Lýdia Vadkerti-Gavorníková: First lady slovenskej poézie
Všetci ju volali Lydka. Deti, vnuci aj priatelia. Lydu so smiechom odmietala: „To mi nehovor, tak sme volali jednu kobylu v Kopčanoch.“ Hoci väčšinu svojho života prežila v bratislavskej Trnávke, považovala sa za Modrianku, lebo v Modre sa narodila. Hoci väčšinu svojho života prežila v socializme, jej duša bola slobodne „kapitalistická“. Našťastie sa dožila nežnej revolúcie a tento nový status si plnými dúškami vychutnávala. Nebola bohémka, ale myslela a konala tak, ako cítila. Keď dostala počas novembrového pobytu na Štrbskom plese chuť okúpať sa v ňom, urobila to. Ani v Bratislave nečakala na leto. „Na Kuchajdu som ju vozieval už od marca, apríla,“ spomína najmladší z troch súrodencov syn Viktor Vadkerti (49). „Mala rada džez a Vysockého, ktorého dokonca prebásnila, Nohavicu, milovala Michaela Jacksona, balkánsku kuchyňu a temperament, lebo sama bola veľmi dynamická. Ak sa raz ocitla na tanečnom parkete, nik ju z neho nedostal.“ Mačacie radosti Medzi prvú ligu sa so svojimi modernistickými básňami s voľným veršom „prebojovala“ v šesťdesiatych rokoch. Jediná medzi mužmi. Básne začala uverejňovať až po tom, čo prestala učiť na dievčenskej škole na Dunajskej ulici slovenčinu a ruštinu. Dovtedy ležali v zásuvke a čítali ich len priatelia, ktorí sa postarali o ich prvé publikovanie. „Krátko po mojom narodení mala vážny úraz. Spadla zo schodov a zlomila si dva stavce,“ vysvetľuje syn. „Celý život trpela veľkými bolesťami a migrénami. Vtedy, bolo to v roku 1963, sa rozhodla opustiť miesto učiteľky, čo mi spätne vysvetlila takto: Keď som jedného dňa prišla do triedy a videla som, že deti majú namiesto ľudských hláv mačacie, vedela som, že musím skončiť,“ smeje sa. Vysvetlenie je to vtipné, mačky totiž milovala. „Mávali sme ich aj päť, šesť naraz,“ zaspomína Viktor. „Niekto vyhodil mačiatko, mama ho vzala a otcovi zakaždým povedala: Len na pár dní, dáme mu najesť, nech zosilnie... Mačka však zakaždým zostala.“ Lydkina láskavosť a dobré srdce priťahovali aj ľudí. U Vadkertiovcov nie raz zvonili stratené existencie z neďalekej krčmy. „Pani Lydka, nemám peniaze...,“ prosíkali a mama im vždy pomohla. Čo mala, dala, hoci sami žili skromne materiálne, ale bohato duchovne. Nie nadarmo sa hovorí, že je niekto chudobný ako spisovateľ. Cit a schopnosť vžiť sa do pocitov druhých poetke nikdy nechýbali. „Raz som ju stretol s kolegyňou, ako si spolu krivkajú po ulici. Ráno jej nič nebolo a zrazu kríva,“ spomína Viktor. „Preboha, mami, čo sa ti stalo, pýtam sa. Nič. Prečo krívaš? Ja? Nekrívam. A pokračovali v ceste synchrónne sa nahýbajúce zo strany na stranu ako dva stromy vo vetre. Moja mama bola už raz taká. Metaforicky povedané: s krívajúcim krívala, s koktajúcim koktala a s hluchým nepočula.“ Nočné motýle stavebný inžinier, sestra Kornélia (55) pracuje v banke a Viktor, grafi k, malí, bolo v dvojizbovom učiteľskom byte husto. Keď sa Viktor vrátil zo školy, zbadal najprv otca Štefana. Vyštudovaný výtvarník učil na tej istej škole ako Lydka výtvarnú a matematiku. Bol veľký fešák a o pätnásť rokov starší. „Otca si pamätám vždy za pracovným stolom v obývačke, ktorý bol oddelený knižnicou. Tam mal vo dne v noci zažatú lampičku, rysovacie súpravy, papier, pero, lupu. Bol kaligraf, maľoval a ilustroval knihy,“ vracia sa Viktor do minulosti. „Pre mamu urobil pracovňu v murovanej špajze pri kuchyni. Na šírku mala asi dva metre; na jednej strane boli od zeme po strop police, ktoré do polovice zapĺňali kompóty, zvyšok knihy a časopisy. Oproti malý stolík, písací stôl a veľa papiera. Tvorila ručne, až hotovú báseň prepisovala na stroji, veľa prekladala z francúzštiny, ruštiny, nemčiny, češtiny, čo znamená, že nás deti roky uspával klepot písacieho stola. Písavala hlavne večer a v noci pri káve a cigaretke.