JAZYKOVÁ NORMA = záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách

PLATNÉ KODIFIKAČNÉ PRÍRUČKY:

• Pravidlá slovenského pravopisu (2000): základná pravopisná príručka objasňujúca pravopis spisovnej slovenčiny. Uvádzajú sa v nej všetky pravopisné pravidlá, podľa ktorých sa má postupovať pri tvorbe písaných jazykových prejavov:

1. písanie jednotlivých hlások, písanie i, y, písanie slov cudzieho pôvodu, písanie veľkých písmen, rozdeľovanie slov, prepis slov z iných grafických sústav, písanie interpunkčných znamienok.
2. obsahujú prehľad skloňovania a časovania, pravidlá o rytmickom krátení a tvorenia ženských priezvisk
3. súčasťou je pravopisný a gramatický slovník, v ktorom sa nachádza základná pravopisná podoba vyše 69 000 slov (aj vlastných mien).

• Krátky slovník slovenského jazyka (1997): jednojazyčný výkladový slovník. Obsahuje najpoužívanejšiu slovnú zásobu  súčasnej spisovnej slovenčiny v  rozsahu asi 60 000 slov:

1. údaje o význame slov, o slovotvorných, synonymických, antonymických a homonymických vzťahoch medzi slovami,
2. pravopisne kodifikované podoby slov, ich základné gramatické vlastnosti,
3. zaradenie slov zo štýlového alebo funkčného hľadiska.

• Ábel Kráľ: Pravidlá slovenskej výslovnosti (1996).
• Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia (1980), Syntax (1982), Morfológia (1984)

Okrem spisovnej formy národného jazyka, ošetrenou v kodifikačných príručkách je súčasťou národného jazyka aj jeho štandardná a subštandardná forma:

ŠTANDARDNÁ FORMA JAZYKA: používa sa v bežnej komunikácii.

• menej dôsledne sa dodržiava spisovnú normu => nepociťuje sa to ako komunikačné rušivé.
• rešpektuje sa gramatika spisovnej slovenčiny => ale porušuje niektoré zásady spisovnej výslovnosti (napr. výslovnosť hlásky ľ pred e), vyskytujú sa v nej nespisovné väzby (napr. ísť pre lekára, zahájiť činnosť), skratkové a príležitostné slová, ktoré vznikajú spontánne, využíva veľa cudzích slov, a to najmä z angličtiny.
• má celonárodnú platnosť, vyskytuje sa hlavne v hovorenej podobe.

SUBŠTANDARDNÁ FORMA: nespisovná forma

• nespisovné výrazy, nesprávna výslovnosť,
• nárečia (západoslovenský, stredoslovenský a východoslovenský variant) a slang, argot.

Slang je profesijná reč skupiny ľudí, napr. zamestnancov, odborníkov – slepák, klasák, gólman, študentov – cviká, vecko, ciga, fanúšikov – magič, gramec, slaďák.; študentský slang => ekonomizácia vyjadrovania - skracovanie slov, využívanie slovných hračiek a priestor na prejavenie vtipu a citu pre jazyk.

Argot je sociálne nárečie, ktoré sa usiluje o zahmlenie významu výpovede, o utajenie komunikácie. Argot neskracuje slovo ako slang, nemení ho, ale použije ho v nezvyčajnom kontexte, napr. televízor – dorozumievanie sa z okna do okna vo väznici, blcha – stopa po vpichnutí drogy striekačkou, moták – prepašovaný list do väzenia, visí mu melón – je mu dlžní milión. Argot je jazykom spodiny (väzni, zlodeji, mafiáni), vojakov, ale niektoré slová (hlavne pomenovania bankoviek – tác, melón, kilo) prechádzajú aj do študentského slangu.

SPOLOČENSKÉ ZÁSADY JAZYKOVEJ KOMUNIKÁCIE

„NEPÍSANÉ“ PRAVIDLÁ:

• Ľudia, s ktorými sa stretávam, tu nie sú na to, aby splnili každé moje prianie.
• Ani ja tu nie som preto, aby som každému vyhovel.
• Je však príjemnejšie, ak sa s ľuďmi zhodnem.
• Dávam si pozor, aby u mňa neprevažovali negatívne pocity (aby som hneď každého nehodnotil).
• Okolo mňa je asi 10 - 15 % ľudí, s ktorými je ťažká reč.
• S ostatnými ľuďmi sa zhodovať môžem, ale nemusím.
• Je potrebné ujasniť si, či máme na mysli to isté, ak používame rovnako znejúce slová.
• Vyhýbajme sa tvrdeniu „ja vždy“, „ja nikdy“. Nesúhlas vyjadrime ako svoj pocit.
• Každá situácia si vyžaduje použitie iného spôsobu komunikácie.
• Bez komunikovania o komunikovaní by sme nemohli rozumne komunikovať.