Jozef Mihalkovič: Reč je aktuálny živel

Jozef Mihalkovič je básnik Trnavskej skupiny, patrí ku konkretistom, ktorým sa podarilo odviesť slovenskú poéziu od lokálneho prežívania na hlavnú cestu európskej literatúry. Dve posledné desaťročia však žije v ústraní modranských kostolných zvonov a vinohradov. Je neviditeľným rodinným striebrom našej kultúry, ale o postavení básnika na Slovensku hovorí s pokojným nadhľadom: "Mne sa zdá až akýmsi normálnym, že v našich podmienkach je štatút básnika mizerný a nestojí za mnoho.

Svojím spôsobom je to v poriadku - básnik je "duše pláčem omytá..."Ako vzniká báseň?

Báseň nie je výsledkom rozkazu - ani vonkajšieho, ani vnútorného. Báseň sa rodí, ak, pravda, všetko dobre ide. Ale ani toto nemusí byť splnené. Niekedy sa báseň vypýta a prebije sa na svet napriek všetkému.

Naproti tomu Paul Valéry hovorí o básni ako o racionálnej kompozícii...

Nie som zaťatým prívržencom Paula Valéryho, hoci sa nazdávam, že keby sme na seba natrafili, bolo by to zaujímavé stretnutie. Opýtal by som sa ho napríklad, koľko má rokov - moja obvyklá sugestívna otázka, cez ktorú ako keby som sa sám seba pýtal na svoj vek, lebo som si ním nie celkom istý.

Taliansky filozof Giorgio Agamben v úvahe o poézii a čase navrhuje, aby sme vznik rýmovania spojili s momentom, keď človeku zišla na um koncepcia konca sveta. Páči sa vám táto myšlienka?

Iste, keď sa usporiada rýmovanie, zavládne určité zaokrúhlenie a možno aj ukončenie. No rýmovanie môže byť aj hravosť, ktorá nemusí byť záväzná s konečnou platnosťou. Preto nemusí súvisieť s ukončením sveta.

V 20. storočí sa stali populárnymi radikálne heslá, že v súčasnom svete je už rým neaktuálny. A ak niekto veršuje, ani by sme už nemali v jeho prípade hovoriť o poézii. Čo si o tom myslíte?

Nemôžem na to pristúpiť, vonkoncom nie. Verše na svete jednoducho majú svoje miesto aj oprávnenie. Dovtedy, kým sa ľudia dorozumievajú medzi sebou prostredníctvom reči, neprestanú sa písať básne a verše neprestanú konať svoje dielo. Reč je aktuálny živel, ktorý sa vzťahuje na prežívanie sveta. V jednom usporiadaní, tam, kde ľudia žijú určitým spôsobom a zhovárajú sa spoločným jazykom, má reč určujúcu mohutnosť. Je v nej oceánický rozmer. To nestrpí zľahčovanie.

V akom stave je podľa vás dnešná slovenčina?

Mám rád slovenčinu. Som rád, že ľudia v strednej Európe túto reč používajú. Ak niekto tvrdí, že slovenčina je v defenzíve, nesúhlasím s tým. Keď počujem obyčajných, jednoduchých ľudí rozprávať po slovensky, toľkokrát to tam zaiskrí a takým výrečným spôsobom, až som rád, že som na svete.

Kedy ste si uvedomili, aký magický vplyv má na vás jazyk a literatúra?

Pomerne zavčasu, myslím, že ešte pred pubertou. Neuvedomoval som si to naplno, ale dalo by sa povedať, že som si reč všimol. Všimol som si ju ako živel, ktorý vonkoncom nie je samozrejmý a nedá sa obopnúť iba pasívne, samospádom.

Stala sa reč vašou milenkou?

Trúfam si povedať, že aj reč si všimla mňa. Keď mám šťastie, že sa ocitnem v jej krážoch, zdá sa mi, že som na správnom mieste.

V básni Ornament, ktorá vyšla vo vašej zbierke Zimoviská, hovoríte: "Keby sme si ráno kríže povešali na plot, každý by si večer pre svoj utekal." Je pre vás poézia väčší kríž ako iné kríže?

Kríž je kríž. Znamená v podstate popretie ľahostajnosti. A môže niekedy znamenať aj vykúpenie. Kdesi pripomína - tuším, že Karel Čapek: "S lidmi je kříž, ale když už je člověk na kříži, najednou na všechno docela jinak pohlíží. To je tím, že je výše, tím, že je sám a těžko se mu dýše, to dělá ta bolest." A Ján Ondruš raz poznamenal, že "krížu je človek ľahký".

