Jozef Ignác Bajza zomrel

1. decembra 1836 v Bratislave zomrel Jozef Ignác Bajza, katolícky farár, spisovateľ, autor satír a epigramov, autor prvého románu v slovenčine. Narodil sa 5. marca 1755 v Predmieri.

Jozefom Ignácom Bajzom vstupuje do slovenskej literatúry nový fakticky už moderný spisovateľ. Do literárneho života vkročil mladý Bajza ľavou nohou, nešťastne. Roku 1782 dokončil prvú knihu Rozličných veršov a v novembri ju predložil provincionálnemu cenzorovi slovenských kníh v Bratislave, na ktorého sa vraj s dôverou obrátil ako na svojho spolukrajana, Slováka. Keď mu však cenzor vyčítal (ako sa sám vyjadril) množstvo veľkých, zjavných i na prvý pohľad zarážajúcich chýb autor si od neho vzal rukopis a odoslal do Viedne. Ústredná viedenská cenzúra už 19. decembra s podpisom D. Hoffingera rukopis kladne posúdila a s čerstvým imprimatur zaniesol ho J. I. Bajza do tlačiarne Jána M

ichala Landerera v Bratislave. Urazený bratislavský cenzor prerušil sádzanie, vzal rukopis a odvolávajúc sa na autoritu tamojších kanonikov, viacerých svetských i duchovných ľudí, ktorí vraj dielo tiež čítali, poslal ho s novým, ešte odmietavejším posudkom Bajzovej cirkevnej vrchnosti, generálnemu vikárovi Nagyovi do Trnavy s komentárom:v tejto knihe slovenských básní, písal, sú veľmi mnohé také, ktoré ľuďom vzdelaným a zdravým rozumom obdareným, cirkevnú disciplínu rešpektujúcim nielen môžu, ale i musia sa nepáčiť. Viedenský cenzor vraj asi nevedel po slovensky, a preto ich prepustil. Rozličné verše nevyšli.

Čo tak pohoršilo cenzora a cirkevné kruhy na Bajzových rozličných veršoch? Je to tristo epigramov, ako ich sám autor charakterizoval, o všetkých občianskych stavoch, či vlastne satiry v týchto stavoch, vôbec tu nešlo o paškvily. Prevažná časť z nich sú satirické sentencie o šťastí, láske, priateľstve, cnosti a mravoch, ktorých Bajza ostro šibe rôzne ľudské a spoločenské neduhy. Už sám bratislavský cenzor vo svojom posudku upozornil aj na Bajzovú literárnu predlohu rozličných veršov – na epigramy anglického básnika 17. storočia Johna Owena. Pri hlbšej analýze sa však ukázalo, že iba jedna tretina rozličných veršov sú preklady. Ostatné sú tvorivo prepracované a zväčša pôvodné. A práve v týchto javí sa nám mladý Bajza ako zanietený jozefinista, a práve verše s takýmto zameraním predovšetkým pobúrili bratislavského cenzora a cirkevné kruhy. Vo svojich posudkoch odsudzuje predovšetkým epigramy na úradníkov – byrokratov, na radných pánov, na šľachtu, jej parazitný spôsob života a spoločenskú nerovnosť vôbec, no hlavne na poriadky v cirkvi, na zlých kňazov, „chudobu“ kláštorov, na prázdnu nábožnosť, na bočné oltáre.

Z Bajzových Rozličných veršov zachovala sa nám iba prvá kniha so sylabickými rýmami, spojenými veršami, v tomto čase však už začal písať a podľa všetkého mal aj hotovú knihu druhú s veršami v časomiere.

Tento neúspech nijako neodradil húževnatého Bajzu. Zároveň s Rozličnými veršami pracoval na preklade pietisticky ladenej knihy modlitieb Francúza Filipa Mesenquiho a už v roku 1782 dokončil prvý zväzok románu René mláďenca príhody a skúsenosti. Imprimatur viedenskej cenzúri dosiahol dokonca ešte skôr – už 11. novembra. V tomto prípade bol oveľa opatrnejší. Podľa všetkého domácu cenzúru obišiel. Dielo vyšlo v polovici roku 1784 – a cirkevná cenzúra mohla reagovať už iba po funuse.

