Najkrajšia báseň na svete
MIKULÁŠ KOVÁČ: VLAS
Mikuláš Šprinc
Zo strechy visia biele cencúle
a krutá zima trvá neúprosne.
Inovať Ľahla na úle,
vtáča sa skrylo uzimené v sosne.
Milovať všetko, pretrvať,
kým príde jar
a odveje aj kalendár,
aj inovať.
Také je srdce, taká nádej človeka,
ostatná medzi ostatnými,
a človek sa jej nezrieka,
hoc ovinutý drôtmi ostnatými.
A je to vskutku Božie požehnanie,
tá nevýslovná milosť v ľudskom srdci:
láskavý vetrík, ktorý z neba vanie,
ešte aj na hrobe kvet venca nevädnúci.
Zdroj:
ŠPRINC, M..: Do večna tečie moja rieka. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška: 2003. s. 782. ISBN 8071654256
Rudolf Dilong
LODIČKY A LODE
IVAN KUPEC (výber)
ZATMENIE ZENY
Stojíš, krehká, s dlaňami
V ružiach. Takú si ťa zachovám
Pre zimné
Spánky, v blúdení slatinami.
Pred zatmením
Ženy: choďme ticho,
Na kolenách ako biele ruky
Nocí, ktoré nám darovala, keď ešte bola
Krásna, kráľovná medzi nevädzami.
SONG O LÁSKE
Nechcem ťa, počuješ, nechcem ťa,
Keď prichádzaš ku mne
S dvoma rukami, na každej len päť
Prstov. Chcem ťa
S troma rukami, chcem ťa so štyrmi;
Piatimi rukami hladu, s dvoma jazykmi túžby.
TELÁ, SPOMIENKY, SNEŽNÉ KRÁSY
Krásne ponorné rieky, verné, iste znetvorené,
Hniezdia v hlavách mužov; stĺpy tiel
V pomalom ubúdaní spomienok, nedovoľujú dýchať.
Bledšie a bledšie, v ustavičnom vrhaní ohňa
Na nové rieky, strácajú sa načisto
Na cestách k novým akropolám: staré snežné krásy.
5. SONG O LÁSKE
Miluj ma
Od mesiaca až k tamtej stálici,
Slonovinovej, čakajúcej,
Od mesiaca,
Až odtiaľ, z koruny stromu,
Po tamten konár,
Kým nebude celý zo striebra,
Až kým hviezdy nevypijú
Celú Mliečnu cestu: miluj ma, mrška.
KUPEC, I.: Vyzliekanie z hnevov. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1965. s. 148
M. RÚFUS
Rozlúčenie
Mám ústa plné tvojich úst.
Mám dlane plné tvojich dlaní.
V lebke jak vietor v roklinách
mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.
Odpusť, tak odpusť. Skončené.
Stud ostrú čepeľ do mňa tasí.
Vo chvíli toľko tušenej
že kríž môj vidieť musela si.
A hoci teplom záludným
nás plachá nádej vo snách hreje,
ten, kto ti povie: zabudni,
je pravdivejší od nádeje.
Deň, ktorý tepe do zmyslov,
jak rozvíril, tak stíši boje.
Z úst zlíže penu horkých slov.
A z tváre oheň slzy tvojej.
Nemusíš
Nemusíš mi svoje srdce luhať.
Hľa, už trúbi súmrak z pažití.
Ako dúha zájdeš, ako dúha,
až sa mojich chlebov nasýtiš.
Nemusíš, veď nezlorečím, žena,
nerúham sa v hrubej nevôli,
nepadám ti, prosiac, na kolená.
Prebolí, no čože, prebolí.
Vychladla tá krutá žhavosť skrytá
- zlé jej iskry mŕtve vo mne sú –
že jak stáda cestu na kopytách
cudzie ústa mi ťa roznesú.
Sýť sa, sýť, kým blčí požiar v oku,
v brehoch žíl krv špliecha v čerení.
Čo som dal, ja dal som bez nároku.
