Memorandum národa slovenského bol programový dokument slovenských štátoprávnych, politických a kultúrnych požiadaviek prijatý na slovenskom národnom zhromaždení 6.–7. júna 1861 v Martine. Autorom memoranda bol Štefan Marko Daxner.

Memorandum slovenského národa obsahovalo ustanovenia zásadného významu, ale aj menej závažné ustanovenia. Medzi menej závažné ustanovenia patrili:

• požiadavka na zriadenie Právnickej akadémie
• požiadavka na zriadenie katedry reči a literatúry slovenskej na univerzite v Pešti
• požiadavka, aby školy mohli vyučovať v slovenčine
• požiadavka, aby sa mohli vydávať slovenské hospodárske časopisy
• požiadavka, aby sa mohli zriaďovať slovenské hospodárske spolky

a ďalšie podobné veci, ktoré môžeme označiť ako snahu o obrazne povedané, školskú a kultúrnu samosprávu.

Najdôležitejšie bolo, že Memorandum slovenského národa požadovalo, aby sa vytvorila a zakotvila osobitosť slovenského územia do podoby Hornouhorského slovenského okolia. Nič však z týchto žiadostí ani len nenaznačovalo odtrhnutie sa Slovenska od Uhorska. Išlo skôr o prvý náznak o nejakú podobu školskej a kultúrnej autonómie. Napriek tomu, Uhorský snem Memorandum slovenského národa zamietol. Teda sľub panovníka z Októbrového diplomu o národnom rozvoji bol porušený, pretože Maďari nič nepripustili. Memorandum slovenského národa sa od Žiadostí slovenského národa odlišuje v tom, že požiadavky Žiadosti slovenského národa sa prezentovali skôr v rovine politickej (uznanie Slovákov za osobitný národ). Memorandum slovenského národa ide ďalej vtom, že vnieslo požiadavku Hornouhorského slovenského okolia. Išlo o posun od politických požiadaviek k štátno-právnym požiadavkám. Vnútorná štruktúra Hornouhorského slovenského okolia nebol v Memorande slovenského národa upravená. Hornouhorské slovenské okolie by sme mohli priradiť k dištriktu. Napriek tejto skutočnosti maďarská politická reprezentácia aj po zamietnutí Memoranda slovenského národa rozpútala protimemorandovú akciu, kde sa nútili obce aby sa od memoranda dištancovali. Slovenskí národní predstavitelia skoncipovali nový program, ktorý predložili vláde vo Viedni. Tento druhý dokument, vytvorený v roku 1861, bol predložený 12.12.1861 a označený ako Viedenské memorandum.

Pamätník Memoranda národa slovenského v Martine

Štefan Marko Daxner:

• jeden z hlavných iniciátorov a autorov Žiadostí slovenského národa z roku 1848
• hlavný autor Memorandum národa slovenského y r. 1861 (vychádyali zo Žiadostí)

Viedenská vláda splnila  len malú časť požiadaviek:

• založenie Matice slovenskej,
• založenie dvoch slovenských gymnázií (v Revúcej a v Turčianskom sv. Martine), neskôr pribudlo gymnázium v Kláštore pod Znievom.
• na krátky čas poslovenčené gymnázium v Banskej Bystrici (zásluhou Štefana Moyzesa).

Memorandum slovenského národa – požiadavka autonómie v rámci Uhorska a používanie slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka - ostalo hlavným slovenským politickým programom až do prvej svetovej vojny v roku 1914.

Zdroj: Kováč, D. a Kopčan, V.: Slovensko na prahu nového veku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 2000

sk.wikipedia.org/wiki/Memorandum_n%C3%A1roda_slovensk%C3%A9ho

www.nbs.sk/_img/Documents/_BankovkyMince/Zberatelske/Memorandum/MEMORANDUM-s.pdf

Memorandum národa slovenského

6. a 7. júna sa zišlo v Turčianskom sv. Martine približne šesťtisíc zástupcov slovenského národného života z územia Slovenska, na Slovenskom národnom zhromaždení. Prerokovali, schválili a vyhlásili programový dokument slovenských národných požiadaviek - Memorandum národa slovenského - sformulovaných do štyroch hlavných programových bodov. Odovzdala ho 26. 6. 1861 v Pešti podpredsedovi uhorského snemu Tiszovi osemčlenná memorandová delegácia na čele s Jánom Franciscim. Snem ich neakceptoval a neboli splnené ani po jeho rozpustení, keď boli predložené priamo kráľovi. Sú známe ako viedenské memorandum. Zostali až do prvej svetovej vojny základným programovým cieľom slovenského národného hnutia.

V origináli tohto významného dokumentu je v úvode táto formulácia: "Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce Žiadosti národa slovenského, cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách kroz národnie zhromaždenie v Turč. Sv. Martine dňa 6. a 7. Junia vyslovené." Ďalej sú uvedené požiadavky a ich zdôvodnenie. Hlavným tvorcom Memoranda bol demokratický predstaviteľ slovenského národného hnutia Štefan Marko Daxner.

Pokiaľ ide o štátoprávne postavenie Slovákov, nadväzoval Daxner na slovenské národné programy z rokov 1848 - 49, prispôsobujúc ich vnútropolitickej situácii monarchie po vydaní Októbrového diplomu a Februárového patentu.

