Úvodná stránka > Máša Haľamová I.

Máša Haľamová I.

17.07.2011 12:34

Haľamová zachytila prostými slovami vzruchy srdca

Je významnou predstaviteľkou slovenskej poézie 20. storočia nadväzujúc na tradície slovenskej moderny.

Veľká časť jej básní má baladický charakter, žánrovo nadväzujú na Kraskovu baladu neepického typu. Okrem ľúbostných motívov stvárňovala dojmy z tatranskej prírody, z cesty do Francúzska a sociálne námety pod vplyvom Jiřího Wolkra.

Máša Haľamová je autorkou žensky krehkej lyriky zachytávajúcej prostým, úprimným slovom vzruchy srdca. Jej poézia sa vyznačuje hlboko prežívanými citovými zážitkami. Hľadala opravdivý cit lásky nielen pre seba, ale pre všetkých.

Prejavila sa ako poetka čistého ľudského citu a zrelého umeleckého tvaru, vsadila na čistotu a presvedčivosť jednoduchosti slova i básnického tvaru, pochopila, že najväčšia krása je v jednoduchosti a prirodzenosti.

Napísala zbierky básní Dar (1928), Červený mak (1932), Smrť tvoju žijem (1966), eseje Vyznania (1988), Vzácnejšia než zlato (1988), Tatranské listy (2001) a pre deti Svrček a mravci (1957), Mechúrik Košťúrik s kamarátmi (1962), Petrišorka (1965), Hodinky (1966 - leporelo), Biblické príbehy (preložené od Olbrachta - 1968), Zabudnutý čert (preložené od Drdu - 1971), O sýkorke z kokosového domčeka (1976).

V ľúbostnej lyrike (okolo 30 básní) Maša Haľamová písala iba to, čo sa jej bytostne dotýkalo, čo bolo osudom jej srdca. Haľamovej ľúbostná lyrika osciluje medzi dvoma hraničnými pólmi lásky: medzi jej zrodením a smrťou.

Básne Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová a iné patria ku klenotom slovenskej ľúbostnej lyriky. Haľamovej spomienky na mŕtveho manžela sa vyznačujú rovnakou emocionalitou a silou citového zážitku a tiež patria k tomu najsilnejšiemu, čo v novšej slovenskej poézii vzniklo. Prekladala z ruskej, lužickosrbskej a českej literatúry adresovanej najmä deťom a mládeži.

Máša Haľamová sa narodila 28. augusta 1908 v Blatnici pri Martine v rodine turčianskeho obchodníka šafraníka, ktorý istý čas žil v ázijskej časti predrevolučného Ruska, v Kadanke. Po maminej predčasnej smrti sa presťahovala k jej priateľke do Starej Pazovy (Vojvodina). Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa vrátila domov a na strednú školu už chodila na Slovensku. Po maturite začala pracovať v sanatóriu v Novom Smokovci vo Vysokých Tatrách.

Slovenské veľhory sa jej potom stali osudom na celých tridsať rokov. Vydala sa tam za lekára Jána Pullmana a s výnimkou ročného pobytu v Paríži, kde študovala francúzštinu (1929-1930), vo Vysokých Tatrách žila až do mužovej predčasnej smrti v roku 1956. Potom odišla do Martina, kde pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta a odtiaľ do Bratislavy.

Tam bola až do odchodu do dôchodku v roku 1973 redaktorkou vo vydavateľstve Mladé letá. Prekladala z ruskej, lužickosrbskej a českej literatúry adresovanej najmä deťom a mládeži.

Pochovali ju na Národnom cintoríne v Martine, kultúrnom centre jej rodného kraja. Bola vynikajúca lyžiarka. Na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese roku 1935 bola najmladšou rozhodkyňou.

Zdroj: TASR

Zdroj: https://dnes.atlas.sk/pauza/osobnosti/662675/halamova-zachytila-prostymi-slovami-vzruchy-srdca

https://tatryblog.sk/2008/04/masa-halamova-na-znamke/

https://www.books.sk/writer_card.jsp?id=57

Maša Haľamová bola vo veršoch cudná, ale silná

V tradícii slovenskej poézie je jednou z najvýraznejších autoriek. Maša Haľamová písala o tom, čo prežívala. Jej básne sú poetickým denníkom. A leitmotívom láska.

Láska medzi krajnými polohami, intenzívne prežívaná a zaznamenaná do voľne plynúcich slov. "Nepoznám v slovenskej poézii poetku, ktorá by bola lepšie vyslovila stavy dievčenskej duše, jej radosť, nehu, nepokoj i pokoru ako Maša Haľamová, hoci jej ľúbostná lyrika ráta iba okolo tridsať básní. A možno práve preto: Haľamová vyslovila iba to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, čo nemohla nevysloviť. Písala iba to, čo sa jej bytostne dotýkalo, čo bolo osudom jej srdca.“ – píše Ján Turan.

Druhým najvýraznejším motívom Haľamovej poézie bola príroda. Veľkú časť života prežila v Tatrách, po boku svojho manžela, lekára Jána Pullmana. Tam sa stretávala s ťažko chorým básnikom Jiřím Wolkrom a v jej tvorbe sa začínajú objavovať aj sociálne motívy. Ale aj obrazy prírody a živlov zaujímavo prepája s témou lásky. ,,Mám novou jarou novú krv a ty máš teplú dlaň."

Haľamovej básnické dielo nie je rozsiahle, vydala iba tri ucelené zbierky, ale intenzitou a osobitým rukopisom sa vyníma v medzivojnovej literatúre. Po druhej básnickej zbierke Červený mak (1932) sa ako poetka na vyše tridsať rokov odmlčala. Až pretlak emócií vyvolaných smrťou manžela ju opäť priviedol k písaniu veršov, vyšla zbierka Smrť tvoju žijem (1966). Spisovateľ Jozef Čertík o týchto textov hovorí: ,,Jej poézia bola cudná, ale silná. Zatiaľ čo súčasná poetka napíše, že žena prekročí mŕtveho muža a ide za láskou, ona mu zostala verná, žila ďalej svoj život s ním, ich vzťah vždy fungoval na duchovnej rovine viac ako na telesnej."

Medzitým sa venovala tvorbe pre deti (Svrček a mravci, Petrišorka), najznámejšou postavičkou je Mechúrik Košťúrik. Prekladala ruskú, ale aj českú a lužickosrbskú literatúru. Vyšlo niekoľko výberov z Haľamovej poézie (Básne, Komu dám svoju nehu, Nepokoj, Milému a ďalšie), a stále vychádzajú nové reedície. Milan Rúfus o tom píše: "Čitateľská potreba reedícií jej diela prichádzala vždy podľa akýchsi hviezdnych hodín, pozvoľna a pravidelne ako tatranská jar. O čom sa mi teda chce hovoriť? O dráždivom tajomstve, o hlbinnej záludnosti takzvanej prostoty. O tom, že budeme potrebovať ešte veľa informácií, aby sme sa na to, čomu dnes hovoríme prostota, vedeli aspoň správne pozrieť, ak už nie pochopiť jej tajomstvo.“