K. Horák (rozhovor)

Prečo ste sa rozhodli pre povolanie dramatika, spisovateľa?

„Moje rozhodnutie malo veľmi jednoduchú motiváciu. Počas vysokoškolského štúdia som pôsobil v študentskom divadle, zo začiatku ako herec v druhu divadla poézie. Toto divadlo na začiatku 60.rokov viedli veľmi zaujímaví pedagógovia z Katedry slovenského jazyka a literatúry ako básnik František Andraščík, či doc. Imrich Vaško. Neskôr som spolupracoval aj so známym ochotníckym režisérom a organizátorom Štefanom Oľhom. Účinkoval som aj v jeho súbore v Solivare. Časom, keď som sa dostal na UPJŠ v Prešove ako učiteľ, pokračoval som v tejto činnosti ako umelecký vedúci, dramaturg a režisér. Úžasné na tej práci je, že človek má stále možnosť pracovať s mladými ľuďmi. Môže si vytvoriť zdanlivú ilúziu, že nestarne, alebo, že sa starne ľahšie v kontexte mladej society. Ale zároveň, ten súbor a ten priestor sa pre mňa stal šancou odskúšať si určité umelecké postupy, ktorých overenie si, je v profesionálnom divadle vylúčené. Táto činnosť je pre mňa "laboratóriom poetiky". Bolo to i je to fantastické. Vytvorili sme súbor a divadelný typ alternatívy. Za päťdesiat rokov činnosti to akceptovala aj kritika. Mám pocit, že to nebola márna práca. Je to úplne iná skúsenosť, ako povedzme, skúsenosť prozaika, ktorý pracuje bez spätnej väzby. Pri dráme je úžasné, že viete počas jej uvádzania, na čom ste. Veď na konci svojho života aj Peter Kravaš, ktorý nemohol publikovať v istom období, povedal: "Smutný je dramatik píšuci do šuplíka". To je veľká pravda. A fakt."

Aké je, podľa Vášho názoru, postavenie dramatikov na Slovensku?

„Nezávideniahodné. Nad tým plakať je márne. Sú to veľmi zložité sociologické, psychologické, komerčné , menežérske a mnohé iné súvislosti, ktoré by bolo treba riešiť. Divadlo si musí v súčasnosti na seba zarábať. Je mu nie divák ľahostajný, musí mu vychádzať v ústrety. Ale, bohužiaľ, komerčný faktor je niekedy taký agresívny, že takmer vylučuje uvádzanie "serióznej" pôvodnej slovenskej drámy. Tá napodiv vlastne stále žije. Lebo bolo obdobie, keď sa na Slovensku prehlasovalo, že súčasná slovenská dráma neexistuje. Ja si myslím, že existuje. Aj vďaka rozličným podporným akciám, akou je napríklad každoročná súťaž autorov. Ale to nie je rozhodujúce, pretože si myslím, že tá súťaž je zas väčšinou viazaná na absolventov VŠMU. A znova aj v alternatíve, alebo v moderných textoch na pozadí novej európskej drámy vzniká náznak určitej textovej schémy. Väčšinou sú to hry tém: homosexualita, incest, krv a sperma...nemám k tomu nejaký pozitívny vzťah, považujem to za jednu z možností aktuálnych tém súčasnosti. Mám dojem, že teraz prevažuje jednej línii senzačnosť. Druhá vec je, že mám pocit, že táto dráma sa "usadzuje" iba do zvláštnych "svojich" sociálnych skupín. Je to dráma malých diváckych zoskupení a niekoľkých repríz. A to je škoda. Profesionálne divadlá zriedka uvádzajú súčasných slovenských dramatikov. Pravdou však je, že spomínaná dráma, jej sporé pokusy, si nevydobyla stále miesto v dramaturgiách inštitucionálnych, kamenných divadlách. Je to teda obojstranný problém - problém dramaturgie, ale aj problém autorov. Pre mňa je úžasné poznanie, že v Prešove beží slovenský muzikál František z Assisi, mal už asi 100 repríz a chodia naň mladí i starí. Musím však smutne konštatovať, že by sa dal robiť muzikál s podobnou témou, ale so slovenskými reáliami. Zatiaľ sa to nepodarilo, čo považujem za dlh slovenskej dramatiky."

Načo ste vo svojej doterajšej tvorbe najviac hrdý?

