V liste, ktorý písal Kollárovi 13. augusta 1835 jeho niekdajší jenský profesor H. Luden, je o Friederike (o ktorej Kollár dostal nedlho predtým nečakanú správu od jedného Slováka, ktorý bol v Nemecku) dôležité svedectvo. Pisateľ listu o ´Míne´- vo svojich 40-tich rokoch stále slobodnej - píše: „Doopatrovala si nebohú matku s všemožnou obetavosťou; je verná a oddaná svojim sestrám a bratom; všade vystupuje rozumne a skromne. Žije utiahnuto, po domácky, usilovne, bohabojne a cnostne, je každému príjemná, kto má potešenie ju poznať." (preklad R. Brtáň)
List z 27. augusta 1835
Začne sa mimoriadne intenzívna korešpondencia medzi Kollárom a Friederikou, v ktorej sa rýchlo dohodnú na sobáši. V liste, ktorý Kollár 27. augusta 1835 adresoval Friederike (volá ju Rickchen), píše: „Rickchen, anjel môj, Boh Ťa teda skoro doprevoď ku mne a mňa k Tebe. Bola to veru dlhá, tvrdá, strašlivá skúška: no predsa dúfam, že ešte obaja budeme za to odškodnení. - Už tie chvíle a pocity, ktoré som mal od včerajška, keď prišiel Tvoj list, dávajú mi zabudnúť na mnohé veci, omladili ma o niekoľko rokov a boli pre mňa predzvesťou blaženosti." (preklad J. Ambruš)
22. septembra 1835 bola svadba
Už 22. septembra 1835 sa v Nemecku konala ich svadba. Friederika sa odsťahovala za Kollárom do Uhorska, kde sa im narodila dcéra Ľudmila. Ešte jeden zo sonetov, ktorý vytryskol z lásky mladého Kollára k Friederike, z diela Slávy dcera, ktoré vyšlo r. 1824:
Na Tě myslím, když tmy šeré hynou,
hory zlatnou jitrem řeřavým,
když se bledá, okem laskavým,
luna tichou směje za březinou;
Tě jen slyším, kde se jiná s jinou
vlna smlouvá šeptem žvatlavým,
kde se vatry dechem voňavým
z květné louky k zpěvům háje linou;
Tebe vidím, když svůj silnic prachem
příchod jeví poutník vzdálený,
kde mlha stráně v běhu kryje plachém;
s Tebou žiji, Tvůj jsem ještě celý,
ač nás rok už darmo prošený,
ač nás závist mnoha krajin dělí.