Le Corbusier sa narodil

6. októbra 1887 sa v La Chaux-de-Fonds vo Švajčiarsku narodil Le Corbusier, vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret-Gris, francúzsky architekt švajčiarskeho pôvodu. Spoluzakladateľ purizmu a funkcionalizmu. Bol tiež urbanista, maliar, sochár a spisovateľ. Yomrel 27. augusta 1965 vo Francúzsku.

„Architektúra je stav ducha, nie povolanie,” tvrdil Le Corbusier. Podľa toho, akým tempom a smerom sa jeho tvorba uberala, bol jeho duch ustavične v pohybe, raz vyrovnaný a priamočiary, inokedy „brutálny“ a neohrabaný.

Siegfried Giedion, ktorý sa poznal s Le Corbusierom od roku 1925 a publicisticky doprevádzal a podporoval jeho tvorbu, napísal v roku 1958, že Le Corbusier je „...uzavretý, tvrdý, neprístupný, odmietajúci všetko osobné, nedôverčivý ako málokto. Nikto nevie, kým vlastne je.”

V roku 1921 spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér na parížskej Rue de Sévre 35, v ktorom pracuje až do konca svojho života. V období rokov 1923 až do roku 1939 stavia mnohé významné budovy po celom svete (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Rusko, Južná Amerika, Alžírsko a iné). V roku 1927 pre Deutsches Werkbund v Stuttgarte, Le Corbusier postavil Citrohan, prototyp čistej formy. V booklete výstavy kodifikoval jeho princípy ako Päť bodov modernej architektúry, odvodzujúc z potenciálu betónu. Následne kategorizoval priestorovú organizáciu delenú podľa týchto bodov ako Štyri kompozície. Hoci Hanno-Walter Kruft, autor Dejín teórie architektúry (od antiky po súčasnosť) tvrdí, že Le Corbusierove „ostro formulované teoretické požiadavky mali väčší vplyv ako jeho stavby“, jeho päť bodov sa zhmotnilo a tak vznikli La Roche-Jeanneret (1922-1925) či Savoye v Poissy (1928-1931).

Na Rue de Sévre sa vystriedalo mnoho mladých architektov, istý čas i mladý slovenský architekt Vladimír Karfík, ktorý o svojských pracovných postupoch vtedajšieho guru píše v knihe Architekt si spomína:„Corbu šiestim mladým švajčiarskym architektom, ktorých pozval, aby mu pomohli dokončiť projekt na Paláci Spoločnosti národov v Ženeve, sľúbil veľkolepú odmenu, ak prácu stihnú v stanovenom termíne. Keď to hotové odoslali do Ženevy, povedal, že nemá ani sous, aby im mohol zaplatiť. Keď vznikla malá vzbura, na druhý deň dal každému toľko, koľko stál lístok naspäť do Švajčiarska...

Podľa Karfíka tento génius napriek teórii je architekt skôr impulzívny, citový a geometrické zákonitosti nachádza často až dodatočne. Napokon, čo sa geometrickej harmónie týka, podľa Karfíka sa Le Corbusier najviac nadchýnal výstavbou ženských tiel...

Vlastné názory na urbanizmus vyzdvihuje prezentuje v roku 1925 v knihe Urbanisme.

Koncom desaťročia Le Corbusier a Pierre Jeanneret dosiahli status a schopnosti, zastávajú v roku 1927 ich prvý úrad: Ligu národov. V roku 1928 zakladá spolu so Siegfriedom Giedionom, Waltererom Gropiom a s najvýznamnejšími architektmi moderného hnutia (CIAM ) (Congrès International d'Architecture Moderne). ktorých hlavným okruhom bol architektonický vzťah k ekonomickej a politickej sfére. Vo svojej deklarácii hovorí: „ Urbanizmus je organizácia funkcií kolektívneho života. ...a úlohou je funkčný poriadok. Ten obsakuje tri funkcie: bývanie, výrobu, kultiváciu tela i ducha.“

Stretnutie v roku 1933 na lodi smerujúcej k Akropole viedol k Aténskej charte s úvodom Jeana Giraudouxa. Dokument o urbanizme bol podávaný ako biblia na plánovanie mnohých miest nasledujúcich dvoch desaťročí. Le Corbusier a Jeanneret sa dostali do dvoch veľkých svetových komisií: sovietska Centrosoyus (založenej v roku 1929) a Cité de Refuge pre Armádu spásy (1930), neskoršie v roku 1944 Tri ľudské zriadenia.