“ Obaja rodičia boli nočné motýle. Po návrate z rande alebo diskotéky si Viktor mohol byť takmer istý, že doma nájde dve svietiace lampy. „Mama bola múdra, skúsená žena, kamarátka, vždy mi dobre poradila, takže nech som mal akýkoľvek problém v škole či v láske, riešili sme ho zásadne spolu a v noci. V kuchyni, pri káve, veľakrát do štvrtej, piatej ráno. Otec vyšiel z obývačky len občas a hnal nás do postele: Choďte už spať, Viktor, zajtra musíš do školy. Mama musela tiež ráno do redakcie Revue svetovej literatúry, ale tie naše debaty nebrali konca.“ Vždy bolo o čom. Lydka milovala vesmír, dokonca odoberala špecializovaný časopis Kozmos, zaujímali ju výdobytky medicíny a techniky. Guláš à la Vadkerti Ak si však myslíte, že matka troch detí, umelkyňa, ľudomilka a milovníčka prírody lietala ako poetka v oblakoch, mýlite sa. „Nerada varila, ale zato vynikajúco. Ak sa do niečoho pustila, či do varenia, pečenia, zavárania, upratovania, všetko robila dokonale. Maminou špecialitou bol Vadkerti guláš z hovädzieho mäsa s knedľou alebo haluškami, jej recept.“ Neskôr, keď chodila na stretnutia umelcov do Bulharska, Chorvátska či Rumunska, pýtala si miestne recepty, nakúpila potrebné koreniny a doma varila. „Milovala morské potvory a rada miešala chute. Urobila si napríklad šúľance s prézľami a cukrom a k tomu si dala pokojne čalamádu,“ hovorí Viktor. S pitím si veľké starosti nerobila; stačila jej voda, káva alebo čaj. A to napriek tomu, že podľa odborníkov napísala najkrajšiu zbierku básní Víno. Pravda je, že rodáčka z vinárskeho kraja prácu vo vinici dôverne poznala, ale víno v zbierke bolo skôr metaforou na samotný život, ľudské dozrievanie. „Víno nepila, ak si už niečo dala, uprednostnila borovičku. Priatelia básnici zo žartu hovorievali, že to je tá Lydka, čo víno káže a borovičku pije,“ smeje sa Viktor. So spisovateľskou obcou v klube prichádzal vďaka mame do styku často. „Chodila tam rada na tvorivé debaty, vždy niečo zaujímavé vymysleli.“ Parížske reminiscencie Poetka bola známa svojou láskou k voľnému (ako jej myslenie) elegantnému oblečeniu, ku ktorému nosila prírodné kamene, napríklad jantár, radosť jej robili aj parfumy. Tie posledné si priniesla krátko pred smrťou z Paríža, kde uzatvárala Mesiac slovenskej literatúry. Jej básne preložené do francúzštiny zožali obrovský úspech. O tom, že nebol náhodný, svedčí aj to, že minulý rok na desiate výročie jej smrti zazneli vo Francúzsku, v Rakúsku i v Bratislave znova. „Do Paríža ma vzala so sebou ako garde. Krátko pred cestou si totiž vytkla členok, ale svoju účasť odriecť nechcela. Celý čas zostala na izbe, išla iba na prezentáciu do Molièrovho divadla, nechcela sklamať. Už vtedy však bola chorá,“ spomína Viktor, „ale asi o tom nevedela. Alebo vedela?“ Následné vyšetrenia zistili rakovinu pľúc. Vedela, čo ju čaká, manžel zomrel pred dvanástimi rokmi takisto na onkologické ochorenie a Lydka s deťmi ho vyše roka opatrovali. Pre básnika je však každá skúsenosť inšpiráciou. Manželovi venovala krásnu báseň Namiesto žalospevu, „svoje“ ochorenie pripodobnila k priezračnej ruži, ktorá jej rastie v hrudi, a hoci z posledných síl si ani na lôžku neodpustila poslednú báseň Nemocničná posteľ: Počúvaj, kam sa teperíš? Tá posteľ je ti privysoká/alebo chceš z nej vzlietnuť rovno do neba?/Daj pozor/ keď sa na ňu vyštveráš/už sa z nej nedostaneš/Iba ak voľným pádom/priamo do pekla. Nie, do neba. Lýdia Vadkerti- Gavorníková nemala ľahký život. Zo všetkého, čo ju trápilo a tešilo, sa vyrozprávala v básňach. A to tak dokonale, že ju Ľubomír Feldek poctil titulom first lady slovenskej poézie.
Autor: Život , Felícia Boronkayová
Zdroj: zivot.lesk.cas.sk/clanok/7667/lydia-vadkerti-gavornikova-first-lady-slovenskej-poezie.html