Odídem jak lístie v jeseni.
Na cestu mi ľahký dáždik šuští.
Útlym hrdlom vŕbka zanôti.
Nezahyniem, dá Boh, v tvojej púšti,
neodvisnem v slučke samoty.
Zdroj:
RÚFUS,M.: Dielo. Bratislava: Kalligram 2007. s. 336. ISBN 80-7149-797-2
I. KRASKO
Balada o smutnej panej, ktorá umrela
Za hory už zapadalo
slnko rudé, slnko srudé,
V stromoch s bázňou šepotalo:
čo nebolo, azda bude,
azda bude.
A do ruda pláli strechy,
pláli strechy.
A vábili spásou hriechy,
zvodné hriechy.
Dvoje mocných rúk sa chvelo,
jemne chvelo.
Dvoje rúk by všetko, všetko
oželelo.
Hrešiť...? – Preds’, len málo sily,
málo sily!
A tie hriechy tak vábili,
tak vábili!
Jedno srdce rozumelo (zatriaslo sa
jako lístie):
že je preto také smuté, že je čisté,
že je čisté...
Balada
Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,
za prítmia, za šera,
verili, že snáď k večeru
vráti sa dôvera.
A celý, celý deň sme sami šli,
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu...
A večerom dvá spolu došli sme,
bez viery, nesvojskí –
a jedno srdce skučalo
po psovsky, po psovsky...
Zdroj:
KRASKO, I.: Básnické dielo. Bratislava: Kalligram 2005. s. 336. ISBN 80-7149-797-5
Jozef Puchala: Napoly bez nôh, celkom bez hlavy
Na biely obrus
Na biely obrus
píšem kvapkám
miznúcim písmom
bez mena
samota ako
mucholapka
lepí sa mi
na písmená
koľko v nej
slov je
ktoré zapriem
krvou a mliekom
dotykom
ak na to umriem
ponesú ma
nohami napred
s dáždnikom
Zdroj: https://www.dotyky.net/?p=464
Miroslav Brück
Uhol pohľadu
Stále sa na niečo čaká
na more na lásku
na spánok a neznáme mestá v ňom
na vianočné ticho
pokropené
ťaživými výkrikmi havranov
ja čakám na sneh
aby očistil moje pohľady
od hrdze a únavy
Odpusťte preto moju nevšímavosť
viem toľko vecí i nevecí mi uniká
odlietajúce stromy
výkriky bez ozveny
ranení vtáci
úlisné plazenie dymu
alebo i jedno dievča
čo vyšlo z úzkej špinavej uličky
akoby nič
ale jej fascinujúci pôvab
mení celú situáciu
celý môj nelichotivý
názor na túto starú zadymenú uličku
Na prahu tridsiatky
uvažujem o sebe o domove
s mohutnými orechmi a včelími úľmi
o tichom objatí na rohu ulice
o nedospatých ženách
s dlhými nohami
čo križujú naše vyblednuté noci
o svete ktorý ani pri najlepšej vôli
nikdy nebol môj
aj keď na druhej strane
sa mi javí
taký samozrejmý a povedomý
Zdroj:
Brück, M.: Pokušenie veriť. Levoča: Modrý Peter, 1993. s. 64. ISBN 80-85515-11-3
Stanislava Chrobáková
Ako ťa nájsť v toľkej
nádeji?
Ako ťa v neviere
nestratiť?
Slnko je bodka za nocou
V ktorej sme
Sa krížom
bozkali
Hrúžim sa aby
Medové
vstúpilo naspäť
do skaly
Narastá vo mne modlitba
A v tebe?
Koľko odvahy?
***
Muži ženy deti
si v nás ustieľajú
Prechádzajú telom
ako očistcom
Koľko tichej lásky
toľko zabúdania
Do spoločnej zimy
opiera sa hlas
Zdroj:
Chrobáková, S.: Zo spoločnej zimy. Levoča: Modrý Peter, 1994. s. 96. ISBN 80-85515-16-4
Marián Milčák
MOJE ÚSTA EŠTE VŽDY ZAŽEHNÁVAJÚ
skaly. Moje oči ešte vždy pátrajú
po duši. Moje uši ešte vždy počujú
smiech najatej zberby.