Pýtam sa tak aj preto, lebo Dušan Dušek nedávno konštatoval, že táto vaša zbierka je dodnes neprekonaná zbierka slovenskej poézie.

Dušan Dušek je žičlivý človek. Poznám prostredie, z ktorého pochodí a všimol som si, že voči môjmu jazykovému gestu prechováva priazeň. Ale dá sa to aj obrátiť - podľa mňa je Dušan Dušek vnímavé stvorenie - aj na reč, aj na prostredie, v ktorom žije. To je veľmi vzácne. Mám ho rád.

Vyrastali ste na fare. Ovplyvnil tento fakt váš životný pocit?

Celú tretiu triedu som vychodil v Naháči, kde som rok pobýval u otcovho brata, môjho menovca, Jozefa Mihalkoviča, správcu Fándlyho fary.

Bol prísny?

Áno, ale svoju právomoc nepreháňal. Pripomeniem povestný citát z jeho nedeľnej kázne: "Áno, je to komédia, tento náš ľudský svet, ale je to božská komédia." Bol to dobrý strýko, dobrý strýc. Naháčske prostredie mi veľa povedalo. Zažil som tam neslýchané veci. Mal som len deväť rokov a prvýkrát som sa naozaj zaľúbil do jednej dievčinky, spolužiačky. Spolu sme chodili do jednej dvojtriedky. Volala sa Adriena Notná a bývala na majeri neďaleko Naháča. Pokúšal som sa jej priblížiť počas vyučovania a namočil som jej vlasy do kalamára, keď práve sedela v lavici predo mnou. Cestou zo školy som kráčal akoby spolu s ňou, ale po opačnej strane cesty a hádzal som za ňou skalky. Takto som chcel upútať jej pozornosť. To, že som zaľúbený, som si uvedomil neskôr. A jedného dňa v 45. roku na tom vzdialenom statku, kde bývala, sa jej život zavŕšil. Našla si ju, ani nie desaťročnú, bludná guľka.

Ako ste si to vysvetľovali v detskom srdci?

Bolo to neopísateľné ohromenie. Vysvetľoval som si to tak, že na svete takéto veci prídu. Predstavoval som si, že toto isté sa mohlo stať aj mne. Nebol som usporiadaný takým spôsobom, aby som si myslel, že všetko, čo je okolo mňa, je kvôli mne. Skôr by som si bol vedel pomyslieť, že ak je všetko, čo je okolo mňa, kvôli mne, tak aj ja som kvôli tomu všetkému, čo je okolo mňa.

Manželka vášho syna Mareka, spisovateľka Verona Šikulová hovorí, že vašu tvorbu možno zaradiť medzi slovenských katolíckych básnikov. Súhlasíte?

Nie som špecialistom v tejto oblasti, ale niektorých katolíckych básnikov - trebárs Janka Silana alebo Svetloslava Veigla - som poznal zblízka. Písal som o nich a nahral som s nimi ako rozhlasový redaktor rozhovory. Nemal som problémy vyrovnávať sa s katolíckym literárnym zasvätením. No ja som v podstate bezbožník. Ale nechcem byť vyzývavý, nechcem sa rúhať. Nemal som problém vyrovnávať sa ani s európskymi veličinami, ruskými či americkými. Prekladal som Bloka, Puškina aj mladších sovietskych básnikov. A s Pavlom Vilikovským som prekladal Williama Carlosa Williamsa, na ktorom mi imponovalo, že liečil obyčajných ľudí, aj takých, ktorí "na to nemali". Svoj honorár si od nich vyberal v tom, že sa s nimi zhováral. Sám o sebe napísal, s akou chuťou si chvíľami zašiel do priečinka, vybral si hárok papiera a urobil si nejakú poznámku o ich debate.

Aj Čechov zadarmo liečil, a potom musel písať poviedky do novín, aby mohol uživiť rodinu...

Možno sa to naozaj dá zaujímavo porovnať. Zadarmo liečili, ale pri tých svojich pacientoch aj ku všeličomu prišli. Lev Tolstoj raz povedal o Čechovovi, "aký jemný človek tento Čechov, ako nejaká slečinka". Tolstoj vedel byť prostoreký, možno hrubozrnný. Ale v každom tom hrubom zrne niečo bolo. Mám rád jednu literárnu anekdotu o jeho poviedke o koni s názvom Cholstomer. Raz vyprevádzal Turgenev Tolstého do jeho podmoskovskej rezidencie a pri bráne mu hovorí na rozlúčku: "Lev Nikolajevič, čítal som vášho Cholstomera a zišlo mi na um, že nie je možné, aby ste v niektorom z predchádzajúcich životov neboli bývali koňom!"

