Vlani vyšla vo vydavateľstve Mladá fronta kniha rozhovorov Karla Hvížďalu s ARNOŠTOM LUSTIGOM nazvaná Tachles, Lustig. Jej druhé vydanie, ktoré vyjde v apríli, bude rozšírené o ich doteraz nepublikované rozhovory. Viedli ich od jesene 2010 do januára tohto roku, 26. februára Lustig zomrel.

Alice Horáčková nám v recenzii na prvé vydanie knihy vytkla, že sme zabudli na  hlasovanie v roku 1950, keď si ako redaktor Československého rozhlasu a člen komunistickej strany zdvihol ruku za to, aby bola politička JUDr. Milada Horáková, ktorá kritizovala komunistov, odsúdená na trest smrti. Pamätáš si na to a ako sa na tento svoj čin dívaš dnes?

„Pamätám si na to veľmi dobre a dodnes ma to straší. V rozhlase som pracoval s Aškenazym a Pavlom a odrazu si nás zavolali. Prišiel súdruh z Ústredného výboru KSČ a povedal nám, že existuje zradca a škodca ľudovodemokratického režimu, že pani Horáková je členkou sprisahania niekoľkých ľudí a preto dostala trest smrti. Opisoval to dosť dramaticky, predniesol výpočet jej zrád a potom dodal, že sa ku všetkému priznala a povedal: súdruhovia, súhlasíte s tým?“

A to už bolo po procese?

„Áno, po procese.“

Ale ten súdruh klamal. Na ten proces sa veľmi dobre pamätám. Mal som síce deväť rokov, ale starý otec ma s otcom doviedli k rádiu so zeleným magickým okom a povedali: počúvaj, o tom sa budeš raz učiť, to je veľký zločin...

„Ja sa ti musím, bohužiaľ, priznať, že som to vôbec nesledoval.“

Prečo?

„Pretože ma vtedy nič nezaujímalo, chcel som len písať. A učiť sa písať. Všetci zdvihli ruku, tak som ju zdvihol tiež.“

To znamená i Aškenazy, ktorý bol starší, mal skoro tridsať, aj Ota Pavel?

„Áno, úplne všetci. Nebola ruka, ktorá by zostala dolu. Vtedy sa hlasovalo jednomyseľne za čokoľvek, čo urobila strana. To sa vtedy pokladalo za uvedomelosť a oddanosť myšlienkam Lenina a Stalina. Vtedy mali podobné schôdze mechanické, strojové rituály. Ja som vôbec nemal tušenie, kto je Milada Horáková. To meno som na schôdzi Československého rozhlasu počul po prvýkrát. Vôbec som to nesledoval. Až keď som prišiel domov a bol sám so sebou, povedal som si: človeče, ako môžeš zdvihnúť ruku, že súhlasíš s popravou človeka, ktorého vôbec nepoznáš? A to ma odvtedy straší.“

Starý pán, režisér Jan Fischer, otec herečky Táne Fischerovej, ktorý s tebou prešiel Terezínom a Osvienčimom, nedávno povedal: Všetci trpíme nedostatkom lásky, tej totiž nie je nikdy dosť. Myslíš si to tiež?

„Ja tým netrpím. Mám šťastné obdobie a pohodu, ktorá sa mení v zmysel existencie. Verím, že láska je zázrak. Je to to najlepšie, čo ľudia môžu mať. Láska ľudí zlepšuje. Už len preto, že ľudia potom prestávajú myslieť len na seba. Začnú myslieť viac na toho druhého ako na seba.“

Môže literatúra ľuďom v niečom pomôcť?

„To neviem, ale myslím si, že každé úprimné svedectvo môže pomôcť. Na mňa pôsobila literatúra veľmi. Dosť mi pomohol trebárs Gorkij.“

V tejto knižke hovoríš, že Čechy sú najlepším miestom pre život, ale neskôr som sa dočítal u pána Františka Cingera, že ti v roku 1968 práve v Prahe hodili kameň do bytu a rozbili okno s tým, aby si zmizol do Izraela. Na to si zabudol, to si zo seba vytesnil?