Prvý zväzok Bajzovho Reného je dobrodružný sentimentálny román s veľmi výraznou náučnou tendenciou. Tento typ románu v európskej literatúre bol známy už od 17. storočia, u nás však so sedemdesiatych rokov storočia nasledujúceho. Jeho René je prvý pôvodný slovenský román.

Dejovou kostrou prvého zväzku je cesta Reného z Benátok do Tripolisu Jej cieľom je priviesť sestru Fatimu, od ktorej ho ešte ako chlapca z tragických okolností odtrhli. Na tejto dejovej schéme rozvíja J. I. Bajza celú spleť podivuhodných dobrodružstiev a exotických príhod svojho hrdinu s jeho vášnivou láskou k Hadixe.

Česká a slovenská literárna veda bola dlho v rozpakoch nad prvým zväzkom Reného. Druhý ostával dlho neznámy. V prvom zväzku vystupuje najviac do popredia láska muža k žene. Tieto uzávery potvrdzuje aj posudok cirkevného cenzora Tomáša Tajnaya, ktorého na prvom zväzku najviac dráždil jeho svetský duch. Správne vycítil, že za Bajzovou kritikou mohamedánstva, dervišov, náboženského fanatizmu a povier sa skrýva kritika katolíckej cirkvi, no predovšetkým sa pozastavoval nad nielen pohoršujúcimi, ale aj vášnivými predstavami lásky a najmä nad záverom prvého zväzku, ktorý tvorí zdanlivo prekvapujúci prechod k zväzku druhému. Tu sa začína pochybovať o celibáte katolíckych kňazov a J. Tajnay v latinskom preklade aj celú túto časť vo svojom posudku citoval. 28. mája 1785 dostal Jozef Ignác Bajza imprimatur viedenskej ústrednej cenzúri na druihý zväzok Reného a bratislavský typograf Landerer začal dielo okamžite sádzať. Tento zväzok má inú štruktúru a náplň. Skladá sa z jednotlivých epizód, „príhod a skúseností“ na sebe vzájomne motivicky nezávislých, spojených iba osobou Reného, Van Stiphouta a ich sprievodcu ústami ktorého hovorí sám autor. Dej sa odohráva v severnom Taliansku, rakúsku a najmä na Slovensku. Zatiaľ čo prvý zväzok, aj keď je odrazom vnútorného citového napätia autora, má ťažisko vo vymyslených exotických dobrodružstvách svojho hrdinu, druhý je výsledkom bystrého pozorovania konkrétnej skutočnosti. Jozef Ignác Bajza v literárnej forme podáva tu ostrú kritiku spoločenských pomerov na Slovensku V tomto diele Bajza v próze uskutočňuje svoj zámer, ktorý sledoval aj v Rozličných veršoch – podať kritiku všetkých občianskych stavov, či vlastne satiry o týchto stavoch. Hrdina románu René si tu prepožičal zuby od satirkov. Satira Jozefa Ignáca Bajzu je satira voltairovská – ostrá, odvážna, vtipná, vyúsťujúca miestami až do grotesky a pamfletu. J. I. Bajza sa tu prejavuje ako osvietený racionalista a osvietenec stúpenec jozefínskych reforiem. V prvej časti druhého zväzku, kde kritizuje cirkevné pomery, najmä život v kláštoroch sú jednotlivé epizódy literárnym spracovaním základných i dielčích reforiem a nariadení Jozefa II. v tejto oblasti.

