Ľubomír Feldek: O československej a česko–slovenskej vzájomnosti

Pravopis hovorí - aspoň tak som sa to kedysi naučil, a dúfam, že teraz nebudem hlásať bludy - že každý z dvoch slov zložený prívlastok znamená čosi iné s pomlčkou uprostred a čosi iné bez pomlčky.

Keď napríklad napíšeme slovo čiernobiely bez pomlčky, znamená to zmiešanú farbu, obsahujúcu tisíc prechodov medzi čiernou a bielou. Hovoríme napríklad o čiernobielej fotografii.

Zato však ten istý zložený prívlastok s pomlčkou uprostred znamená už čosi iné. Slovo čierno- biely znamená, že každá zložka farebnej skladby, ktorú pomenúvame, ostáva sama sebou. Hovoríme napríklad o čierno- bielej šachovnici.

Ak sa pod zorným uhlom tohto pravopisného pravidla pozrieme na spoločnú históriu našich národov, zistíme, že bola čiernobiela i čierno- biela. Československá i česko- slovenská. Začala sa dávno pred vznikom Československej republiky a neskončila sa jej zánikom. Štátne útvary sa menia, ale ich zmeny nič nemenia na tom, že Česi a Slováci žijú vedľa seba minimálne pol druha tisícročia.

Za ten dlhý čas sa mnohé stihlo zmiešať. Najmä krv. Niet takmer slovenskej tepny, v ktorej by nekolovala aj kvapka českej krvi - a naopak. V dávnoveku však iste to "vedľa seba" znamenalo aj "proti sebe", občas si iste Česi a Slováci medzi sebou aj zabojovali a tú vzácnu spoločnú krv preliali.

V novodobej histórii to "vedľa seba" znamená predovšetkým "spoločne". Spolupráca vraj nie je iba výsadou človeka, spolupráca existuje aj v rastlinnej a živočíšnej ríši - nuž, prečo by na to, že môžu spolupracovať, neprišli aj dva národy, pre ktoré bola spolupráca synonymom prežitia?

Je teda spolupráca ako novodobý kultúrny výdobytok spoľahlivejším základom našej koexistencie, než mýtus o prastarom pokrvnom bratstve?

Mýtus sa, dúfam, neurazí - ale asi áno.

A navyše - nevylučuje sa to. Pravopis nám dovoľuje aj naďalej písať o československej aj česko- slovenskej vzájomnosti.

Dal som sa strhnúť k "esejizovaniu", hoci ja sám oveľa radšej čítam príbehy - a čitatelia HN iste takisto. Porozprávam teda jeden z tej spoločnej histórie. Nič ním nechcem naznačovať. Dovoľte mi ho porozprávať na pamiatku môjho otca, pôvodom Čecha, ktorý - keby žil - by sa v októbri dožil sto rokov.

Ten príbeh by sa mohol volať "Moje obľúbené miesto v Prahe".

Moje obľúbené miesto v Prahe je Novgorodská ulica. Krátka, slepá ulička neďaleko vršovickej stanice, kde kedysi v jednom dome žila moja ovdovená babička Anna Feldeková. Ona na zvýšenom prízemí, a nad ňou, na prvom poschodí, otcova sestra, takisto vdova, teta Anuška Dlouhá so synom Vláďom.

Otcova staršia sestra bola obdivuhodná žena. Život sa s ňou nemaznal, penziu po manželovi, ktorý zomrel na následky vojnových útrap, mala malú, od babičky, ktorú doopatrovávala, sa na dlhšie vzdialiť nemohla, ale nikdy nebedákala a vždy si našla prácu, ktorou si mohla privyrobiť aj doma. Keď sme sa my, jej letní hostia, vracali podvečer z centra Prahy, vždy sme ju našli sklonenú nad tkáčskym rámom. Každý deň stihla utkať niekoľko šálov pre družstevnú firmu Zádruha - dodnes počujem zvonivý zvuk toho brda, ktorým teta Anuška prehadzovala osnovu. Naučila tkať aj mňa - nie veľmi podarený šál, ktorý som si pred vyše polstoročím utkal v Prahe, som mal dlho odložený na pamiatku, až kým ho nezožrali mole. No tkáčsky rám mával na tety Anušky aj spoločnosť - hŕbu kníh , každý týždeň iných. Nosila si ich z knižnice, a hoci mali jej okuliare pekných pár dioptrií, oči si nešetrila a každú noc prečítala najmenej jednu z tých kníh. Rada potom rozprávala ich obsahy - a poznala aj príbehy zo života spisovateľov a iných umelcov. Neviem, kam na to chodila, veď po februári 1948 už iste nevychádzal bulvár. No ona vedela také podrobnosti, že som sa po jej informácii nemohol bez úzkosti pozrieť už ani na fotografiu slávneho herca Karla Högera, najmä nie na tú kolmú vrásku uprostred jeho čela - teta Anuška ma presvedčila, že sa mu "rozchází lebeční kost". Voperovali mu tam síce zlatú sponu, ale aj tak je vraj len otázkou krátkeho času, keď to tá spona nevydrží a hlava Karla Högera sa rozpadne.

