Jevgenij Alexandrovič Jevtušenko sa narodil

18. júla 1933 sa v Stancii Zima v Irkutskej oblasti narodil Jevgenij Alexandrovič Jevtušenko, ruský básnik, prozaik, filmár a publicista.

Do roku 1944 žil s rodičmi (otcom geológom, matkou speváčkou) na Sibíri. V roku 1948 sa zúčastnil s otcom na geologickej expedícii v Kazachstane. Počas štúdií na Literárnom inštitúte mu vyšla básnická zbierka Rozviedčici budúcnosti (Razvedčiki buduščego, 1952) a autobiografická poéma Stanica zima (Stancija zima, 1953). Popularitu si získal ako básnik venujúci sa aktuálnym témam a spolu s Roždestvenským a Voznesenským tvorili prúd "novej poézie". Jevtušenko sa aktívne zúčastňoval na verejnom a politickom živote, protestoval proti vstupu vojsk varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, aj proti nútenej emigrácii Solženicyna, vystupoval proti cenzúre komunizmu, tri roky pôsobil ako poslanec parlamentu. Je čestným členom Americkej akadémie umení a Európskej akadémie vied a umení. Žije striedavo v Moskve a Tulse v Oklahome.

Najznámejším autorovým dielom je román Kde rastú najkrajšie jahody (Jagodnyje mesta, 1981), kde uvažuje o ľudských hodnotách v období perestrojky. Tento román, ako aj celkovo jeho prozaická tvorba, vyvolali rôzne protirečivé reakcie. Ďalším Jevtušenkovým prozaickým dielom je román s autobiografickými črtami Neumieraj pred smrťou (Ne umiraj prežde smerti, 1993).

Čo sa poézie týka, Jevtušenko prispel do ruskej literatúry básnickými zbierkami ako Stanica zima (Stancija zima), Rozviedčici budúcnosti (Razvedčiki buduščego), Stalinovi nástupcovia (Nasledniki Stalina), Po Prahe idú tanky (Tanki idut po Prage), či poémami Pod kožou sochy Slobody, Mama a neutrónová bomba, Trinásť.

Zdroj: wikipedia.org