Michail Jurievič Lermontov sa narodil
15. októbra 1814 sa v Moskve narodil Michail Jurievič Lermontov, ruský romantický básnik a dramatik. Zomrel 27. júla 1841 v Piatigorsku.
Lermontov sa narodil v Moskve. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes Lermontovo), kde Lermontov prežil svoje detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na tuberkulózu, v roku 1817. Jeho otec, Jurij Petrovič Lermontov, bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého babička vylúčila z výchovy svojho syna.
Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil klimatické kúpele na Kaukaze, pretože bol chorľavý a trpel tuberkulózou. Táto choroba mala neskôr vplyv na celý charakter Lermontova. V Povesti (Повесть) opisuje vplyv tuberkulózy na hlavného hrdinu. Píše, že choroba ho naučila rozmýšľať. Nemohol sa hrať tak ako ostatné deti, preto sa zabával vlastnou predstavivosťou. Pri tretej návšteve kúpeľov v roku 1825 sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla 1830 pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.
Lermontovovi sa však dostalo výborného vzdelania. Keď mal štrnásť rokov nastúpil do moskovskej internátnej školy pre deti bohatých aristokratov. Venuje sa hudbe a umeniu. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stáva Alexander Sergejevič Puškin. Píše svoje prvé básne a taktiež dokončil svoju prvú poému Čerkesi. Navštevuje a zapisuje si dojmy z moskovských divadelných predstavení. K tejto dobe sa viaže prvé spracovanie jeho opusu Démon. Z tematickej stránky sa zameriava na tragické ponímanie lásky, démonizmus, úvahy o osude seba i ľudstva ako takého, rozčarovanie a boj proti porobe. Začiatkom roku 1830 druhý raz prepracováva Démona. V apríli správa gymnázia uvoľňuje Lermontova na vlastnú žiadosť zo šiestej triedy a pripája svedectvo o výbornom prospechu.
Potom študoval na Moskovskej univerzite. Tam sa venoval najmä etike, politológii a neskôr aj literatúre. Kvôli porušeniu disciplíny bol Lermontov v roku 1832 vylúčený z univerzity a odišiel do Petrohradu. V roku 1834 tu absolvoval vojenskú školu a bola mu udelená najnižšia dôstojnícka hodnosť. Zároveň bol povolaný do regimentu husárov cárskej stráže.
Zo svojej pozície u husárov pozoruje Lermontov spoločenský život smotánky. Bol zanietený pre písanie - už v roku 1832 mal napísaných vyše 200 lyrických básní a tri divadelné hry. Jeho vrcholným dramatickým dielom je veršovaná tragédia Maškaráda z roku 1836. Jej dej sa točí okolo strateného náramku, zámeny identity, žiarlivosti a pomsty. Cenzori boli s hrou natoľko nespokojní, že Lermontov ju musel trikrát prepracovať a hru nakoniec uviedli na javisko až niekoľko rokov po Lermontovovej smrti.
V roku 1837 Lermontov získal širšieho uznania ako spisovateľ. Po Puškinovej smrti publikoval elégiu Na smrť Puškinovu. Liberálne kruhy prijali báseň s nadšením, avšak cárovi Mikulášovi I. vadila natoľko, že Lermontov bol zatknutý a musel odísť do exilu na Kaukaz. Tu pôsobil ako dôstojník a bojoval tu proti horalom. Vďaka konexiám jeho babičky, mu bol umožnený návrat do Petrohradu. Jeho postoj k štátu a štátnym záležitostiam sa však nezmenil.
V rokoch 1838 až 1840 napísal rad príbehov zhromaždených pod názvom Hrdina našich čias. Dielo patrí do kánonu klasickej ruskej literatúry 19. storočia. Skladá sa z piatich oddelených príbehov, ktoré spojuje ich hlavný hrdina Grigorij Pečorin, ktorý je mladý, inteligentný, ale napriek tomu sa cíti zbytočný - literárny typ tzv. „zbytočného človeka“.
Lermontovove najväčšie dielo - filozofická poéma Démon rozpráva príbeh o anjelovi, ktorý sa zamiluje do smrteľníčky Tamary. Tu sa odráža básnikova sebareflexia ako démonického stvorenia. Melancholický Démon, ktorý bol vyvrhnutý z Raja, putuje po Zemi v nádeji, že opäť nájde pokoj. V noci navštívi Tamaru, ale jeho bozk ju zabije ako smrtiaci jed. Démon preklína svoje sny o lepšom živote. Lermontov na tomto diele pracoval už od svojich 14 rokov a vydali ho až posmrtne.
Kvôli duelu so synom francúzskeho vyslanca v Rusku musel odísť opäť do exilu, tentokrát k Čiernemu moru. Stále však bol v aktívnej vojenskej službe. Pre jeho odvahu ho obdivovali ostatní dôstojníci. Služba v armáde mu však bránila písať a tak začal predstierať chorobu, aby sa na lekárske potvrdenie dostal do kúpeľov v mestečku Piatigorsk neďaleko Moskvy. Tu v jeden večer nemiestne zažartoval na adresu starého rodinného priateľa - majora Martynova. Ješitný Martynov vyzval Lermontova na súboj. Michail Jurievič Lermontov podľahol zraneniam, ktoré utrpel v súboji s Martinovom, 27. júla 1841 vo veku 26 rokov.
Lermontovove ostatky pochovali na tretí deň na cintoríne v Piatigorsku a o tri roky ich na žiadosť jeho babičky Jelizavety Alexejevny Arsenievovej previezli do Tarchán (dnešné Lermontovo).
Démon je Lermontovova najznámejšia poéma. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch 1856 - 1858. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy. Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola apokryfnej legendy o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od Miltonovho Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom Byronovho Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na Kaukaze. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svadbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel. Démon - vyhnanec z raja blúdi snežnými útesmi Kaukazu. Stále rozosievanie zla ho omrzelo. Pri prelete nad rozkvitnutou krajinou v Gruzínsku zbadal krásnu kňažnú Tamaru, Gundalovu dcéru, ktorá sa chystá na svadbu. Démon zapríčiní smrť Tamarinho ženícha a usiluje sa roznietiť v jej duši ľúbostný cit. Tamaru prenasleduje prázrak démonovho vyznania, odchádza do kláštora. Asketický život v horskom kláštore však nepotlačí jej ľúbostne sny. Démon odháňa vyslanca raja Cherubína, ktorý chce dievča ochrániť. Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť. Smrťou je však Tamarina duša vykúpená, dostáva sa do raja, zatiaľ čo démon zostáva sám bez lásky. Záverečným obrazom rozpadnutého hradu na útesoch Kazbeku poéma končí. Rozporné charaktery ústrednej dvojice vyjadrujú romantický svár náboženskej viery a titánskej vzbury proti Bohu. Démon je stelesnením zla a zároveň večným vyhnancom blúdiacim svetom, je stelesnením pozemskosti. Tamara, spútaná konvenciami feudálnych a náboženských zásad, sa vzpiera dogmám. Romantický charaker vydedenosti, osamelosti a individuálnej vzbury je v súhre s vykrelením prírody kaukazskej scenérie.
Zdroj: wikipedia.org