V Le Corbusierovom živote bola v tomto období dôležitá udalosť, svadba s Yvonne Galiis v roku 1930, modelkou a krajčírkou z Monaka, kedy získal Francúzske občianstvo. Rána Le Corbusier maľoval v jeho ateliéri v Porte Molitor, jeho manželka mu pripravovala obed. Poobedia trávil v jeho práci na Sévreskej ulici. Na koci týždňa si spolu s Jeanneretom dali zápas basketbalu. Pravidelne prázdninoval a plával v Stredomorí, blízko Cap Martin.

V roku 1935 cestuje poprvýkrát do USA na pozvanie Múzea moderného umenia. Tu už existovali mrakodrapy, podľa Le Corbusiera bez plánovania, bez „základnej potreby ľudského srdca”.

Po útoku druhej svetovej vojny, Le Corbusier odišiel s Jeanneretom do Pyrenej. Ich partnerstvo skončilo v roku 1940, kedy Jeanneret odišiel do Švajčiarska. Le Corbusier odišiel do Vichy v nádeji, že nájde niekoho, kto by uskutočnil jeho idey. Vichy opustil po osemnástich mesiacoch, keď ho obvinili z boľševizmu. Po oslobodení bol Le Corbusier schopný začať rekonštruovať Paríž. Pod ochranou Ministerstva výstavby, začal plány na prístav v Marseille, čo viedlo v rokoch 1946-1952 k vzniku obytného bloku Unité d'habitation. Budova poskytla 1600 obyvateľom dvojpodlažné byty a služby. Niektorí to prirovnávajú k malému mestu, kde chodby predstavujú ulice, vedúce na strechy - námestie. Tento blok sa zopakoval aj v Berlíne a Lyone a dodnes je však táto architektúra stretáva s ostrou kritikou najmä pre jej neosobnosť, chlad a zložitú orientáciu. Rokom 1950 už žiadne mesto nechcelo akceptovať jeho plány. Spojené národy ho sklamali, keď ho odmietli a za vedúce riaditeľa vybrali Walace Harrisona a delegácia Spojených národov pre UNESCO ho odmietla v dizajnérskom tíme. Napriek tomuto oficiálneho odmietnutiu Le Corbusier začal najproduktívnejšiu časť svojho životu. Venoval sa dobre tvarovateľnému, estetickému pohľadovému betónu v projektoch kaplnky Ronchamp (1954), ženského kláštoru v La Tourette (1957) a v mestskom pláne pre Čandígarh v Indii. Jeho architektúru postavil na tzv. modulore, pravidle proporcií, ktoré aplikovali geometrické proporcie a zlatý rez na základe miery ľudského tela. Domnieval sa, že našiel univerzálny kľúč k norme a kráse zároveň. V jeho Speve pre pravý uhol (1947-1953) vyjadril iné vysvetlenie vzťahu človka k vesmíru. Bol už menej racionálny, s osobným duchom a vzťahom k prírode. Básnické zobrazenia, ako „otvorená ruka”, alebo „býk” sa neskôr objavujú na jeho budovách, taktiež dramatické použitie prírodných živloch ako svetlo, tieň a voda.

