Ján Silván zomrel

14. februára 1573 v Domažliciach v Česku zomrel Ján Silván, najvýznamnejší slovenský renesančný básnik, hudobník, kazateľ, konšel. Narodil sa okolo r. 1493 v Borovej v okrese Trnava.

Ján Silván je najstarší slovenský duchovný lyrik, charakterizovaný aj ako nostalgický lyrik, a prvý slovenský literárny autor, ktorý sa rozhodol pre aktuálne básnické spracovanie ucelenej časti žaltára. Zo stredovekej literárnej anonymity vstupuje do novoveku ako prvý menom známy básnik. Ide o prvé meno slovenských literárnych dejín, ktoré skutočne zažiarilo.

Tvorba

Svojou tvorbou sa Ján Silván stal najvýznamnejším slovenským renesančným básnikom. Pre jeho tvorbu je charakteristická pôsobivá lyrická intímna výpoveď ľudského jedinca – v pravom zmysle subjektívna obsahom i formou (používanie priamej výpovede 1. osoby = „ja“), vnútorné umelecké spracovanie vtedajších nepokojných pomerov na Slovensku (i osobných tragédií) a mnohé slovakizmy v jeho českých textoch. Charakteristiku špecifickosti našej duchovnej lyriky (odmietanie telesnej poživačnosti, glorifikovanie morálnej cnosti) možno na Silvánovej poézii priam klasicky dokumentovať. Radikalizmus jeho mladosti, vášnivá duša túžiaca po poznaní skutočných istôt vo svete rozkývaných hodnôt, bolestivé hľadanie orientácie v prílivových reformačných vlnách – a schopnosť pretransformovať krízu svojho vnútorného života do slov – z neho urobili básnika mimoriadnych kvalít. Poznávanie nestálosti sveta, ustavičných zvratov a márnych zápasov v ňom vyvolávalo až existenciálnu úzkosť, ktorá oslovuje čitateľa Silvánových veršov do dnešných čias. Silvánov talent vysoko hodnotili aj jeho súčasníci – činiteľ Jednoty bratskej Jan Blahoslav hovorí o ňom ako o človeku „vzdelanom, hudobníkovi i básnikovi znamenitom“, aj keď s výhradami k svetskému bohémskemu spôsobu jeho života,[1] za ktorý sa však aj sám autor (lyrický subjekt) vo svojich piesňach kajal.

Kancionál

Ján Silván vo svojom jedinom samostatne publikovanom diele Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha 1571),[1] ktoré vydal na sklonku života ako výber z celoživotnej tvorby v podobe kancionála (spevník), uverejnil 32 vlastných piesní a ako prídavok 10 piesní od iných autorov. V jeho 2. rozšírenom vydaní (Praha 1578) vyšlo o 8 piesní a parafráz viac.

CD s piesňami Jána Silvána zrekonštruovanými Slovenským komorným súborom Musa ludens pod vedením manželov Jána a Ľudmily Piptovcov, ktoré vyšlo roku 1997

Vďaka notovým záznamom nápevov, ktoré Silván uverejnil pri niektorých piesňach, je jeho spevník aj dôležitou hudobnou pamiatkou[8] a piesne z neho sa dajú rekonštruovať. 15 piesní zo Silvánovho kancionála zhudobnil Slovenský komorný súbor Musa ludens – pod vedením manželov Jána a Ľudmily Piptovcov s recitáciou Štefana Bučka – a vydal na CD nosiči s názvom Skvosty renesancie – Ján Silván (1493 – 1573) roku 1997.

Žalmické parafrázy

Silván bol prvým slovenským literárnym autorom, ktorý sa rozhodol pre aktuálne básnické spracovanie ucelenej časti žaltára (po ňom napr. Vavrinec Benedikt z Nedožier). Prvých sedem piesní sú parafrázy kajúcich biblických žalmov, za ktorými nasledujú ešte parafrázy na dva žalmy. Druhé vydanie je rozšírené o 8 piesní a parafráz.

Silván zo žalmického dvojveršia, funkčne parafrázujúc, vytvára piesňové štvorveršie. K piesňam a parafrázam na žalmy pripája populárnu melódiu z jednoduchej historickej, ľudovej i poloľudovej piesne alebo majú svoju individuálnu melódiu, ktorú uvádza pred textom v notovom zápise. Všetky žalmické parafrázy spája nápev historickej piesne O muránskom zámku, majú sa teda spievať na melódiu, v sprievode ktorej sa rozširovala "historicky pamätná" Píseň o zámku muránském z roku 1549. Jedna z jeho najstarších piesní Z hlubokosti volám k Tobě je zložená na nápev inej historickej piesne O krále Ludvíka porážce. Predpísanými nápevmi Silván síce zbavil text a melódiu piesne jej sakrálnej výnimočnosti, jeho piesne však vďaka tomu miestami „udierajú na charakteristický prostonárodný tón“, umožňuje mu to spopularizovať ich a urobiť ľahko zapamätateľnými, a žalmický text tak navyše približuje k bezprostrednejšej citovosti a prežívaniu. Lyrický subjekt sa v parafrázach žalmov javí ako hriešny, slabý, biedny a bezmocný vo svojej pokore a nedokonalosti, z čoho vyplýva jeho pocit osamelosti. „Už Blahoslav bol tej mienky o Silvánovi, že je viac básnikom svetským než cirkevným.“