Októbrový diplom bol ústavný programový dokument, vydaný Františkom Jozefom I. 22. 10. 1860, ktorý sa pod tlakom politickej situácie zriekol absolutistickej vlády v ríši, viedenského centralizmu a predložil hlavné zásady zavedenia ústavného života v celej habsburskej monarchii. Októbrový diplom potvrdzoval rovnosť občanov pred zákonom rovnaké práva občanov bez ohľadu na pôvod, právo zastávať akýkoľvek úrad, náboženskú slobodu, kodifikoval všeobecnú daňovú a vojenskú povinnosť, zrušenie poddanstva a vnútroríšskych colných priehrad. Nezmieňoval sa však o rovnosti národov. Bol to práve Októbrový diplom, ktorý viedol k rozpusteniu uhorského snemu v septembri 1861 a zavedeniu vládneho provizória.

Februárový patent (známy aj ako februárová, tiež Schmerlignova ústava) bol súbor ústavných zhora oktrojovaných zákonov z februára 1861, doplňujúcich a uvádzajúcich do života Októbrový diplom. Februárový patent formálne potvrdzoval myšlienku konštitucionalizmu, zakotvenú v Októbrovom diplome a princípy samosprávy tzv. historických krajín habsburskej monarchie. Tým, že znížil zákonodarné kompetencie krajinských snemov a rozšíril ríšsku radu (snem) a zaviedol ďalšie opatrenia, značne znížil federalistický charakter Októbrového diplomu. Pre nemaďarské národnosti Februárový patent neprinášal ani najmenšie štátoprávne záruky ich národnostných práv. Toľko k vysvetleniu Októbrového diplomu a Februárového memoranda.

Vráťme sa k Memorandu národa slovenského. Memorandum žiadalo zabezpečenie svojbytnosti slovenského národa ústavnými zákonmi, jeho rovnoprávnosť, zákonité vymedzenie území, jazykové, školské, administratívne a osvetové požiadavky.

Definitívnemu zneniu Memoranda predchádzala jednak široká národná diskusia, z ktorej vzišlo veľa návrhov národného programu alebo pripomienok ku koncepcii a jednak silná oponentúra priamo na Slovenskom národnom zhromaždení v Martine. Záujmom zástupcov hornouhorskej šľachty barónovi Révayovi, Szentiványimu a iným nevyhovovala myšlienka územnej autonómie, ani memorandová forma programu, ani návrh predložiť ho panovníkovi do Viedne. Ustúpilo sa opozícii zdanlivo iba v poslednom bode - odovzdanie panovníkovi - čo sa však aj tak uskutočnilo, ako sme spomenuli, po rozpustení snemu.

Memorandum národa slovenského odôvodňovalo návrh na rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku najmä tým, že sú najstarším národom krajiny a že od utvorenia Uhorska spolu s Maďarmi po stáročia budovali a bránili uhorskú vlasť. Odsudzovalo úsilia o pretvorenie mnohonárodnostného uhorského štátu na štát Maďarov. V prvom bode žiadalo ústavnými zákonmi zabezpečenú svojbytnosť Slovákov a rovnoprávnosť slovenského jazyka v Uhorsku. V druhom bode žiadalo potvrdiť svojbytnosť slovenského národa na území, ktoré skutočne obýval a to tak, že toto územie sa malo pod názvom hornouhorské slovenské Okolie vyčleniť v rámci Uhorska ako národná autonómna oblasť Slovákov. Okolie mali tvoriť hornouhorské župy, vymedzené na juhu slovensko-maďarskou etnickou hranicou.

V treťom bode sa bližšie špecifikovali požiadavky slovakizácie správy, súdnictva a školstva na území Okolia, pomer medzi slovenčinou a maďarčinou. Vyslovila sa tu požiadavka zrušenia tých uhorských zákonov, ktoré sa priečili zásade rovnoprávnosti národov, založenia slovenskej právnickej akadémie, katedry slovenského jazyka na univerzite v Pešti, zabezpečenie štátnej podpory slovenským literárnym a kultúrnym ustanovizniam a slobodu ich zakladania, slobodné užívanie materinského jazyka v samospráve slovenských obcí mimo Okolia a neslovenských obcí Okolia, ako aj primerané zastúpenie národností v hornej snemovni.

V štvrtom bode v obhajobe občianskych práv a slobôd vyslovilo Memorandum solidaritu s obyvateľmi všetkých národov Uhorska v otázke národnostnej slobody so všetkými doteraz utláčanými národnosťami v krajine.

Všetky požiadavky zostali vo verbálnej podobe. O päťdesiat rokov, v roku 1911 zostavilo vedenie Slovenskej národnej strany Memorandum o riešení slovenskej otázky v jazykovej a kultúrnej oblasti, nazývané tiež "Memorandum o krivdách Slovákov". Slovenská delegácia vedenia Pavlom Mudroňom, predsedom Slovenskej národnej strany ho odovzdala 28. 6. 1911 uhorskému ministerskému predsedovi K. Khuen-Hédervárymu. Dokument žiadal dodržiavanie ustanovení národnostného zákona o slobode zakladania najmä stredných škôl, kultúrnych, osvetových ustanovizní dovtedy, kým si Slováci zriadia stredné školy a zavedú vyučovanie slovenčiny ako predmetu na maďarských stredných školách na slovenskom etnickom území. Žiadal používanie slovenčiny popri maďarčine v úradoch a súdoch. Toto Memorandum o krivdách Slovákov malo byť politickou sondou, aby ukázala postoj peštianskej vlády k najzákladnejším požiadavkám Slovákov. "Ukázala."

štvrtok 9. 6. 2005 | Soňa MAKAROVÁ

Zdroj: https://korzar.sme.sk/c/4530186/memorandum-naroda-slovenskeho.html