Ladislav Mňačko

24. februára 1994 v Bratislave zomrel Ladislav Mňačko, slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“ alebo „slovenským Kischom“. Narodil sa 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukach.

Detstvo a mladosť prežil v Martine, kde sa aj vyučil za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril, ako jeden z oddaných komunistickému režimu, k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Postupom času však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa dokonca k jeho nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný. Na jeseň roku 1967 odišiel do emigrácie v Izraeli na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, odkiaľ sa však po niekoľkých mesiacoch vrátil, no bol zbavený československého občianstva. Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, po ktorej sa usadil v Rakúsku pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané a tiež vypustené z učebníc.

Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa. Vystupoval rozhodne proti odtrhnutiu Slovenska, po rozpade spoločného štátu v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy.

Tvorba

Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výrazným úspechom vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom). Na počiatku 60. rokov popísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva zrovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.

V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje diela publikoval najmä v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori a Siedma noc.

Romány

•     1959 – Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; popisuje osud valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora) a židovka Marta, ktorá ho miluje a získava pre partizánov správy od Nemcov, zo strachu sa im však poddá.
•     1966 – Nočný rozhovor
•     1968 – Ako chutí moc, románový pamflet; otrasné podobenstvo, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Fotograf Frank sa na pohrebe svojho bývalého priateľa, v posledných rokoch života komunistického funkcionára a morálnej trosky, zamýšľa nad tým, čo je to moc a čo je jej dôsledkom.
•     1972 – Súdruh Münchhausen, satirický román s orwellovským nádychom; groteskný sprievodca povojnovými dejinami KSČ, kde vystupujú skutočné historické osoby, s len ľahko pozmenenými menami (Husár – Gustáv Husák, Gotles – Klement Gottwald...)

Politické reportáže

•     1949 – Izrael
•     1950 – Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom) (vydalo Povereníctvo spravodlivosti)
•     1954 – Dobrodružstvo vo Vietname
•     1955 – Vody Oravy, popisuje budovanie socializmu na Slovensku
•     1958 – Ďaleko je do Whampoa
•     1960 – U2 sa nevracia, komentuje zostrelenie amerického výzvedného lietadla pri Sverdlovsku 1. mája 1960 a proces s pilotom Powersom
•     1961 – Já, Adolf Eichmann, reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov
•     1962 – Kde končia prašné cesty, reportáže zo súčasného Slovenska
•     1963 – Oneskorené reportáže, reakcie na vykonštruované procesy v 50. rokoch
•     1979 – Na východ od Inturistu

Eseje

•     1958 – Čo nebolo v novinách
•     1968 – Agresori
•     1968 – Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu, v tejto politickej eseji navodil atmosféru posledného augustového týždňa roku 1968

Poviedky a novely

•     1957 – Marxova ulica, zbierka poviedok s autobiografickými prvkami zo života prostých ľudí, v nich si do značnej miery idealizuje bratstvo so ZSSR; príbeh sa vždy končí v Marxovej ulici, ktorá symbolizuje bezpečie domova
•     1965 – Dlhá biela prerušovaná čiara, novela, zamyslenie sa nad unáhlenosťou života
•     1966 – Nočný rozhovor
•     1966 – Jazvy ostali, protifašistické poviedky vybrané z kníh Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže
•     1973 – Jeden prežije, poviedky
•     1976 – Slávnostný prejav – parodická próza, satira na západný životný štýl
•     1978 – Gigant, parodická próza, „superthriller“ parodujúci bestsellerovú literatúru

Scenáre

•     1972 – Smrť ministra
•     1972 – Maják
•     1973– Niekto ma chce zabiť

Zdroj: wikipedia.org

Zdroj: Zlatý fond denníka SME