Maša Haľamová

BALADA

Pohnevali sme sa –

moje oči

a ja.

 

Prezradili včera,

čo už dlho

taja.

 

Keď sme sa vracali

spolu s milým

k lesu -

 

odbehli mi vzdorne

ku skalnému

tesu.

 

Darmo som volala

za sebou ich

v hneve,

 

musel ísť môj milý

ku skaliskám

pre ne.

 

A keď mi ich podal

silnou mužnou

dlaňou,

 

nebola som ja viac

vlastných očí

paňou.

 

 

V ZAKLIATEJ HORE

 Šli sme raz s milým

cez veľkú horu

veselí.

 

Na vetvách stromov

snehoví škriatci

sedeli.

 

Smiala sa hora,

potriasla z hrivy

snehu chlad.

 

Povedal milý

pod bielou jedlou

že ma rád.

 

V tisine nemej

lyža o kameň

zaklope.

 

Hej, mne je ľahko

za mojím milým

po stope.

 

DAR

Na biely hodváb vyšijem

kyticu poľných kvetov.

 

V červený mak výčitku krvavú,

v lilavé sirôtky vyplačem žiaľ.

Kus slovenského neba strhnem

do oka nevädze.

 

So smútkom duša nevládze:

do lístkov zelených

veľké nádeje vložím.

 

Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.

 

Keď cesty zarastú tŕním a hložím –

dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu

s úsmevom Božím.

 

BALADA O VEĽKOM ŽIALI

Biela priepasť prehlboká

medzi skalou,

každá láska

vtne do oka

päsťou malou?

 

Biele stromy, veľké, vážne

v snežnom rade,

či to končia

všetky vášne

v krutej zrade?

 

Husté lesy kosodrevia

blízko mračien,

za divokým

vaším žitím

dušou lačniem!

 

Smelé víchry, nehrajte sa

s tmavým lesom,

čakám vás ja

štyri noci

nad útesom.

 

Hej, čakám vás, pošlite mi

oblak sivý,

čo by sa naň

oči moje zavesili.

 

Ťažkým žiaľom oči moje

vyhlodané,

oblak sivý,

mäkko polož

v Božie dlane.

 

PIESEŇ

Neplakali oči moje

vo dne ani v noci,

len zatvrdli a nespali

mnoho čiernych nocí.

 

Nezopli sa ruky moje,

pomoc neprosili,

len ovisli pozdĺž tela

bez vlády a sily.

 

Nezamrelo srdce moje

v zurážanej hrudi,

len sa vtiahlo do kútika,

keď tušilo ľudí.

 

Nekričali ústa moje

o velikej trýzni,

len sa ticho spytovali,

kde tie city zmizli.

 

LÁSKA

Napísať literami hviezd

len slovo v oblohy oko!

Napísať mocne, vysoko,

aby ho nikto nemohol zniesť.

 

Aby večne bolo čisté,

nepadlo v priepasti blata –

napísať literou zlata

v diaľavy, výšky striebristé:

Milujem!

 

ELÉGIA

Tak ako vlani

padajú listy...

Ľutuješ?

 

Spomienka raní.

Je večer hmlistý...

Sľubuješ?

 

Hlavu do dlaní

polož mi tichú.

Múdry buď!

 

Budeme sami

a zlomíš pýchu

v hrdý stud.

 

MÁJOVÁ

Kostoly stavajú

zo skaly,

mramoru,

prepychu.

 

Okolo kostola

chodíme

s milým

potichu.

 

Chceme si

z bozkov

postaviť

kostol

 

a z lásky

oltár

mramorový.

 

VYZNANIE

Jar sa prebúdza spod snehu,

v kosodrevine vták.

Komu dám svoju nehu?

V doline píska vlak.

 

Kam pôjdem? Svet je široký.

Na východ? Západ? Juh?

Ženú sa jarné potoky,

pod skalou drieme pstruh.

 

Kam pôjdem? Dívam sa zhora,

dolina preťatá.

Hlbiny lákajú zdola

dôverou dieťaťa.

 

Hory sa váľajú v slnci

a orol kolotá.

Boh varí v ohromnom hrnci

elixír života.

 

Za tebou pôjdem ako prv,

zas plachá ako laň.

Mám novou jarou novú krv

a ty máš teplú dlaň.

 

Za tebou pôjdem, nenáhli,

mám v očiach tisíc túh.

Na našom nebi po daždi

farbistej dúhy pruh.

 

BIELA NOC

Kde sa ti vzala na čele

odrazu malá vráska?

Géraldy, Verlaine, Ady,

pri ktorom verši sme sa stretli?

Tragika, láska,

hodvábny mäkký rým.

Na vrásku v tvojom čele

ústa si položím.

 

Sme sami v bielej noci.

 

Knihy sa zavreli,

doznieva motív z Čajkovského.

Zo zlatej zory

rodí sa ráno.

 

Mne sa narodí

srdce veselé,

keď moje ústa nesmelé

povedia tvojim –

áno!

 

SNÍVALI SA MI RUKY TVOJE

Snívali sa mi ruky tvoje.

Jak slepec po písme

prstami hmatali mi po tvári

po nových vráskach neznámych.

 

Pri ústach zastali

v začudovanom geste.

 

Snívali sa mi ruky tvoje

dobré a bezpečné.

 

Ráno som mala

úsmev na tvári.

 

BOSO PO TRÁVE

Poludnie zelených jašteríc.

Motýle ustaté

sadli mi na dlane.

 

Kde ostal vietor?

 

Mlčanie hliny a tráv.

 

Ak vetru zveril si

nepovedané,

vietor sem nedovial.

 

Hľadám ta

v mlčaní hliny a tráv.

 

Ak pôjdem za tebou

boso po tráve –

hlina mi povie,

čo vietor nedovial. 

 

ZÁCLONA

Večer hľadí Boh

do našej izby

zlatými očami.

Vystlali sme mu

izbičku celú

srdcami.

Aby si oči

nepourážal

o tvrdé veci dňa,

cez oblok

závoj prevesíme

ľahunký ako hmla.

Triesočky v krbe

trasľavým svetlom

posvietia,

keď oči božie

od nás hviezdami

poletia.

 

TIE MACHY PILI Z TVOJICH ŽÍL

 Tie machy pili

z tvojich žíl

a teraz kvitnú

v horskom lete

drobnými iskrami

nad tebou

a držia tvoj tvar,

aby sa nerozpadol vo mne

na prach

a popol.

 

 

Zdroj:

Haľamová, M.: Snívali sa mi ruky tvoje. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2001. s. 115. ISBN 8022010863

Haľamová, M.: Ja som tú poéziu žila. Banská Bystrica: PRO, 2008.  s. 46. ISBN 978-80-89057-21-4

Ďalšie tety:

Korešpondencia Maše Haľamovej z Tatier

Tatranské texty a básne Maše Haľamovej