A od úľaku, čo mu vyletelo z úst, utiekol Turgenev do Baden-Badenu?

Vtedy asi nie! (Smiech.) Tolstoj mal zmysel pre humor. Iste mu nič neurobil.

Čím vás zaujala Williamsova poézia, keď ju máte dodnes na stole?

Páčilo sa mi to jeho rozbehnutie do reálneho sveta - medzi ľudí. Som v niečom rovnako vnútorne postavený. Som cementár. Moje prvé knižky - a možno aj všetky ostatné - sú svojím spôsobom popreplietané so všedným svetom obyčajných ľudí. A najčastejšie ľudí zapravených do určitej pracovnej situácie. Nemôžem to od svojho vnútorného uspôsobenia oddeliť. A tento chmat, toto uchopenie látky sveta v pracovných polohách ma akosi až zákonite priviedlo práve k Williamsovej poézii.

Iný váš milovaný básnik Jan Skácel najčastejšie používal päť základných slov - deň, noc, voda, podvedomie, vietor. Vaše sú zrejme iné - zem, pec, ruka, cement, chlieb - dá sa to tak povedať? Zámerne ste sa vyhli snovosti skácelovskej poézie?

Podľa mňa je aj tak v mojom písaní obsiahnutá. Pamätám sa, ako sa mi na jednom fóre raz Jan Skácel prihovoril sám (ja som sa mu nezaliečal), lebo vraj našiel v mojom písaní elementy, ktoré mu boli povedomé. Jan Skácel je dobrý básnik a jeho uchopenie látky je neopakovateľne vzácne a originálne. Imponuje mi na ňom aj jeho moravanstvo. Hoci mám rád aj Moravanov Nezvala a Halasa, ale to je iná stránka veci. Skácel je v mojom oku tlmenejší, molovejší.

"Slova jsem lámal jak kámen v starém lomu..." - je teda Skácelom zakódovaný molový verš?

Rád obrňoval svoju tajomnosť akousi drsnosťou.

Neobrnili ste sa aj vy témou človeka v práci? Čím je pre vás dôležitá?

Do pracovných situácií ma vrhol sám život, ale aj som chcel byť medzi ľuďmi. Bol som šťastný vo svojom nešťastí. Keď som už raz natrafil na chémiu, ktorá ma naozaj zaujala, naučil som sa zo života neulievať. Povedal som si, že si to musím nejako overiť, podstúpiť skúšky, ktoré život prináša, a čelne sa s tým všetkým vyrovnať. Tak to aj prebehlo. Po skončení štúdií v Pardubiciach som dostal tri ponuky - v Čechách, na Morave a na Slovensku. Nechcel som ostať na českej strane poľa, lebo som sa bál, že sa ocitnem v prostrediach, z ktorých už nebudem môcť vyviaznuť. Navyše sa mi zdalo, že už mám trochu pobantovanú reč. Z troch umiesteniek, ktoré som dostal, som si teda vybral cementáreň v Stupave. Pôvodne som vyštudoval anorganickú chémiu a mal som ísť skôr niekde do dimitrovky robiť pri výrobe kyseliny sírovej alebo pri hnojivách. No chcel som ísť na Slovensko. A tak som sa stal cementárom.

Bolo to pre vás najdôležitejšie obdobie v živote?

Toto umiestnenie sa stalo mojím osudom. Keď som prišiel do cementárne, v tom čase sa v Stupave hrávalo amatérske divadlo. S Marienkou, mojou prvou ženou, sme spolu hrali v niektorých predstaveniach a z divadelných dosiek sme sa hnali rovno pred oltár. No onedlho, to už bolo za chvílenku, len čo stihla poviť našich dvoch chlapcov Borisa a Mareka, sa odobrala na druhý svet... Bolo mi za ňou veľmi ľúto. Učila druhákov a tretiakov na základnej škole, bola to výborná kantorka. Veľmi nadané stvorenie. Ale dopadlo to takto.

Vtedy vznikla vaša zbierka Ľútosť. Je poézia terapiou?