Moja tvár je ešte vždy obrátená
na sever.
Moje ústa sa ešte vždy prihovárajú
vetru,
KTORÝ RAZ ZÍDE Z TOHTO SVETA.
Zdroj:
Milčák.M.: Pevné hviezdy. Levoča: Modrý Peter, 1992. s. 84. ISBN 80-85515-00-8
Marián Milčák
MOJE ÚSTA EŠTE VŽDY ZAŽEHNÁVAJÚ
skaly. Moje oči ešte vždy pátrajú
po duši. Moje uši ešte vždy počujú
smiech najatej zberby.
Moja tvár je ešte vždy obrátená
na sever.
Moje ústa sa ešte vždy prihovárajú
vetru,
KTORÝ RAZ ZÍDE Z TOHTO SVETA.
Zdroj:
Milčák.M.: Pevné hviezdy. Levoča: Modrý Peter, 1992. s. 84. ISBN 80-85515-00-8
Rudolf Fábry
Báseň do pamätníka
Tvoja kasňa je z višne
snáď z tej
pod ktorou sme sedávali
Tvoja posteľ je z orecha
snáď je to ten
pod ktorým sme ležali
Môj svet je z teba
z čoho si bola ty
Zdroj: Fábry, R..: Odvíjanie času. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1972. s. 220.
Jakub Groch
Meno
Zrátať hviezdy
a odrátať jednu
je nemožné.
Keby som s tebou
úplne splynul, nevedel
by som o tebe.
Keď sa milujeme,
medzi nami je vždy kúsok,
ktorý nás oddeľuje.
Teraz ti odhŕňam
vlasy z čela,
jediné vlasy na svete,
zatiaľ čo ty hľadáš
meno, po ktorom
by si ma pomenovala.
Zdroj: Groch, J..: Infinity. Prešov: Vydalo občianske združenie Slniečkovo, 2008. s. 24. ISBN 978-80-89314-01-0
Ľ. Feldek:
Nevesta
Van a vôňa sena
Ako keby stráňou
prešla krásna žena
a závoj vial za ňou
Vidíš
i tá stráň je nevesta
kráčajúca z chrámu
do mesta.
Kriedový kruh
Kriedový kruh a my dvaja v kruhu
Ak poletím prvý z neho k juhu
zanechám ti ten kruh ako dar
Ako rám pre tvoju peknú tvár
Čiže leto jeseň zima jar.
Pavol Hudák
Mesto
Stratené je mesto,
kde si nemiloval.
Také mesto darmo staviaš na nohy,
vždy odkväcne ako gumový panák,
darmo ho fackuješ,
dávaš mu umelé dýchanie,
je mŕtve a strašne bledé...
A ešte ho môžeš prosiť,
nevšímať si ho –
nepomôžeš si.
Mesto, kde si nemiloval,
iba dymí zo svojich komínov,
rozrastá sa, bujnejú metastázy
jeho priemyslu, je vyznačené
na mape.
36. týždeň, 2011
Svetloslav Veigl (*1915): Prišla si
Prišla si zľahka ako chodí vietor po ružiach
jak som ťa kreslil v extázach a volal v snách
Prišla si s bozkom horúcim čo páli nebesá
a podmaňuje zem
pri cestách nehodných duch strážny v tebe ozve sa
a rozpaľuje sen
Jak anjel prichádzaš vždy keď som strašne sám
ústa mi viažeš plameňom keď trpkosť tečie z rán
Hľa tu som v teba zakliaty v tvoj ret i slzy sladké
Súžením drahým vykúpil som sa v križovatke
Láska smrť, 1946
35. týždeň, 2011
J. Smrek: DIEVČA V ROZKVETE
Niet pôvabnejšej veci na svete,
ako je dievča v rozkvete!
