Mňačko odišiel do exilu trikrát

Do jednej tašky vložil holiaci strojček a niekoľko kníh obľúbených autorov. Zobral si aj päť svojich kníh (Marxova ulica, Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže, Ako chutí moc a Smrť sa volá Engelchen). Jeho budúca manželka si do ďalšej tašky nahádzala spodnú bielizeň a do druhej ruky schytila kabelku. Potom zavolal taxík a bez zbytočných slov taxikárovi povedal: K rakúskej hranici! Tak popisuje spisovateľov odchod do exilu Jozef Leikert v knihe Taký bol Ladislav Mňačko.

Liečba šokom

Novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko opustil Československo 28. augusta 1968.

Rozhodnutie mimoriadne rozporuplnej, no nesporne jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry a žurnalistiky odísť do rakúskeho exilu zaskočilo jeho čitateľov, fanúšikov, priateľov i nepriateľov. Presvedčený komunista, no zároveň nekompromisný kritik mocipánov bývalého režimu, znovu, tentokrát definitívne odchádzal.

„Invázia bola preňho šokom. Ale ako sám prehlásil, august 1968 bol predsa len na niečo dobrý: Navždy som sa vyliečil z ilúzií o priateľstve a spojenectve so Sovietskym zväzom," hovorí básnik, spisovateľ, historik, publicista a univerzitný profesor Jozef Leikert, autor biografie Taký bol Ladislav Mňačko.

Mňačkovci si neskôr postavili menšiu vilku neďaleko hraníc s Československom. Reakcia režimu bola hysterická. Mňačka zbavili občianstva, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované, jeho meno vygumovali z učebníc literatúry.

Červený Hemingway

Exil v Rakúsku nebol Mňačkovým prvým dobrovoľným odchodom z republiky. Večný rebel, ktorého vydavatelia na západe propagovali ako „červeného Hemingwaya", odišiel v roku 1967 do Izraela.

„Zásadne nesúhlasil s politikou vtedajšieho vedenia strany a štátu, ktorá bola namierená proti Izraelu. A nahlas to dával najavo," uvádza Leikert. Orgány Československej socialistickej republiky zbavili spisovateľa štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ.

Napriek tomu sa po niekoľkých mesiacoch rozhodol vrátiť. Návrat do vlasti v marci 1968 bol bombou. Spisovateľ jednoznačne dal najavo, že verí novému vedeniu na čele s Alexandrom Dubčekom a „socializmu s ľudskou tvárou". Reformisti mali skvelú reklamu zadarmo.

„Samozrejme, Mňačko si uvedomoval riziká, aj keď bol vo svojom vnútri dobrodruhom. Po uvoľnení, ktoré priniesla Pražská jar, veril, že sa mu nič nemôže stať," hovorí Leikert.

Štekot spoza hraníc

Spisovateľ a búrlivák nemohol tušiť, že doma pobudne tak krátko. 21. augusta 1968, v deň invázie, podpísal v priestoroch Zväzu slovenských spisovateľov spolu s Ladislavom Novomeským, Miroslavom Válkom, Vojtechom Mihálikom a ďalšími literátmi protest proti okupácii.

„Noc pred 28. augustom strávil v uliciach Bratislavy. Zvádzal sám so sebou tvrdý boj. Miloval svoj národ, domovinu. Obával sa, že ho Rusi zatknú. Chvíľu posedel na lavičke v parku, kde kedysi stála socha Stalina. Na rozpadávajúci sa podstavec ktosi kriedou napísal: Proletári všetkých krajín, spojte sa, lebo strelím. To rozhodlo," približuje ťažké rozhodovanie spisovateľa autor životopisu.

Do Rakúska odchádzal s vedomím, že domov sa zrejme nikdy nevráti. A roky normalizácie to v ňom len utvrdzovali.

„Na požiadanie napísal zopár vecí pre Slobodnú Európu. Vrátili mu ich, že by mal byť ostrejší. Odmietol. Nebude štekať spoza hraníc."

Tretí exil

Potom napísal list Husákovi. Žiadal ho, aby umožnil jeho svokre, 78-ročnej manželke národného umelca Ivana Kraska, presťahovať sa k nim do Rakúska. Keď Husák neodpovedal (na podobný list nereagoval ani prvý tajomník ÚV KSS Jozef Lenárt), obrátil sa na veľvyslanca Československa vo Viedni.

„Upozornil ho, že ak starú pani nepustia, bude držať hladovku pred ambasádou. Komunisti si nemohli taký škandál dovoliť. A tak sa mohla svokra presťahovať," uvádza Leikert.

Prišiel November 89. Ladislav Mňačko neváhal ani chvíľu. Začiatkom roku 1990 predal dom v Rakúsku a vrátil sa domov. Natrvalo...

„Plánovali kúpiť vilu po Ivanovi Kraskovi v Piešťanoch alebo postaviť si vedľa nej svoju. Ani jedno, ani druhé sa im nepodarilo. A keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval. Tentokrát do Prahy. Definitívne, navždy," hovorí Leikert.

Ladislav Mňačko však ani teraz nedokázal pretrhnúť pupočnú šnúru, ktorá ho spájala s jeho milovaným Slovenskom. Začiatkom roka 1994 navštívil Bratislavu a Stupavu, kde mu náhle prišlo nevoľno. O pár dní - 22. februára zomrel v nemocnici v Ružinove. Zlyhalo mu srdce.