Jedno ráno pripálil rubár z Bacúcha k Zechenterovi

Jedno ráno pripálil rubár z Bacúcha k Zechenterovi. Líce zapuchnuté, hlas premenený: bolel ho zub. Zechenter vzal klieštiky a začal klopať na zuby. Keď prišiel na boľavé miesto, pacient zareve:

„To, to, to je, len ho von!“ Lekár chytí hlavu, chmatne zub: krk. „Jaj, bysťu!“ a zub vyfrkol za opasok. Spokojne si odkašľúc, pacient si vymýval podanou vodou a octom ústa. Po chvíli, keď už krv zastala, Zechenter sa opýta, či ho už nebolí. Smraští tvárou a celkom určite povie, že veru ho ten susedný bolí, ten tiež musí von. Po dlhšom vyjednávaní i druhý zub šiel von za prvým, oba boli deravé. Po umývaní pacient zase len opakoval, že ho ešte i tretí vedľa toho druhého trhá, aby mu lekár i ten vytiahol. Zechenter sa nechcel na to dať, i vyhnal pacienta, ale keď sa ten vrátil a ďalej domŕzal, konečne mu kázal sadnúť. Pacient zase obligátne zreval a tretí zub obligátne vyletel. Nasledovalo vymývanie a Zechenter sa nahnevane spýtal, či je už teraz dosť. Bacúšan, utrúc si zpakruky ústa, zavolá celkom ľahostajne:

„Ba pevne to len predsa bol ten prvý!“

Zechenter bol zadivený, ale nemohol sa smiechu zdržať: „Nuž ale, sto striel sa do teba páralo, nuž či ti to bolo treba, há, tri zuby dať trhať!?“ Pacient, chystajúc sa k odchodu, celkom spokojne odvetí: „Ach, nuž aspoň nemusím preto druhý raz prísť.“

Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 63-64)