To živé jaro, ktoré preniká
jak elektrické vlny,
tá štíhlosť kokosovníka
a pohľad slnca plný,
dve biele sopky,
v ktorých láva vrie,
ktoré sa búria k nebezpečnej hre,
a zúbky dravčie,
zbrane divej mačky —
všetko to pôsobí,
že bys' k tomu šiel
raz výbojne, raz zase kolenačky,
chcel cítiť to vo svojom majetku,
hladkať to, chrániť,
baliť do hodvábu,
rozkošnú vravieť tomu poviedku,
brávať to sebou na jar k lesu,
cez leto k plesu,
ako kvet kamélie hrdý
pripínať si to k hrudi, —
spáliť to radšej v srdca plame,
prv, než to samé
uvädne.
Zdroj:
Smrek, J.: Krásna prostota. Bratislava: Tatran, 1979. s. 283
34. týždeň, 2011
Valter Brichta: Výber
Moja prvá láska
Ploty sa rozbehli do diaľky
už dávno,
ešte vtedy, keď sme víťazili.
Odvtedy starneme.
Teraz sme celí oplotení
mačacím milovaním.
Obdivujem ťa
Ešte stále chytáš
do sieťok
nočné motýle,
aby si ich potom
na ulici rozdávala
a každému šepkala,
ako vyzerá noc?
S otcom v záhrade
Načo meriaš
každý deň
cestu do záhrady,
otec?
Počúvam,
ako tráva šedivie;
a prečo nie,
prečo nie?
Zdroj:
Brichta, V.: Nepresnosť intuície. Levoča: Polypress, 1995. s. 48. ISBN 80-88704-06-5
33. týždeň, 2011
Ján Šimonovič: Dážď
Dážď prichádza, má boky,
má zrúcaniny, bralá,
snáď prvé z priestranstiev a z roklín
hneď na dievčatá váľa.
Je milým novotárom,
les premiestňovať začne
a zahŕňa nás jednostajnou
nádhernou tvorbou mračien.
Má hrudník, vypĺňaný hromom,
zo strieborného chvenia i blany
chniapajúce po ňom.
Však čo nás ozaj s búrkou spája,
je, že si odostiela,
je ten jej náznak odkladania.
Zdroj:
Šimonovič, J.: Sen, jama vo mne. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1971. s. 68.
32. týždeň, 2011
Ján Ondruš: Slepý mám tváre
Slepý mám tváre
na dotyk, zastavujem sa o tvár,
holými rukami beriem tváre,
držím si rukou odstup od tváre,
a tvár je vždy kolmá
na mňa a zasiahne ma spredu,
skočím jej do rany, stlmím
a zvážim ju a v prstoch
nesiem ju ako štipku soli.
Hľa, sypať tvár do rany,
usmiať sa štipkou soli,
zobrať tvár do úst
a jej slanosť prežrieť,
prebiť tvár tvárou
a zaplesnúť tvár pred tvárou,
víchor cez dve tváre
otvorené proti sebe,
pustiť tvár z reťaze,
zomlieť tvár tvárou
na popol, v ktorom sa hrejem,
zavrieť tvár na kľúč,
ktorý je od druhej tváre.
Tvár skrsne, zanikne a ja zvesím
ruku a som bezrozmerný stred.
Zdroj:
ONDRUŠ, Ján: Prehĺtanie vlasu. Bratislava: Nadácia Studňa 1996. 199 s. ISBN 80-967534-0-1
31. týždeň, 2011
J. Stacho: Panna
Prach sviští rovinou, po tichej soli vonia,
keď spievaš v čase sĺz, noci a papriky.
Vietor ti zakvíli do panenského lona,
až v riekach zaiskria strieborné kapríky.
Si sklený cylinder, ktorý sa rozžeraví.
Ukúsni z mesiaca a stvoríš bielu kosť.
