JOZEF ŠČASNÝ
Močenok bol aj pôsobiskom čelného predstaviteľa najmladšej generácie bernolákovského obrodeneckého hnutia, národovca a mecéna slovenského kultúrneho života Jozefa Ščasného.
Narodil sa 10. apríla 1813 v Borskom Petri v rodine notára. Navštevoval školy v Skalici, Bratislave, Ostrihome a Nitre. Teológiu študoval v Pešti a vo Viedni. Už počas štúdia sa intenzívne zaujímal o literatúru. Nadobudol povesť slovanofila, zbehlého vo viacerých jazykoch.
Za kňaza ho vysvätili v Bratislave roku 1836. Jeho prvým teologickým pôsobiskom bol Drietom, kde bol kaplánom. Potom pôsobil v Nitre, bol dočasným administrátorom v Chynoranoch a v rokoch 1847 - 1850 farárom v Drážovciach. Farárom v Močenku sa stal roku 1850 a zotrval tu až do roku 1868, keď zo zdravotných dôvodov odišiel na odpočinok do Bratislavy. Medzitým sa však ešte stal dekanom dištriktu, a to v roku 1867. Zomrel v Bratislave 3. decembra 1889.
V čase, keď začínal s pastoračnou činnosťou, realizoval myšlienky, ktoré si za svoj cieľ kládol spolok Vzájomnosť: venoval sa výchove ľudu, prebúdzaniu národného povedomia, usiloval sa o sociálne pozdvihnutie ľudových vrstiev, finančne podporoval aktivity slovenského hnutia, presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti.
V roku 1847 sa v Čachticiach konalo stretnutie slovenskej katolíckej i evanjelickej inteligencie, ktoré si kládlo za cieľ dosiahnuť zjednotenie v otázkach národného hnutia. Zjednocujúcou platformou mal byť spolok Tatrín a štúrovská spisovná slovenčina. Naozaj došlo k dohovoru, pričom veľkú zásluhu na tom mal práve Jozef Ščasný. Stal sa aj - spolu so Štúrom, Hurbanom, Hodžom, Chalupkom a Závodníkom - členom výboru Tatrína. Pracoval aj vo výbore pre jazykospyt a vo výbore pre prípravu školských učebníc. K ďalším jeho aktivitám patrí založenie Prvého ústredného spolku zakladateľov spolkov miernosti v Uhorsku.
Veľké zásluhy má na vybudovaní pomníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode. V roku 1850 vyzval vo vyhlásení Provolání k národu slovenskému, ktoré uverejnil v Slovenských novinách, kultúrnu verejnosť na celonárodnú zbierku na uvedený účel - a bola úspešná. V roku 1863 stál Jozef Ščasný ako zakladajúci člen pri zrode Matice slovenskej, inštitúcie, ktorá zohrala jednu z rozhodujúcich úloh v kultúrnom povznesení a národnom uvedomení Slovákov. Spolok sv. Vojtecha bol založený v roku 1870 a aj pri jeho vzniku bol i Jozef Ščasný.
Na národno-kultúrne a náboženské ciele venoval veľa vlastných finančných prostriedkov, ktoré našetril. Podporoval z nich aj chudobných študentov. V rokoch 1880 - 1881 prispel na vydanie Slovenských spevov, ktoré sa realizovalo v roku 1885. Pri príležitosti 50. výročia svojej vysviacky daroval v roku 1886 Spolku sv. Vojtecha 10 000 zlatých na vydanie slovenského prekladu Biblie. Zachovalo sa o tom aj jeho písomné zdôvodnenie: "A poneváč sväté Písmo obojeho zákona, od veľkého muža, Juraja Palkoviča, nekdy kanonika ostrihomského, do slovenčiny preložené, jeho štedrotou vydané a slovenským farám v krajine, jako myslím, darom rozdané, ani sa viac kúpiť ani ináč zadovážiť nedá: nastáva nevyhnutná potreba, preložiť sväté Písmo pre ľud slovenský znovu a vydať ho..." Ďalej ešte píše: "A preto si túžobne žiadam, aby celé sväté Písmo, ktoré prevelebný p. Fraňo Sasinek... do slovenčiny preložil... vydalo sa od slav. Spolku Sväto-Vojtešského a to úplne na moje útraty. K tomuto cieľu určujem dnešnieho, mne jubilejného, dňa desať tisíc zlatých.
Jediný záväzok, ktorým Spolok Sväto-Vojtešský obťažiť sa osmeľujem, je ten, aby všetkým katolíckym farským jako kláštorným kostolom v Uhrách, kde sa slovenské kázne ľudu držia, poslal po výtisku tohto svätého Písma zdarma."
Ako mecén sa Jozef Ščasný, sám skromne žijúci, prejavil aj v ďalších prípadoch. Pre Diecéznu knižnicu v Nitre zanechal päťsto zväzkov a 1000 zlatých v hotovosti a pre samotnú nitriansku diecézu 100 účastnín železníc. Na sklonku svojho života (v roku 1888) podporil sumou 600 zlatých ako odmenou za tridsaťšesťročnú literárnu činnosť a za preklad Biblie do slovenčiny F. V. Sasinka.
Jozef Sčasný bol činný aj ako publicista. Svoje články o otázkach národného života, náboženstva a cirkvi uverejňoval v Katolíckych novinách a Štúrových Slovenských národných novinách. Kázne zverejnil v publikáciách Poklady kazateľského rečníctva (1852 - 1853) a Kazateľ (1874). Roku 1850 vyšla tlačou jeho Príhodná reč pri obnovení storočnej pamiatky statuy bl. Panny Márie roku 1750 v zámku nitrianskom vystavenej.
Na rozdiel od niektorých iných predstaviteľov národného života do letargie neupadol ani v rokoch rakúsko-uhorského vyrovnania, ktoré priniesli silný maďarizačný tlak. Morálne i finančne podporoval slovenskú mládež, ako aj vydavateľské aktivity.
Osobnosť Jozefa Ščasného si ešte za jeho života vážili tí, ktorí ho poznali a vedeli o jeho aktivite a bohumilej činnosti. Svedčia o tom básne, ktoré mu venovali od neho starší i mladší literáti - J. Hollý, S. H. Vajanský a P. O. Hviezdoslav.
Slovenské cítenie prebúdzal Jozef Ščasný aj vo vedomí slovenských obyvateľov Močenka. Zachovala sa o tom dobová poznámka predstaviteľa maďarskej časti cirkvi Körösyho, hovoriaca o akomsi neznámom farárovi, "ktorý kázal v kostole len po slovensky."
V roku 1930 dal Spolok svätého Vojtecha vyhotoviť pamätnú tabuľu Jozefa Ščasného a umiestnil ju na budovu fary v Močenku. Je vyjadrením vďaky za jeho národnobuditeľskú, kultúrnu i pastoračnú činnosť, rovnako ako aj skutočnosť, že má v Močenou svoju ulicu..
Zdroj: https://mocenok.fara.sk/scasny.php