Vlastné duchovné piesne

Pri zvolenom princípe melodiky Silván zotrváva aj v druhej časti koncionála, obsahujúcej jeho vlastné duchovné piesne výrazne subjektívneho, osobného charakteru, z ktorých niektoré majú už parametre osobnej individuálnej lyrickej výpovede o človeku, jeho vzťahu k viere, k Bohu, k svetu. V nich Silván vyjadroval najskôr hriešnosť, pokoru, biednosť človeka, ale neskôr aj jeho vášne, utrpenie, slabosti a duševnú nespokojnosť, pritom však hlavnou myšlienkou jeho básní je boj s hriechom, vášňami a kajúcnosť. Lyrický subjekt je v druhej časti kancionála oveľa individuálnejší, má svoje osobné vášne a hriechy, s ktorými sa musí vysporiadať len on sám. Je to pohľad človeka, ktorý pozná „pravé šťastie“, ale za cenu mnohých strát a prehier. Lyrický subjekt sa tak ocitá medzi abstraktným ideálom čistoty viery, absolútnej Božej Pravdy a nádeje na spásu v protiklade k zažívanej realite pozemského života. Pre Silvána je jediným naozajstným prameňom šťastia a vnútornej vyrovnanosti – pokoja – viera v Boha a vo vykupiteľské Kristovo dielo. V najlepších piesňach kancionála lyrický subjekt dospieva do pózy kajúcneho hriešnika, ktorý sa k pokore dostal len za cenu vybojovaného osobného zápasu so sebou samým a svojou hriešnosťou.

Najpozoruhodnejšie piesne

Jedinečnú osobnú výpoveď predstavuje Silvánova autobiografická žalmová pieseň Z hlubokosti volám k tobě (1536), reagujúca na konfesionálne spory, ktorá je aj rozhorčeným protestom proti zrade ideálov. Táto pieseň, ktorá sa má spievať na nápev inej historickej piesne O krále Ludvíka porážce, reaguje na udalosti spojené s bitkou pri Moháči (1526), ktorá výrazne zmenila politické pomery v Uhorsku a hovorí predovšetkým o hanebnej zrade Uhrov, ich nesvornosti pri tejto rozhodujúcej protitureckej bitke. Poézii Jána Silvána dodáva črtu neopakovateľnej individuálnosti predovšetkým subjektívne ostro vyhrotené prežívanie ľudského času, prítomné napríklad v elegických reflexiách za pominutím veku mladosti Jak jest čistá věc z mladosti a Rozpomeniž se, mládenče výborný alebo v reflexiách vyjadrujúcich existenciálnu úzkosť z neúprosného plynutia času spojeného s dramatickým vedomím zániku všetkého pozemského, vrátane bytia človeka, ako sú Přišel jsem na tento svět a Marnost na všem znám a vidím. Medzi najpozoruhodnejšie Silvánove piesne patria aj Kto chce stále štěstí míti, Ktož miluje nesmírně, nostalgická pieseň Slušíť se za to prositi (ktorá sa dosiaľ spievava u slovenských evanjelikov),[6] pieseň Srozumívám tomu, žeť radosti není..., ktorá vyjadruje dramaticky prežívanú úvahu nad tým, čo je to vlastne "bezpečné svědomí", i cez nové a nové poznávanie, že človekovo aktívne sebaprežívanie nie je nič iné, "než těžké soužení, ustavičný vždycky boj, srdečný nepokoj", ako aj pieseň Spomoziž mi z hoře mého, vyjadrujúca pocity človeka – lyrického subjektu, ktorý stojí pred čitateľom do hĺbky svojej bytosti smutný, vnútorne rozporný a koniec koncov osamotený – a z týchto polôh adresuje svoju reč, resp. svoju "pieseň", i svoju ľudskú nádej Bohu.

Silvánova poetika

Pre Silvánovu poetiku je typická zmyslová konkrétnosť metafor, prirovnaní i prívlastkov, ktorými vie názorne a plasticky vyjadriť pocity lyrického subjektu. Prvky kazateľského, patetického náboženského štýlu zjemňuje tendenciou k hovorovosti a k jednoduchosti ľudovej poézie. Verš je sylabický, stroficky usporiadaný (prevažuje štvorveršová strofa), združene rýmovaný (dominujú gramatické rýmy), v osobne ladených veršoch a dlhších strofách sa však mení na komplikovanejšie a nepravidelnejšie rýmové usporiadania.

Ján Silván je – vyslovením svojej vlastnej individuality, vyjadrením skutočného ľudského subjektu – naším prvým skutočným renesančným básnikom.

Zdroj: wikipedia.org