Stačí len zraziť ťa do ľútostivej trávy,
podpáliť petrolej, vyšľahne rybí chvost.
V kuželi svetla zvoň, široko rozkročená,
vyzrň sa ako raž a vlasy stvor si z nej.
Tie vlasy červené nahrň si na ramená,
ty čierna vo vetre, dnes do prachu sa smej.
Zem stúpa do svetla, luna peľ z kvetov práši.
Vyzleč sa do biela, do vetra vlasmi duň.
Zelená obloha zaspala v čírej fľaši.
Strach zeme, kaolín, to svetlo zašlých lún.
Eh, tvoj spev, to je tieň zrazu tak sklene číry,
to voda pod hviezdy z rybníka vyprskla.
Padni už do prachu, nech vzbĺkne vtáčik síry,
zo svetla nech je plač trieštiaceho sa skla.
Stacho, J.: Čítanie z prachu (Výber z lyriky). Bratislava: Slovenský spisovateľ 1970. S. 252.
30. týždeň, 2011
V. Beniak: Žofia varovná
Pohoda nad nami cez tento september
pes verný zdriemne si ticho u našich dvier
svet náš sa rozklení do diaľav modrých nebies
sledujúc vtákov let sto nocí so mnou prebdieš
a budeš šepkať mi pani a kráľovná
jak ja ťa milujem Žofia varovná
chválim a milujem ako kvet vlažné sparno
chválim a milujem jak oslík svoje jarmo
v hodine priesypu a obťažkania zas
chválim a milujem pikolu ktorou hráš
kúzla sú tvoje však ohňostroj ten je môj
Žofia varovná lež i tu pri mne stoj —
Nuž čo si počať mám ja s tvojou detskou biedou
Ako po klávesoch si po mne prsty viedol
extázou šialený bol si jak lúpežník
extázou šialená som počula tvoj vzlyk
a bol si smutný jak odchádzajúci čas je
lež ešte na horách píšťala tvoja zaznie
s baránkom na pleciach keď budeš ovce pásť
s baránkom na pleciach sadneš si na môj plášť
budem ti vence viť a nedeľu na Kvetnú
odídu dve lode a na mori sa stretnú
<span style="font-size:12.0pt;font-family:" times="" new="" roman","serif";arial="" unicode="" ms";color:black;"="" lang="sk">vyhŕknu dve slzy na líci stretnú sa
Beniak, V.: Štyri dlane. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1974. S. 144.
29. týždeň, 2011
Maša Haľamová: BALADA
Pohnevali sme sa –
moje oči
a ja.
Prezradili včera,
čo už dlho
taja.
Keď sme sa vracali
spolu s milým
k lesu -
odbehli mi vzdorne
ku skalnému
tesu.
Darmo som volala
za sebou ich
v hneve,
musel ísť môj milý
ku skaliskám
pre ne.
A keď mi ich podal
silnou mužnou
dlaňou,
nebola som ja viac
vlastných očí
paňou.
O jej živote sa môžete viac dozvedieť v časti Portréty umelcov.
Zdroj: Haľamová, M.: Ja som tú poéziu žila. Banská Bystrica: PRO, 2008. s. 46. ISBN 978-80-89057-21-4
28. týždeň, 2011
Pavol Horov: Lúčny popevok
Lúky sú pokosené
a senom voňajú.
Nad lúky pokosené
sa vôňa sena klenie
a pripomína ju,
najprvšiu moju lásku,
čo do tmy zmizla mi,
sťaby šla na prechádzku.
Jak vôňu sena ťažkú
cítim ju zmyslami
v priezračne čistom ráne,
keď v zraku snivých žien
tieň nočných bozkov planie
jak rosa v čistom ráne
na lúkach v podjeseň.
Tie lúky a tá rosa,
svete môj rozmilý!
Bežala cez ne bosá
a dnes je tiež len rosa,
čo vetry vypili
alebo smädné lúče,
alebo smädná zem.
To len ja city vrúcne
o láske nehynúcej
vyspievať nevládzem.