Leoš Janáček sa narodil

3. júla 1854 sa v Hukvaldoch v Česku narodil Leoš Janáček, český hudobný skladateľ. Zomrel 12. augusta 1928 v Ostrave.

Charakteristika tvorby

Melodika sa u Janáčka prelína s intonáciou reči, ktorá nesie všetky znaky moravsko-sliezskej intonácie.

Inštrumentácia je veľmi svojrázna.

Harmónia - rád využíva trojzvuky, štvorzvuky, kvartové útvary, cirkevné stupnice a poltónové stupnice len zriedka. V jeho neskorších prácach sa často objavujú kombinované akordy, päťzvuky, súbežné reťazce trojzvukov. Jeho harmonické cítenie je silne tonálne. Medzi jeho obľúbené tóniny patria Des dur, As mol, As dur, B mol, C mol a Es dur.

Rytmus - Charakteristický je pre neho ostrý rytmus, spájanie rôznych taktov, posúvanie prízvuku na ľahkú dobu.

Rozdelenie tvorby

Generačne ho zaraďujeme do línie Antonín Dvořák a Zdeněk Fibich, avšak Janáček slohovými znakmi svojej hudby hlboko prerástol do 20. storočia. Česká hudba práve v Janáčkovi dostala impulz, ktorý rozvinul pojem česká hudba a zasiahol do európskej hudby.

Janáčka môžeme orientáciou tvorby prirovnať k Stravinskému,Bartókovi i Hindemithovi. Podobne ako Bartók bol uznávaný veľmi dlho ako folklorista. Nielenže zbieral piesne, ale ich aj študoval a poukázal na ich zvláštnosti. Spolu s Františkom Bartošom spolupracoval na dvoch vydaniach zbierky Národní písně moravské a práve túto zbierku podložil i teoretickou štúdiou O hudobní stránce písně moravské. Janáček na základe folklóru vytvoril systém nazývaný nápevková teória. Od roku 1922 používal v záznamoch nápevov Hippov chronoskop, čím dosiahol efektívnejšiu metódu záznamu. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do troch charakterovo odlišných období:

• obdobie (1873 - 1901) V jeho raných skladbách je prevažný vplyv Pavla Křižkovského, Antonína Dvořáka a nemeckých romantikov. V tomto období vznikli diela ako Suita a idyla pre sláčikový orchester, Mužské zbory vydané v rámci Ohlasov národných piesní, V suite pre veľký orchester op. 3, v operách Začiatok románu a Šárka; kantátach Hospodine, Otčenáš a Amarus a v iných dielach.
• Obdobie (1901 - 1916) V tomto období nastáva radikálny odklon od romantizmu, nástup realizmu a tvorivý aj teoretický vzťah k folklóru. Nesúhlasil s Wagnerovým novoromantizmom a jeho princíp príznačných motívov nahradil osobitým hudobne dramatickým štýlom. Používal reálne motívy vyvierajúce z chvíľkovej a príznačnej situácie. Z tohto obdobia pochádzajú skladby ako Výlety pána Broučka na Mesiac, Výlety pána Broučka do 15. storočia; fragment Sonáty pre klavír; kantáta Večné evanjelium; komorné dielo Rozprávka; klavírna skladba V hmlách; symfonická báseň Šumařovo díťě; husľová sonáta; zbory Kantor Halfar, Maryčka Magdonová a Sedemdesiat tisíc.
• obdobie (1916 - 1928) Po roku 1917 sa stal pre Janáčkovu tvorbu silným inšpiračným zdrojom citový vzťah ku Kamile Stosslovej. Posledné obdobie je preniknuté i ľudovým duchom a to nielen námetmi, ale i hudobnou rečou. Folklórne zdroje, ktoré sa už pred rokmi stali východiskom jeho slohu, boli rozhodujúce i pre diela tohto obdobia. V jeho skladbách z tohto obdobia nájdeme i ruské prvky. Posledné obdobie prináša skladby ako: symfonická fantázia Taras Buľba; symfonická báseň Balada blanická; piesňový cyklus Zápisník zmiznutého; opery Káťa Kabanova, Príhody lišky Bystroušky, Věc Makropulos, Z mŕtveho domu; I. sláčikové kvarteto, II. sláčikové kvarteto - Listy důvěrné; komorné diela - Mladosť, Concertino, Capriccio, Riekanky; orchestrálne dielo - Symfonietta; kantáta - Glagolská omšea; zbory - České legie a Potulní šílenec.

Zdroj: wikipedia.org