Jean-Paul Sartre zomrel

15. apríla 1980 v Paríži zomrel Jean-Paul Sartre, francúzsky filozof a spisovateľ, hlavný predstaviteľ existencializmu, ktorý dokázal prepojiť filozofiu a beletriu. Hlásal, že literatúra má byť angažovaná a slobodná – má byť pre ľudstvo pozitívnym ideálom. Narodil sa 21. júna 1905 v Paríž.

Pôsobil ako stredoškolský profesor a od roku 1945 sa stáva spisovateľom na voľnej nohe. Už v mladosti písal fantastické poviedky a po drobnejších spisoch o predstavivosti a citoch, nasledovalo prvé z jeho ťažiskových diel „Bytie a ničota“. Počas 2. svetovej vojny bol zajatý a držaný vo väzení, v roku 1941 sa pripojil k hnutiu odporu.

Po vojne založil revue „Temps modernes“ a usiloval sa existencializmus zmieriť s marxizmom. Sartre zohral významnú úlohu vo filozofickom a literárnom živote povojnového Francúzska. Zastával ľavicové, nekomunistické postoje a vyznával nekompromisnú intelektuálnu angažovanosť. Od roku 1957 charakterizuje jeho postoj isté kolísanie v praxi i filozofických dielach, a v mnohých otázkach reviduje svoje názory.

V roku 1945 vstupuje do komunistickej strany, z ktorej však v roku 1956 vystupuje, na prostest proti zásahu Sovietskeho zväzu v Maďarsku. Vo svojich politických vystúpeniach sa angažoval v podstate vo všetkých vtedajších problémoch (vojna vo Vietname, študentské hnutie v roku 1968 a pod.). Ku koncu života sa potom jeho postoje prikláňali s maoizmu a radikálnej ľavici.

Dielo:

• 1939 - Múr (Le Mur), súbor 5 noviel; najznámejšia (vystihujúca i ostatné) je novela Múr. V zbierke poviedok zobrazil výnimočných ľudí, ktorí sa uzatvárajú do seba. Pod vplyvom pocitu nezmyselnosti ľudskej existencie, ale aj protestu proti morálke spoločnosti stavajú „múr“ medzi sebou a okolitým svetom. Dej novely Múr sa odohráva za španielskej občianskej vojny vo väznici s odsúdencami na smrť. Múr ich oddeľuje v ich samote a zároveň je miestom ich popravy. Hlavný hrdina (komunista Pablo Ibbieta), si uvedomí absurditu svojho života. Pablo je zúfalý z blízkej smrti, neskôr sa vyrovnáva s rozsudkom, je pripravený zomrieť. Dostane však ešte príležitosť zachrániť sa, ak prezradí miesto, kde sa skrýva revolucionár Ramon Gris. Pablo miesto pozná a nie je ochotný ho prezradiť, zo žartu však povie, že na cintoríne. Ramon sa skutočne na cintoríne skrýval a tak Pablo spôsobí jeho smrť. Jeho sloboda sa stáva absurdnou.
• 1945 – 1949 - Cesty k slobode (Les Chemins de la Liberté), nedokončená románová tetralógia. Základným motívom je ľudská sloboda, dej sa odohráva v rokoch 1938 – 1940. Hlavným hrdinom je profesor filozofie Mathieu Delarue, ktorý nemá rodinné záväzky, ale ani nie je ochotný sa angažovať, nechce sa vzdať slobody. Nesúhlasí s fašizmom, ale ani nechce s francúzskymi komunistami proti nim bojovať. Hľadá zmysel vlastnej existencie. Tento veľmi pasívny a nerozhodný intelektuál, sa v treťom diele zo zúfalstva odhodlá k činu a rozhodol sa vziať zbraň a strieľať na nemeckých vojakov, čo je len výrazom protestu proti všetkému, najmä proti dovtedajšej existencii. Autor tu vyjadruje postoj, že tento človek žil, aby zomrel.
• 1943 - Muchy (Les Mouches), dramatická parafráza Orestei (Aischylos). Táto dráma je považovaná za začiatok existencionalistického divadla.
• 1944 - S vylúčením verejnosti (Huis-clos) (tiež pod názvom Za zavretými dverami), hra je vybudovaná podľa klasického aristotelovského modelu - jednoty času a deja. V jednej miestnosti spolu debatujú traja mŕtvi: novinár Garcon - popravený vo vojne ako dezertér, lesbička Inés (samovrahyňa) a erotomanka (vrahyňa vlastného dieťaťa) Estelle. Žiadna z týchto postáv sa nie je ochotná vzdať svojej mienky o sebe. Z toho ich usvedčuje videnie druhých, tí sa stávajú zrkadlami, kde môžu vidieť pravdu a na tomto obraze nie je možné nič zmeniť. Potom žijú v pekle prekliati pohľadom tých druhých.

Zdroj: wikipedia.org