O tom sa nedá vôbec pochybovať. Ale terapiou je nielen poézia, každá vynaložená námaha má terapeutický význam, lebo človeka posilňuje, povzbudzuje. Navyše sa pri tom človek všeličo dozvie, čo predtým nevedel, jednoducho len tým, že niečo robil, že sa do niečoho pohrúžil.

Znovu je tu váš motív práce... No vy ste dosť rýchlo chémiu zradili. Prečo?

Nepovedal by som, že som ju zradil, ale som sa od nej odpútal, lebo som sa bál, že ma môže pohltiť a že sa nedostanem k látke svojich snov. Cítil som, že cez reč poézie vstupujem do režimu skutočnosti, ktorá má pre mňa nevyspytateľné miesta. Tak som za nimi išiel.

Je tvorba aj utrpením?

Každá tvorba je celkom iste aj trápením, sužovaním. Obsahuje totiž čosi, čo sa nedá vyčísliť - nevypočítateľné krutosti, keď sa človek nemá kam podieť. To sa ale týka každého povolania. No aj podľa rozvrhu práce v cementárni viem, že vykonávať hocijaké zamestnanie poctivo je svätá vec, ktorá prináša zadosťučinenie, ktoré poznačí celý život.

Keď ste sa presťahovali do Modry, stali ste sa riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra. Ako si na to spomínate?

Vhupol som do toho ako Pilát do kréda, ale neusiloval som sa tomu vyhnúť, lebo sa mi vtedy zdalo, že to bolo potrebné. S určitou hrdosťou môžem azda povedať, že som Štúrovmu múzeu v začiatkoch pomohol na nohy. Vydržal som tam dva aj pol roka, do roku 1970, a keď som videl, že to už ide, nemal som problém odísť do literárnej redakcie v Bratislave, odkiaľ som dostal ponuku. Múzeum som nechal na starosti Oľge Pavúkovej a podľa mňa som ho odovzdal do dobrých rúk. Bolo to slobodné dievča a mám dojem, že sa tak trochu vydala za Ľudovíta Štúra. (Smiech.)

Čím môže Ľudovít Štúr osloviť napríklad vašich vnukov? Sú naňho zvedaví?

Nie som si celkom istý, či ho poznajú tak, ako by som si to predstavoval. Ale čo už by som chcel, alebo - čo už by som len nechcel na tomto svete, no nie? Prajem im len, aby si ho ráčili nejako uvedomiť a pochopiť ho tak, ako si to zaslúži. Týka sa to všetkých súčasných školákov. Som presvedčený, že školáci nevedia o Štúrovi dosť, tak ako ani záškoláci všeličo veľmi podstatné nevedia.

Napríklad?

Dajme tomu netušia, čo všetko obnáša slovenčina. Veď živá reč - to je nesmierne mnohotvárna vec. Ak si mladý človek uvedomí reč ako naozajstný prírodný živel, ktorým sme previazaní s predchodcami, zostane mu to na celý život.

Máte úžasný trnavský prízvuk. Nikdy ste nezapochybovali, že práve ľubozvučná slovenčina bola správna Štúrova voľba?

Ja som si trnavčinu, pravdaže, nevybral, ale so strednou slovenčinou a Štúrovcami som problémy nemal a nemám. Ľudovít Štúr je veličenstvo.

Koncom 50. rokov ste založili spolu s Ľubomírom Feldekom, Jánom Stachom a Jánom Ondrušom Trnavskú skupinu. No len čo ste sformulovali svoj manifest v Mladej tvorbe, hneď vás zastavila cenzúra...

Trnavská skupina sa rozpustila v priebehu literárnych dejov, ale nie do vytratenia. Ostala v obehu. Hovorí to aj Ľubo Feldek vo svojej novej knihe Prekliata Trnavská skupina, hoci ja beriem trochu s rezervou to, ako stavia svoje zanietenie na túto tému. A trochu mu vyčítam, že necháva akosi bokom Janka Stacha - oni mali medzi sebou isté diferencie. No a ja som nijaké nezhody s nikým z našej skupiny nemal. Dlho som sa priatelil aj s Jánom Ondrušom, za ktorým som chodieval, keď ešte býval na Pekárskej ulici v Trnave, v Banke pri Piešťanoch a neskôr aj do domova dôchodcov v Stupave. Vždy sme vyrazili do ulíc, išli sme si sadnúť na kalíštek koňaku a hodinu-dve sme sa zhovárali. Ľubo Feldek je nezastupiteľný ako organizátor skupinových záležitostí. Veľmi si cením jeho zanietenie pre detskú literatúru, pre kontakt s deťmi z nás urobil najviac - vážim si toto jeho dobrodružné horlenie. V mojich rukách by však veci "povypaľovali" pravdepodobne o čosi serióznejšie. Podľa mňa bol napríklad potenciálnym členom Trnavskej skupiny aj výborný básnik a prekladateľ Ján Šimonovič, a aj Števo Strážay...