Spred vojny som si na babičku aj tetu len matne spomínal, no po vojne sme vyrážali zo Žiliny do Prahy každé leto na pár týždňov, hneď po mojom vysvedčení - a bývali to prázdniny! Bratanec Vláďa bol jedným z tých vysokoškolákov, čo vyšli v Prahe do ulíc na protest proti víťaznému februáru - a mal "šťastie", že neskončil v Jáchymove, iba vymenil plášť budúceho lekára za uniformu čierneho baróna.

Ako čierny barón si zarobil na gramofón - a tak vždy, keď sme prišli do Prahy, som trávil hodiny a hodiny pri jeho gramofóne a pri pesničkách V+W.

Hoci bývalo už po sezóne, stihli sme ešte vždy aj pár divadelných predstavení. Ani sa mi nechcelo veriť, že vidím živého Jana Wericha. Zo Žobráckej opery sa mi najhlbšie vryl do pamäti chrapľavý hlas a hrdzavá parochňa Zuzany Kočovej. No ešte hlbšie Nezvalova Manon Lescaut, ktorú som videl pod hviezdnatou letnou oblohou v Ledeburských záhradách . Rodičia ma pustili na to predstavenie samého - a tak sa mi očarenie z večernej Prahy zmiešalo so strachom, že zablúdim, a vzrušenie zo skutočných krásavíc na uliciach s divadelnou krásou tej, čo umierala na javisku.

Hodiny bijí, bijí čtvrt,

a moje ruce zebou.

Odbijí půl a přijde smrt

a vezme si mne s sebou...

Puberta nás programuje. Žobrácku operu som (spolu s Martinom Porubjakom) prekladal pred pár rokmi pre bratislavské SND. A to isté divadlo tohto roku uviedlo aj Nezvalovu hru - aj Manon dnes na Malej scéne SND umiera v mojom novom preklade.

Hodiny bijú, bijú štvrť,

na ruky mi je zima.

Odbijú pol a príde smrť,

so sebou vezme si ma...

Ani lásky k V + W sa nikdy nezbavím. Moja dcéra Katka, keď bola ešte konzervatoristka, sa ma raz pri obede opýtala: "Dokázal by si preložiť aj Klobouk ve křoví? Dokázal by si preložiť aj rým svízel - zmizel?" Chytil som pero, a hneď som jej na obrúsku dokázal, že by som to dokázal. Odvtedy je ten slovenský Klobúk v bodľačí v jej šansoniérskom repertoári.

Vietor vanie púšťou,

po piesku ženie klobúk,

po piesku aj húšťou,

starý a čierny klobúk.

Kdeže je tá hlava,

ktorá klobúk nosila,

bola čierna či plavá,

komu asi patrila?

Kto to v púšti zmizol,

odkiaľ šiel a kam?

Aký žiaľ ho hrýzol,

že bol v púšti sám?

Len zaviate stopy,

starý klobúk v bodľačí,

nikto nič nepochopí,

nikto na to nestačí.

Lenže aj mládenci zo žilinskej Štátnej bezpečnosti milovali Prahu. Keď zistili, že aj môj otec sa im hodí, aby sa stal "mužom určeným na likvidáciu", mohlo si ich komando prísť poňho aj v Žiline - no oni si radšej počkali, kým sa vyberie do Prahy, a urobili si za ním parádny výlet. Iste si najprv pozreli panorámu Prahy z Pražského hradu, kúpili darčeky deťom v Dětskom dome na Příkopech, dali si pár plzenských u Pinkasů - a až potom sa vybrali do Vršovíc a zatkli môjho otca, práve keď vychádzal z brány domu číslo 7, rovno pod oknom, z ktorého sa na to nechápavo dívala jeho matka, moja osemdesiatročná babička. Videla ho v tej chvíli naposledy - zakrátko nato zomrela. Tak zakrátko, ako môj otec zomrel zakrátko po vyjdení z väzenia. Zomrel je slabé slovo. Aj on zmizel v poušti. Zabili ho.

Aj moje neobľúbené miesto v Prahe je Novgorodská ulica.

A pretože vidím, že ešte stále mi ostáva pár sto znakov z tých 8 000, ktoré mi pridelila redakcia, ukončím tento triptych básničkou. Je zo zbierky Lekárnička zamilovaných - a hoci je to básnička, je to tak trochu aj rýmovaná esej o našich národných mentalitách.

Rozhovor Slováka s Čechom

"Jaký je rozdíl v našich mentalitách?"

chce vedieť Čech -- a Slovák otvára

hneď srdce, spraví z dejín stručný výťah:

"Keby mal Tolstoj Čecha lekára

a riekol by mu: ,Už ma to tu ničí

a hneď chcem odísť!´ -- Čech by zvolal: ,Ne!

Nejsem si jist, Lev Nikolajeviči....´

A Lev by zomrel v Jasnej Poľane.

Náš Dušan Makovický ani v slove

sa nevzpriečil. ,Hneď? Dobre. Ideme.´

Lev zomrel na staničke v Astapove..."

"Jste spontánější?" "Asi budeme...

A za tabletky, milý doktor, vďaka.

U nás by volali už funebráka."

Ľubomír Feldek, 00:00 27. 10. 2006

Zdroj: https://hnonline.sk/nazory/c1-19624010-o-ceskoslovenskej-a-cesko-slovenskej-vzajomnosti