V druhej časti, v ktorej sa koncentruje na kritiku spoločenských pomerov na Slovensku, je koncepčne i ideove samostatnejší a v mnohom smere prekračuje hranice jozefínskeho absolutizmu. V spojitosti so zobrazovanou skutočnosťou mení sa v René aj štýl. Väčšinu epizód pretkáva Bajza úvahami o odstránení kritizovaných nedostatkov. Najživší a umelecký najpôsobivejší je jeho štýl v tých epizóda opisujeme jemu bližšie prostredie. Pre nás najzaujímavejšia je tá časť románu, kde René svoje príhody a skúsenosti prežíva priamo na Slovensku, aj kde je, prirodzene, jasné, že autor aj v predchádzajúcich kapitolách reaguje na slovenské pomery. J. I. Bajza je prvý slovenský spisovateľ, ktorý nás oboznamuje so slovenskou dedinou a kultúrnym stavom Slovákov. Druhý zväzok Reného mal veľmi podobné osudu ako Rozličné verše. Keď na jeseň roku 1785 prišiel generálny vikár Štefan Nagy do Bratislavy dozvedel sa, že Jozef Ignác Bajza dal do tlače druhý zväzok románu vraj horší ako prvý. Tlačenie diela okamžite zastavil dal ho posúdiť a celú kauzu 2. decembra predložil konzistoriálnej rade, ktorá sa uzniesla, aby sa vydanie tohto „na mnohých miestach pohoršujúceho diela“ zamedzilo a výdavky spojené z jeho tlačou sa vyplatili z diecézneho fondu. Celý tento postup schválil sám arcibiskup Battyányi, ktorý trnavského farára baróna I. Perényiho dokonca poveril, aby svojho podriadeného, dolnodubovského farára J.I. Bajzu prehovoril, aby jednako nemárnil čas písačkami podobného druhu, jednak aby sa vzdal zverejnenia prítomnej knihy. Druhý zväzok Reného, z ktorého sa nám zachovali iba dva exempláre, ostal nedokončený.

Román René predstavuje zenit literárnej činnosti J. I. Bajzu. V roku 1787 vzdal právo o živení farárov, v ktorom obhajuje nárok farárov na kongruu. V rokoch 1787 až 1796 nosil postupne do tlačiarne trnavského V. Jelínka päťzväzkový bachant Kresťanské katolícke náboženstvo, výsledok svojej desaťročnej činnosti (kázne si museli farári v zmysle nariadenia Jozefa II. písať, aby mohla byť eventuelne kontrolovaná ich úroveň a obsah) tvorilo ju dvesto sedemdesiat jeden kázní na vyše tritisíc stranách, a z podnetu cirkevnej vrchnosti vydal niekoľko prekladov a náboženských kníh.

Roku 1794 vydal J. I. Bajza svoje vyslovene literárne dielo Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné v dvoch zväzkoch. Do prvého zväzku začlenil prevažnú časť epigramov z Rozličných veršov, z ktorých časť bol uverejnil aj v druhom zväzku Reného. Vo svojom nasledujúcom diele Veselé účinky a rečení (1795) humorista a vtipkár prevládol nad satirikom, a potom nie je to tvorba pôvodná. V poslednom väčšom diele J. I. Bajzu Príklady ze svatého Písma starého a nového zákona s mravním opoměním v štverorádkových jednako-konco-zvučných (1813, druhé vydanie 1820), ktoré odhliadnuc od útokov proti všetkému novému, čo prinieslo francúzske osvietenstvo sú iba bezduchým veršotepectvom.

No jednako ešte raz ozvalo sa u starnúceho Jozefa Ignáca Bajzu echo jeho búrlivej jozefínskej mladosti. V roku 1805 napísal spis Človek bez pravého pravého náboženstva nade všech živočichov nuznejší a predložil ho na posúdenie cirkevnej vrchnosti. Dielo sa nám nezachovalo, len Bajazova charakteristika a posudok cenzora svedčia o tom, že v každom prípade išlo o dielo plné vnútorných rozporov a protirečení, odrážajúce veľké kontradikcie svojej doby.

O tom, že z vydávania svojich kníh nemohol vyžiť svedčí fakt, že na ich vytlačenie dal tisíc päťsto zlatých, ale vrátilo sa mu sotva sto pätnásť.

Zdroj: wikipedia.org

https://zlatyfond.sme.sk/autor/81/Jozef-Ignac-Bajza

https://litenky.ff.cuni.cz/clanek.php/id-2376