Aké miesto má vo vašej poézii intimita a lyrika?

Je to pre mňa nezastupiteľný fenomén. Neviem si predstaviť, že by človek dokázal napísať poriadnu báseň, keby sa mu nepodarilo získať kontakt s tým, čo možno označiť ako intimitu. A lyrika nezanedbateľne súvisí s epikou. Pri jednom stretnutí ma raz Laco Novomeský poklepal po pleci a povedal mi, že mu imponuje moje držanie, ale že je v mojej poézii na jeho vkus priveľa prózy. A ja som mu odvetil, že by som nepovedal, že v jeho básni nachádzam priveľa poézie. Zasmial sa.

Miroslav Válek bol manželom vašej nebohej sestry a istý čas ste s ním žili v Trnave v jednom dome. Aký bol a čo znamenala pre vás jeho poézia?

Pre mňa to bol veľký muž. Bol ohromne realistický, čo zaujímavo kontrastovalo s tým, aký vedel byť v básni lyrický. Týkalo sa to aj praktických vecí - keď bol ministrom kultúry, správal sa ku mne priateľsky, ale nijaké rozmaznávanie v tom nebolo. Vždy som v jeho prejave cítil istú striedmosť a príkrosť. Ale aj zmysel pre humor.

No práve on stál svojho času pri zrode vašej poetickej skupiny...

Raz prišiel za nami a povedal - dajte to trochu dokopy, nech z toho niečo je, aby ste sa nerozglejili. Bol praktický, videl, v čom lietame a podporil nás.

Ako ste vnímali, že sa taký veľký básnik prepožičal pre normalizáciu?

Mal som pocit, že veci, na ktorých mu záležalo, ako bola slovenská literatúra, tým dostal pod palec. Dovolil si to, čo si nedovolil nikto iný a pre literatúru a kultúrny život vymohol priestor, na ktorom by bol býval kdekto iný stroskotal.

Je váš vzťah k politike - odťažitý?

Ako by mohol byť? Život je prestúpený politikou skrz-naskrz aj tam, kde politika nepatrí...

Trnavskú skupinu označujú za konkretistov. Je to priliehavé slovo?

To pomenovanie má svoje oprávnenie, lebo v určitom momente sme začali odmietať ideologizmy, a najmä ideologické táranie. Primkli sme sa k tomu, čo by sa dalo označiť ako konkretizmus - v tom zmysle, že báseň musí byť báseň. Toto bolo hlavné ustanovenie, ktorému sme boli verní všetci.

Čo je dobrá báseň?

Báseň musí ponúknuť vnútorný svet jednotlivca ďalším ľuďom a dotknúť sa sveta iných. Báseň odovzdáva tajomstvá vnútorného sveta ďalej. A vôbec nie je samozrejmá. Musíte v nej cítiť zúčastnenosť pri narábaní s jazykom a niečo viac ako iba nahliadnutie do vnútra človeka. Keď sa to podarí naplniť, tak sa pri troche šťastia uliahne báseň.

Poznáte definíciu, že báseň je hľadanie zvukov v tichu a ticha vo zvukoch?

Báseň nemôže vyvstať inak ako na pozadí ticha. No pri tom osvedčovaní zvuku musí ísť aj o ustanovenie elementov usporiadania vnútorného sveta - takže nie je celkom ľubovoľné a samozrejmé napísať báseň. Je to vydobýjanie niečoho z vnútorného usporiadania, a nejde to zadarmo. A ani to nemá byť zadarmo.

Čo je cena?

Bolesť a námaha, tá cesta, akou človek dospieva k básni. Čosi, čo pripomína dobýjanie kovu z rudy.

Raz ktosi povedal, že Boh stvoril krásu, aby sa mohol kochať svojím dielom. Má teda krása výsadné postavenie u Boha oproti ostatnému tvorstvu?

Krása sa nedá vyčleniť z okruhu ostatných skutočností a najmä sa nedá oddeliť od bolesti. Krása s bolesťou súvisia funkčne. Nedá sa to rozpojiť. Keď má byť niečo krásne, musí takéto približovanie aj bolieť.