„Na to som nezabudol, to som prežil a pochopil som, na čom stavia komunistická strana. Vtedy som sa zastal Izraela. Napísal som, že je nemorálne zaobchádzať so židovským štátom ako keby tam neboli robotníci, roľníci, deti, matky, a hádzať všetko do jedného vreca s imperializmom. Bol to jasný antisemitizmus. Vedel som, že to vedie k tomu, že z teba urobia sadze v komíne. Bolo to hnusné, ako sme sa vtedy správali. Milan Kundera môj článok uverejnil v Literárnych novinách. A na druhý deň večer začali lietať kamene do nášho bytu, rozbili nám okná. Jeden z kameňov bol zabalený v papieri a na ňom bolo napísané: Židia, zmiznite do Izraela. Deti boli vydesené, manželka sa chcela okamžite vysťahovať. Ja som to niekde zverejnil a potom som dostal list z továrne, myslím z Avie, kde bolo napísané – dvadsaťtisíc robotníkov stojí na tvojej strane. Dojalo ma to vtedy.“

Často píšeš, že moralizovať je ľahké, a napriek tomu tak rád hovoríš aj v tejto knihe o morálke. Nie je v tom rozpor?

„Do synagógy ma dostaneš, len keby som sprevádzal turistickú výpravu, ale ako Žid viem, aké máme zaujímavé dejiny a že vysoká morálka vedie k absolútnej otvorenosti.  Bratia chcú zavraždiť ďalšieho brata Jozefa, lebo na neho žiarlia, v Starom zákone nájdeš podvodníkov, klamárov, smilstvo, to všetko tam je, a to ťa núti premýšľať o morálke. Predsa poriadok v spoločnosti nerobí zákon, ale napodobovanie správnych postojov.“

Vidím, že si dnes, po prvom ožarovaní, unavený, budeme končiť...

„Som ako mucha bez krídel, ktorá chce lietať a nemôže. Starí Židia hovorili, že človek je telo, duša a jeho majetok. Ja som už hlavne boľavé telo. Hovorím s ním ako s bytosťou a dohováram mu. Napríklad svojej obličke, ale priznám sa, že ma veľmi nepočúva.“

Ktorú tvoju vetu by si si prial, aby si ju ľudia zapamätali?

„Život nie je to, čo chceme, ale to, čo máme. A doplnil by som to a asi to dám do úst Dity Saxovej: Život je často aj to, čo nechceme. Zatiaľ som to však povedal len tebe. Ale žiadny ’ejces’ zo mňa nedostaneš, múdrosti a kydy nemám rád. Mňa fascinuje príbeh, v ktorom je uložená pamäť človeka, i citová. Kniha pre mňa predstavuje poslednú citovú a rozumovú orientáciu človeka. Keby odumrela kniha, začne odumierať rozum. Rozum je pre ľudí najväčšie požehnanie. Preto má naše remeslo skvelú budúcnosť. A môžem ti, bejku, kým ťa pošlem domov, povedať anekdotu na rozlúčku?“

Samozrejme, hovor!

„Rabín sedí v krčme, pred sebou má ako všetci štamprlík vodky, keď k nim pribehne malý chlapec a ohlási, že vonku našli mŕtve dievča. Chlapi dajú hlavy dohromady a radia sa, čo budú robiť. Majú strach, že si to odnesú Židia. Že to bude dôvod na pogrom. Prekrikujú sa, nariekajú a hýria nezmyselnými nápadmi. Rabín ich utíši, zdvihne sa a povie – idem sa pozrieť, čo sa komu stalo. Po chvíli sa vráti a zakričí na krčmára: Ešte jednu rundu. Chlapi, je to dobré. Tá mŕtva je moja dcéra.“