„Mám zážitky, ktoré nie sú ničím nahraditeľné, a to je moja skúsenosť s alternatívnym divadlom vysokoškolákov. Absolvoval som s ním rad zahraničných zájazdov a festivalov. Na nich som zažil čosi, čo je neopakovateľné. Neznámi ľudia vás zastavujú v zahraničných mestách, že ich oslovil nejaký slovenský text slovenského súboru, pričom my sme si nikdy svoje texty do cudzieho jazyka neprekladali. Robíme pohybové, trochu obrazné divadlo. A vyhrali sme rad zahraničných festivalov ako totálni outsideri. Zároveň sme dokázali aj komunikovať, prekonať jazykovú bariéru divadelnou výpoveďou. To je podľa mňa jeden z najväčších mojich, našich profitov. Áno, aj pre študentov to bolo čosi ničím nenahraditeľné. Spomínam si, napríklad, na Švajčiarsko, alebo Nemecko, kde sme si aj v debatách vedeli obrániť a vydiskutovať svoj názor.  Mnohí sa pýtali, kde je ten Prešov? V Slovinsko? Alebo tam kdesi na Balkáne... Vlastne tou konfrontáciou s inými divadlami, napríklad vo Francúzsku, v Bordeaux - boli sme tam asi tri krát - to som nechcel veriť vlastným očiam, konfrontovali sme sa s takými univerzitnými súbormi, akými boli univerzitné telesá zo Salamanky, Londýna. V tej konkurencii sme sa nestratili. Je to taká malá satisfakcia za nezaplatiteľnú robotu. Amatérske divadlo je jedna tvrdá rehoľa pre herca, režiséra, vedúceho. Ak má byť o dačom. To je jedna vec. A druhá: v divadle som zažil aj vlažné premiéry, ale mal som šťastie na tvorivé tímy, režisérov, súbory... Nemám pocit, že by  som zažil nejakú katastrofálnu premiéru s dvoma reprízami...

Študentské divadlo a "veľká dramatika" nie sú striktne oddelené. Medzi nimi je priestupná hranica. V 80.rokoch sa stalo napríklad čosi, na čo som nikdy ani nepomyslel. Voľakedajší začínajúci amatérsky režisér a herec, neskôr skvelý režisér Roman Polák (začínal modernými divadelnými postupmi v Košiciach, ale hlavne v Martine) preniesol určité tendencie alternatívneho divadla do kontextu tradičného divadla, ktoré sa nechcelo uspokojiť s konvenčným tvarom.  Tak povedzme v roku 1984-85 inscenoval v spolupráci s dramaturgom Martinom Porubjakom v profesionálnom martinskom divadle môjho "Medzivojnového muža". Potom nasledoval rad ďalších scén pracujúcich na podobnom základe, napríklad dvojica režisér- dramaturg M.Kákoš-J.Mokoš, na Novej scéne v Bratislave, v poetickom súbore zahrali jednak moju "Cestu", a potom "Evanjelium podľa Jonáša Záborského" a neskôr vlastne aj ďalšie profesionálne divadlá v Prešove, Martine, Nitre, Bratislave. To považujem za veľké vývojové pozitívum, že aj veľké kamenné divadlá sa na sklonku 80. rokov neuzavreli pred nejakými impulzmi z "modernejšieho" zahraničného divadla, ktoré v tom čase reprezentovalo alternatívne divadlo.

Som vlastne štvordomý autor, písal som prózu, robil som pre divadlo, televíziu aj pre rozhlas. Vôbec rozhlas mám veľmi rád, pretože môže zohrať pre autora fantastickú úlohu. Núti a umožňuje poslucháčovi vlastnou fantáziou zrekonštruovať počúvaný príbeh, vytvárať ilúziu sveta zvukovo prezentovaného. Buď mu to ako tvorca poskytnete a zafunguje to, alebo nie. To je veľká autorská príležitosť, a keď sa vydarí, môže ísť o neopakovateľný zážitok. Vari najväčší úspech tohto typu som zažil pri rozhlasovej hre "Ucho", vyhrala hlavnú cenu v roku 1985 na Festivale rozhlasových hier v Piešťanoch. Zatiaľ to bolo pre mňa väčšinou tak, že hry, s ktorými som bol potom spokojný aj po ich uvedení v divadle, som si odskúšal najprv v rozhlase. Lebo tam si človek uvedomuje rezervy. výpovede, rozsah, akčnosť, vypracovanosť dialógov...

"Cukor" to už je taká legenda. Má v podstate "brutálne" pozadie. Nikdy by som "Cukor" nebol napísal, keby mi v roku 1972 nezošrotovali knižku pre jej príklon k "formalizmu". Moji priatelia vo vydavateľstve mi odporučili, aby som napísal niečo realistickejšie. Paradox je, že som v tejto románovej novele ušiel tak trošku "do jazyka",  próza je jemne ornamentálna. Jej dramatické podložie režisér S. Párnický aj s dramaturgmi vystihli a vo filme to funguje ako zážitkové dielo. Je možno iróniou osudu, že film "Cukor" uvádzajú na štátne a cirkevné sviatky...“

Poznávacie znamenie:

V Horákových textoch je jednou z najdôležitejších čŕt obraznosť a metafora a v realizovaných scenároch interpretácia. Vo svojom diele sa vyrovnáva s problematikou otca, matky, minulosti a sociálnej reality...

Hana Kolbašská, 4. apríl 2010

Zdroj: https://www.vucke.sk/APIR/sk/Stranky/article.aspx?ID=1020