Svet obrazov televízie a reklamy hovorí niečo iné...

Áno, ale to súvisí s tým, že tento svet je akoby pustený na voľnobeh. Viac-menej sa len tak poneviera. Ale kým ešte svetu predsa len záleží na samotnej skutočnosti, vždy sa nájdu aj momenty, keď sa spamätáva.

Kde tieto momenty cítite?

Veď ja v tom pracujem profesionálne. Usilujem sa a povzbudzujem aj ďalších a mladších.

Čo poviete na dnešné postavenie básnika?

Som človek, ktorému nechýba pokora. Nezvykol som sa žalovať. Básnikom by však mal prislúchať určitý štatút - keď už nie priam uznania, tak aspoň porozumenia, ale ako by to malo byť podané - to si neviem vždy predstaviť. Mne sa zdá až akýmsi normálnym, že v našich podmienkach je štatút básnika mizerný a nestojí za mnoho. Svojím spôsobom je to v poriadku - básnik je "duše pláčem omytá..."

Dlho ste boli rozhlasovým redaktorom. Čo hovoríte na dnešné literárne relácie?

Dá sa hovoriť o akomsi úpadku vo všeobecnosti, ale vidím aj známky snahy niečo s tým urobiť.

Čo pre vás znamená preklad poézie?

Odpoviem možno aj pyšne, ale pokladám sa za dobrého prekladateľa. Preklad stimuluje k tomu, aby sme s rečou komunikovali vážnejšie ako iba naoko. Potrebujeme si cezeň v našom jazyku všeličo ustanoviť. Bez prekladu si neviem predstaviť ani našu obyčajnú komunikáciu. V preklade slovenčina prichádza do takých konštelácií, v ktorých by sa inak neocitla a trochu sa aj predvádza, je pyšná na to, čo všetko dokáže.

Nemáte pocit, že kým v 60. rokoch nebol preklad na obzvlášť vysokej úrovni, ale mali sme generáciu európskych spisovateľov, zatiaľ čo teraz, keď je náš preklad porovnateľný s inými rečami, chýbajú spisovatelia?

Používanie reči a vyjadrovacia sila mladých nabieha a nabehne. Nie celkom rovnomerne, nie za každým tak, ako by sme to mohli očakávať, ale podľa mňa celkom suverénne, aj keď pomaly. Možno to proste musí najprv nabiehať predtým, ako sa slovo stane skutkom. A skutkom sa stane časom, postupne. Oni sú to bystrí chalani aj dievky, všeličo im ide. Netreba im síce veľmi nadbiehať, nejako ich poprechvaľovať, treba voči nim vystupovať s určitými očakávaniami a s pripomienkami, ale postupne sa to kompletne ustanoví. Reč nepustí, je to veľká sila.

Jozef Mihalkovič (1935) - po ukončení vysokej školy v Pardubiciach koncom 50. rokov nastúpil ako chemický inžinier do cementárne v Stupave. Po pár rokoch toto povolanie opustil pre literárnu činnosť. V roku 1967 sa stal riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre a v rokoch 1970 - 1973 pôsobil ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. Pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v časopise Revue svetovej literatúry, Romboid a v 90. rokoch minulého storočia v Národnom literárnom centre. Je autorom viacerých básnických zbierok - Ľútosť (1962), Zimoviská (1965), Albá (1972) Kam sa náhlite (1974), Približné položenie (1978), Plodnosť (1985), Príležitostné básne (1988), Modranské reflexie (2000), 20 básní s ilustráciami Rudolfa Filu (2000). Bol básnikom Trnavskej skupiny. Prekladal poéziu Demiana Bedného, Alexandra Bloka, Alexandra Puškina, Róberta Desnosa, Henriho Michauxa, Williama Carlosa Williamsa, Emily Dickinsonovej, Arthura Rimbauda a ďalších.

Zdroj:

sobota 28. 6. 2008 | Tina Čorná

https://www.sme.sk/c/3950800/jozef-mihalkovic-rec-je-aktualny-zivel.html#ixzz213SUz2Vs

https://www.jakubdvorak.sk/collections/ryba

https://www.trnavskyhlas.sk/c/1237-elegan-stacho-byval-po-niekolkych-vodkach-poriadny-burlivak.htm

https://www.litcentrum.sk/39806

https://www.databazeknih.cz/autori/jozef-mihalkovic-22465