Keď bol kaplán už odišiel do svojej izbičky na dvore...

Keď bol kaplán už odišiel do svojej izbičky na dvore, kukol farár oblokom a povedal starému Gramantíkovi:

„Aha, váš syn má ešte svetlo, bojí sa, lebo dávno tu umretý farár máce, chodí so svojou hlavou na knihe uloženou po dvore hore-dolu.“

Otec odpovedal: „Nie, prosím, môj syn sa nebojí mátoh, ale sa modlí breviár.“

Farár: „Nože no, keď taký starý bude, ako ja, nebude sa breviár modliť.“

Zdesene pozrel starec na Kúdelku, mysliac si iste, ku akému bezbožnému farárovi sa jeho syn dostal. A preca i farár i kaplán boli dobrí, statoční ľudia.

Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 51)