s ktorou by šťastne žil celý život až do jej smrti.

AKO SME SA S MIŠOM POMERILI (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

Ako sme sa s Mišom pomerili? Nuž počúvajte, ak sa vám chce, ak vám nie je ľúto mrhať čas na takú daromnicu. To viete, že sme boli kamaráti na život a na smrť, a že by sme kamarátmi aj ostali, keby nás nerozkmotrilo to, čo aj najlepších kamarátov rozkmotrí. Veru áno, obaja sme na ňu mali zálusk. A ako to už v takých prípadoch býva, nedostal som ju ja, ale kamarát. Od zlosti ma div neroztrhlo, keď som ich videl vodiť sa pod pazuchy a hrkútať si. A sám sa čudujem, že ma čert nevzal, keď sa oni vzali. Stále som musel myslieť na to, čo stvárajú, kým som sa ja sám zimil pod perinou. Ale potom sa všetko zvrtlo. Všetko veru. Len jedna je božia trpezlivosť, len jedna veru, a ani tá si všetko nenechá. Aj tá má svoj koniec. Mišova žena zrazu umrela. Od radosti som sa div nepominul. A to bola jediná radosť, čo mi urobila, ale väčšmi by som sa nebol tešil, ani keby si bola mňa vzala, ba ani vtedy nie, keby umrela ako moja žena. Nie že by som jej zle žičil, to božechráň. Pre mňa by si mohla chodiť po zemi, koľko by sa jej len ráčilo. To kvôli Mišovi som sa tešil. Lebo Mišo ju mal tak rád, div sa sám od smútku nepominul. Keď som ho videl takého zničeného v čiernom chodiť, aj som bol rád, že ju predsa len dostal on, no najväčšmi som sa tešil, že ju mal tak rád, veď keby ju nemal tak rád, tak by ho to tak nežralo. Trpel ako kôň. Tak vidíš, povedal som si, načo si sa trápil a užieral, keď ťa nechcela, vidíš, že napokon sa všetko na dobré obrátilo. A od radosti, že sa to takto skončilo, vybral som sa na cintorín, že jej zapálim sviečku na hrobe, a keď som tú sviečku zapaľoval, len tu zrazu zastane pri mne Mišo, akosi som ho nezbadal, z očí sa mu lejú slzy a trasľavo mi vraví:

„Odpusť, kamarát, že som ti krivdil, až teraz vidím, ako sám trpíš, ako so mnou cítiš.“

Takto veru, takto som sa pomeril s Mišom a odvtedy sme zas kamaráti, často spolu popíjame a pri pohári spomíname na nebohú.

ROZPRÁVKA O HLÚPOM JANOVI (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

Ja, hlúpy Jano, azda len preto, že som hlúpy, som sa celkom ako v rozprávke vybral s mečom v ruke zabiť trojhlavého ohnivého draka, aby som oslobodil spod príšernej hrozby mladú a šumnú princeznú, jedinú dcéru nášho pána kráľa.

Došiel som k dračiemu hniezdu a smelými slovami vyvolal draka von.

No len čo som ho zočil, ozrutnú trojhlavú obludu, pochytil ma strach a pochopil som, že so svojím mečom si tu veľmi neporadím. Voľky-nevoľky, ak som ho chcel zabiť, musel som si zvoliť iný, účinnejší spôsob.

Rozhodol som sa teda, že ho pochopím a tým aj odzbrojím.

A v duchu toho rozhodnutia som aj konal – pochopil som ho.

A v tej chvíli, ako som ho pochopil, nestál už predo mnou hrozný trojhlavý drak, budiaci strach a des, ale úbohučké malé zvieratko, bezbranná myšička, hodná nežného súcitu.

Zahanbil som sa, že držím v ruke meč, a odhodil som ho. A priblížil som sa, že ho pohladkám, malé krotké zvieratko, ktoré nemalo celkom, celkom nič spoločného so strašným drakom, ktorého som sa vybral zabiť s mečom v ruke. Nechápal som, ako som sa ho mohol, ako sa ho niekto môže báť.

No ako som sa k nemu, bezbranný a prekypujúci nehou, priblížil, opäť nestálo predo mnou úbohé neškodné zvieratko, ale hrozný a veľký trojhlavý drak a ceril na mňa zuby všetkých troch papulí.

„Ale veď som ťa pochopil!“ skríkol som, keď sa do mňa zahryzol a zapraskali mi kosti.

A všetko bolo fuč – princezná, kráľovstvo, ba aj ja sám – hlúpy Jano. A spolu so mnou aj moje poznanie, že tým, že som draka pochopil, neodzbrojil som jeho, ale seba.

VRAŽDA (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

Vraždu som si premyslel do najmenších podrobností, na všetko som pamätal. Najprv som si nenápadne zistil okolnosti. Výpravca vždy strávil hodinu pred odchodom posledného nočného vlaku v svojej kancelárii. Denne bezo zmeny opakoval tie isté úkony, zrejme mu desaťročia služby vštepili precíznosť a presnosť. Najprv si umyl zuby, potom špinavú vodu zo starého plechového lavóra vylial do vedra pri dverách. Potom sa navečeral. Aj večera bola zakaždým rovnaká: mlieko alebo káva – v pivovej naši – a krajec chleba s maslom. Po večeri si ľahol na diván a zaspal.

Spal asi polhodinu, potom sa automaticky zobudil, aby vypravil posledný nočný vlak.

A s touto polhodinkou som počítal pri vykonaní svojho úmyslu. Keď výpravca zaspal a na peróne bolo málo ľudí, nenápadne som vkĺzol do jeho kancelárie a vrazil mu nôž do srdca. Ani nemukol, na tvári mu nezahral údiv ani zdesenie. Akoby spal ďalej. Chytro som ho vyzliekol, aby sa uniforma veľmi nezakrvavila. Potom som ho zakryl dekou a obliekol si jeho uniformu. Pre istotu som si však obliekol aj jeho služobný plášť a samozrejme, mal som jeho výpravku.

V prítmí a ruchu na peróne si nik nevšimol, že som cudzí, ani železničiari, čo jednostaj náhlivo pobehovali a nemali čas si niečo podrobnejšie všímať, iba ma chytro, no pritom úctivo a dôsledne pozdravili.

Vlak stál už pripravený na odchod, sprievodcovia zahnali do vozňov posledných cestujúcich, sami nastúpili a starostlivo zavreli dvere. Videl som, ako rušňovodič striehne na môj povel, aby rozhýbal odfukujúcu obludu.

Dal som znamenie a vlak sa razom pohol. Pohol sa, odchádza na môj rozkaz, o tom, že odíde, som rozhodol ja! Keby som nedal znamenie, neodišiel by.

Nezabil som zo zištných dôvodov – môj čin preto možno a treba ospravedlniť. Dopustil som sa ho len preto, že viem a budem vypravovať vlaky spoľahlivejšie a lepšie ako môj predchodca.

(Že budem dodržiavať ten istý cestovný poriadok, bolo také samozrejmé, že som si to ani neuvedomil.)

Tým, že som vypravil vlak, získal som imunitu a beztrestnosť za svoj čin.

Zdroj: https://www.litcentrum.sk/39804