Nechcem písať biografiu, oprašovať kult tejto osobnosti či filozofovať nad jeho životom. Chcem len upozorniť na to, že existuje aj iný Urban než Milo a že 28. apríla 2009 uplynie už okrúhle desaťročie od smrti tohto človeka. Na stránkach vydavateľstiev a internetových kníhkupectiev nájdete iba suché "tragicky zahynul pri dopravnej nehode v roku 1999". Smrť sa ako vždy priplazila nečakane, uprostred jeho tvorivej práce, a prešla mu svojou ľadovou rukou po tvári. Nasledujúci deň v novinách slovenskému textárovi a básnikovi venovali sotva desať riadkov. Smrť to bola dosť nepríjemná, jeho auto sa zrazilo s v protismere idúcim kamiónom. Seat bol doslova vtlačený pod nápravu nákladiaku, ktorý ho ešte 90 metrov tlačil pred sebou. Bilancia : Jozef Urban bol namieste mŕtvy.
Veríme menej svojim novým láskam
a púpavám
a snom
a sebe samým
Človek má iba málo krajín
S kvietkovanými lietadlami
Inzerátový ideál
Čo nefajčí a nepije
A pretože je život krutý
Vo filmoch treba
happy end
Kolumbom do rúk vajcia
namäkko
No predsa človek nerád nechá lístok
Odpusťte že som
utiekol
( Malý zúrivý Robinson, báseň Malý zúrivý Robinson, 1985 )
Odpustime mu to. Veď uznajme, ako sa darí dnešným Robinsonom? Chcel by Jozef Urban žiť vo svete dvadsiateho prvého storočia? Keď jeho rebelantská generácia rockových básnikov vymiera? Veď kto už dnes vie, že báseň Schody do neba ( zo zbierky Dnes nie je Mikuláša ) je rovnomenná s tou od skupiny Led Zeppelin? A že Led Zeppelin nie je len do slovenčiny preložené vybájnená olovená vzducholoď ? A kto aj vie, je to vôbec dnes ešte aktuálne?
Ty máš čas
Je po koncerte
Vtedy sa chodí pešo
Kašle sa na hromadnú dopravu
Nasledujte A odpusťte A verte
V kalužiach mesiac tragicky postavený na hlavu
Hudobníci si zbalia aparáty
a rozmýšľajú
do ktorej krčmy ktorý pôjde
Je po Sydovi Barretovi po Bonhamovi po Pink Floyde
Umelci umierajú blúznivo a krátko
( Dnes nie je Mikuláša, báseň Schody do neba, 1983 )
Takže nech jedinou zásluhou, ktorú tomuto človeku pripíšeme, nie je iba text šlágru od skupiny Elán. Mal predovšetkým talent, už počas gymnaziálnych čias vyhrával literárne súťaže. Aj keď porotca jednej z nich, Vojtech Mihálik, mu už ako pätnásťročnému zasranovi vyčítal skepsu a prehnaný cynizmus prýštiaci z jeho básní. V neskoršej tvorbe pribudol ešte pesimizmus a pochmúrnosť. To sú ale hlavné charakteristické črty jeho zbierok. Bez cynizmu by Urban nebol Urbanom.
Žijeme o ničom. Žijeme tvárou k zemi.
Psi z podzemia sú preč. A my sme ako oni.
Ak toto má byť svet, preboha, načo je mi?
Snežienka vyrastie. A vopred sa už skloní.
Bolo to zúfalé. Zúfalo nevyhnutné.
Dobro je iba v nás. Aj tak sa končí hrozne.
Nádej je améba. Vždy si z nej niekto utne.
Láska je ako jazz - umiera skôr než doznie.
Ak niečo chápeme, nevieme, či to sedí.
Je málo otázok a veľa odpovedí.
Musím si v ústraní vyliečiť naivitu.
( Snežienky a Biblie, 1996 )
Ja ho neberiem ako svoju nedosiahnuteľnú modlu. Ale ako človeka na plný úväzok, ktorý mal chuť do sveta vykričať mnoho vecí. Sice malý, ale zúrivý svojimi dynamickými veršami je dodnes veľkou inšpiráciou pre literárne činných ľudí. Kebyže niet jeho náhlej smrti, nepochybujem, že ho je počuť dodnes. Ale život je zrejme zúrivejší...
Mŕtvi
sú živí bez práva mať hlas
Sarkasticky si klopú na čelo
Tisíckrát sme sa snažili
byť pánmi
a miliónkrát nás to
bolelo
Blues pre môj ostrov kope do verklíkov
kde stáda slepcov melú
naše hlasy
Má čakať na svoj vyrátaný osud
Má počkať na smrť
ale nepočká si...