Koncom päťdesiatych rokov, Le Corbusier odchádza zo spoločenského života a trávi obrovskú časť jeho času v chate v Cap Martin. Jeho žena Yvonne umiera v roku 1957, ... z rany, ktorej ako niekto povedal sa nikdy úplne nedostal. Napriek čiastočnému zarmúteniu Le Corbusier dostáva najviac zákazok ako kedykoľvek predtým. Hoci tieto neskoré práce ťažko zapadajú do nejakej kategórie, mnohé pochádzali z primitívnych kultúr ako Indiánska architektúra, znovuobjavenie zaobchádzania s materiálmi ako oceľ. Pracoval na projekte o ktorom sľuboval, že bude hlavným výjadrením v celom jeho vývoji, v nemocnici vo Venice v roku 1965, kedy vo veku 78 rokov 27. augusta zomrel po srdcovom infarkte - utopil sa neďaleko francúzskej Riviéri.

Najzávažnejším teoretickým a programovým prínosom Le Corbusiera bola definícia základných kompozičných princípov (značiek) funkcionalistickej architektúry, ktoré v roku 1927 zhrnul do päť bodov:

    1. piloty (dom na stĺpoch), železobetón umožňuje konštrukciu na stĺpoch, dom sa nebude vnárať do zeme, nemusí mať tmavé vlhké miestnosti, popod dom sa rozrastá záhrada

    2. záhrada na streche, dažďová voda nemusí odtekať na okraje strechy, môže stekať dovnútra domu (ústredné kúrenie zabráni zamŕzaniu), nad železobetónovou strechou bude zeleň, ktorá ju bude chrániť pred výkyvmi teploty

    3. voľný pôdorys, ide o veľkú úsporu peňazí, ale hlavne priestoru. Ponúka variabilitu. Doteraz bol pôdorys otrokom nosných múrov, no vďaka železobetónu už nemusí byť každé podlažie rovnaké, dá sa prispôsobiť požiadavkám majiteľa. Povoľuje nenosným priečkam ,aby boli nezávislé na nosnej konštrukcii a steny oddeľujúce miestnosti mohli mať menšiu hrúbku.

    (Jedným z česko-slovenských architektov, ktorý použil voľný pôdorys pri svojom návrhu bol Vladimír Karfík. Ide o prvý Dom služieb Baťa, ktorý bol postavený v roku 1931. Budova sa vyznačovala voľným pôdorysom, ale aj horizontálne delenou fasádou, ktorá bola typická aj pre ostatné obchodné domy firmy z čias funkcionalizmu. Budova sa vyznačuje železobetónovým skeletom, ktorý tvorí nosný systém. Vďaka nemu vznikla veľká flexibilita a variabilita interiéru.)

    4. horizontálne okno, železobetón znamená revolúciu v dejinách obloka – môže siahať do jedného okraja priečelia až po druhý

    5. voľné priečelie (bez nosných konštrukčných prvkov), stĺpy ustupujú z priečelia dovnútra domu, priečelia nie sú ničím iným než ľahkou membránou izolujúcich prvkov

Päť bodov modernej architektúry Le Corbusiera sa stalo nielen definíciou slohových vlastností funkcionalistickej architektúry, ale rovno jedným z najlapidárnejších vyjadrených návodov k tvorbe architektúry vôbec.

Najkontroveznejšia oblasť Le Corbusierovej tvorby bol urbanizmus, kde ukázal vedúcu pozíciu modernej architektúry svojej doby a zároveň vyvolal ostrú kritiku. Prišiel na verejnosť s projektom „ideálneho miliónového mesta”. Prvý z jeho spisov o stavbe miest publikoval Le Corbusier v roku 1925 pod názvom Urbanisme. Prvá časť knihy hovorí o mestskom modeli Ville Contemporaine a pripravuje na model Plan Voisin.

Najobsažnejšia kniha, ktorá Le Corbusier venoval stavbe miest vyšla v roku 1935, ktorej titulok je La Ville radieuse - žiariace, oslňujúce, svietiace mesto.

Plánoval návrhy takmer pre každé mesto, v ktorom bol, alebo staval: Ženeva, Antverpy a Štokholm v roku 1933, Hellocourt, Zlín a Paríž v roku 1935. Tento pokračujúci záujem urbanizmu vyprodukovali plány na „lineárne mesto”.

Zdroj: wikipedia.org