Protestantom dali vybrať: vysťahovať sa alebo vzdať sa úradu
Na súd v Bratislave v roku 1674 sa po predvolaní dostavilo asi 400 protestantských farárov, rektorov škôl a ďalších príslušníkov inteligencie. Predstavitelia súdu (katolícky klérus) im dali podpísať dva druhy vyhlásení (tzv. reverzy), v ktorých priznávajú vinu a zaväzujú sa, že buď sa odsťahujú do zahraničia alebo zostanú doma, no nebudú vykonávať svoj duchovný či učiteľský úrad. Väčšina predvolaných reverzy podpísala. Tých, čo odmietli (lebo sa necítili vinní; medzi nimi Masník, Simonides, Láni), odsúdili na galeje v Taliansku.
Na galeje odišli z väzení v roku 1675
Z Bratislavy odviedli odsúdených do väzníc, kde čakali na eskortu do Talianska. Ilavský kaplán Tobiáš Masník (1640-1697) a brezniansky rektor Ján Simonides (1648-1708) boli niekoľko mesiacov vo väzení v Leopoldove, kde trpeli hladom, zimou, pracovným vyčerpaním a celkovým ponižovaním. V marci 1675 vyrazila z Leopoldova na galeje v Taliansku skupina 36 väzňov. V Rakúsku pribrali ďalších piatich odsúdených z väzenia na hrade Branč (medzi mini bol aj krupinský rektor Juraj Láni).
Útek eskorte v Taliansku
K útekom slovenských vzdelancov vyčerpaných katastrofálnymi podmienkami pochodu došlo na talianskej pôde. 1. mája 1675 ušiel najskôr Juraj Láni, ktorý sa napokon vlastnými silami dostal do Nemecka. Neskôr, v ten istý deň, ušli spoločne aj Masník so Simonidesom. O pár dní ich síce chytili miestni strážnici a dali do väzenia, no v júni ich vykúpil bohatý nemecký evanjelik, ktorý sa v oblasti nachádzal, a odišli s jeho pomocou do Nemecka.
J. Láni: Ukrutné pápeženecké väzenie
Juraj Láni (1646-1701) vydal v roku 1676 v Nemecku dielo Kurze und wahrhafte historische Erzählung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis (Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia). Kniha vyšla vo viacerých obmenách. V diele Juraj Láni reprodukuje aj texty dvoch druhov reverzov, ktoré mali obvinení podpísať. Podľa prvého „odídu so všetkými vecami, domácim náradím a domácimi príslušníkmi do 30 dní z uhorského kráľovstva a z častí k nemu prislúchajúcich a nikdy viac sa nebudú chcieť vrátiť". Podľa druhého reverzu „zostanú v kráľovstve ako obyvatelia a členovia župy, nie ako luteránske osoby v duchovnom stave, budú sa držať v súkromí a pod nijakou zámienkou nebudú ani tajne ani verejne vykonávať kazateľský úrad alebo sa púšťať do dušpastierstva".
Svedectvo Masníka a Simonidesa o utrpení až na smrť
Masník a Simonides po príchode do Nemecka publikovali o svojom útrpnom putovaní osobitne či spolu viacero diel. V roku 1681 vychádza ich spoločné dielo Gottes Kraft und Gnade (Božia moc a milosť). Takto opisujú posledné chvíle jedného zo spoluodsúdených, evanjelického farára z Malomsoku (dnes v Maďarsku) Gregora Helyho (uvádzaný aj ako Illyés): „Bol to 75-ročný človek a mal červienku, horúčku a všelijaké iné choroby. Keď tento starý človek padol pri tzv. Monte Albano a nevládal ísť ďalej, kapitán sa len-len zdržal, aby ho neprebodol. Napokon ho dal posadiť na osla a ďalší dvaja väzni ho museli držať. Vojaci ho zozadu bili a takto ho za ustavičnej bitky dopravili až do Pescopenara. V tomto mestečku sme prosili kapitána a ostatných oficierov, aby chorý ostal tu, ale márne. Zasa ho dali posadiť na osla, iní väzni ho museli držať a kaprál Sojka ho nemilosrdne bil medzi rukami tých, čo ho podopierali. Tu prosil jeden z väzňov, čo podopierali chorého, aby s ním zaobchádzali predsa milosrdnejšie, ale kaprál Sojka sa tak rozbesnil, že bil tohto väzňa päsťou, v ktorej držal kameň, poranil ho a klial, ako vedel najhoršie. Nuž väzeň šiel s plačom a vzdychmi ďalej a keďže sa osol potkol na kameni, padol i chorý dolu. A tak ležal v bezvedomí a nevládny na zemi, väzni stáli okolo neho a v tomto jeho poslednom utrpení ho povzbudzovali, aby odovzdal svojho ducha Pánu. Ale aj o túto útechu olúpili tohto starčeka v jeho posledných chvíľach, lebo tam prišiel kapitán a palicou odohnal väzňov, ktorí umierajúceho potešovali. A keď videl, že uňho nie je nijaká nádej na život, olúpil ho o topánky, klobúk, kabát a opasok a nechali ho napokon ležať na poli. Či sa tomuto mŕtvemu stali hrobom psi a vtáci, to vie iba ten, čo opatruje kosti zbožných..." (podľa prekladov Jozefa Minárika).
Cieľ diel - oboznámiť zahraničie so situáciou v Uhorsku
Diela, ktoré Masník, Simonides a Láni písali najmä po nemecky, príp. po latinsky, mali oboznámiť zahraničnú verejnosť s náboženským útlakom v Uhorsku. Práce patria medzi vrchol slovenskej exulantskej literatúry.