Český spisovateľ Milan Kundera dostal od Francúzov poctu, akej sa žijúci autori zväčša nedočkajú.

Francúzsko v týchto dňoch žije tým, ako sa asi cíti autor, keď jeho súborné dielo vyjde v slávnej edícii, ktorá väčšinou patrí mŕtvym klasikom. „Nič ho hádam nemôže dojať viac, ako keď ho medzi seba prijmú tí, ktorých kedysi čítal a ktorí z neho spravili spisovateľa," napísal literárny kritik Philippe Lançon.

Hovoril konkrétne o Milanovi Kunderovi, pretože jeho dielo vydal Gallimard v edícii La Pléiade. V nej majú knižky koženú väzbu, názvy diel sú napísané farbou z dvadsaťtrikarátového zlata a pre spisovateľa je to naozaj veľká pocta, ktorej sa zvyčajne dočká až po smrti. Výnimiek bolo zopár a to, že teraz ide o Kunderu, prijali francúzske médiá so samozrejmosťou.

Čo je edícia LA PLÉIADE

Po vydaní v tejto edícii získajú autori istú nesmrteľnosť

Od roku 1931 sú súborné diela tak dobre redakčne vybavené, že sú najlepšou referenciou pre študijné účely

Pred Kunderom v La Pléiade vydali aj Dostojevského, Camusa, Borgesa či Faulknera

 

Autor, ktorý si zvolil ticho

Milan Kundera emigroval do Francúzska v roku 1975. No ešte teraz sa čitatelia denníka Libération pýtali, prečo opustil Československo, v akom jazyku píše a akými dielami by mali začať, keď ho chcú spoznať.

Kritik Lançon im v on­line rozhovore spomenul knižky Žert, Směšné lásky, Valčík na rozloučenou, Život je jinde, vysvetľoval, ako Kundera v roku 1993 po románe Nesmrtelnost pocítil vyčerpanie svojho literárneho jazyka a začal písať vo francúzštine. Keď bolo treba objasniť emigráciu a život po nej, odcitoval samotného Kunderu: „Človek, ktorý odchádza, nie je nikdy šťastný."

Pozoruhodné prirovnanie našiel kritický týždenník Le Point. Vytiahol starú literárnu a neskôr aj filmovú postavu Bartlebyho. To bol jeden pozoruhodný zamestnanec, ktorý svojmu šéfovi na každú pracovnú úlohu povedal: „Radšej by som to nerobil." Kundera sa vraj správa podobne. Mohol sa vracať do Česka a užívať si slávu a pocty, ale radšej zostal skromne doma. Párkrát ho médiá chceli vtiahnuť do konfliktov, on sa radšej zdržal a nič nevysvetľoval. Keď bol všade okolo hluk, radšej volil ticho.

Respekt bez rešpektu

Spomenula sa aj jeho fóbia pred novinármi, Francúzi ju datujú od jeho vystúpenia v literárnej relácii Aposthrophe. Kundera sa bojí neautorizovaných rozhovorov, zjednodušovania a nedorozumenia, ktoré z neho plynie. A povedal tiež, že sa na seba hnevá za to, že dovolil sfilmovať Neznesiteľnú ľahkosť bytia.

Len opatrne hovorili francúzske médiá o Kunderovi v čase, keď ho český týždenník Respekt obvinil z toho, že v mladosti udal polícii emigranta, ktorého odsúdili na dlhé roky väzenia. Ani ony vtedy od neho nezískali žiadnu odpoveď. Časopis Le Point dnes píše, že to bola vec štýlu, morálky aj hrdosti a že Respekt si nesprávne zvolil svoje meno, keď sa pustil do takého ohovárania. A nakoniec tvrdí, že Kundera tým zrejme prišiel o Nobelovu cenu.

Len strohé poznámky

Z Kunderovej nedôvery voči rozhovorom a biografiám vyplynula výhrada, ktorú predsa Francúzi k vydaniu v La Pléiade majú. Súborné dielo neobsahuje jeho rané diela, ani veľa životopisných vysvetliviek. Sú v ňom len strohé poznámky kanadského spisovateľa Françoisa Ricarda, Kunderovho priateľa a špecialistu na jeho texty.
V záverečnom zhrnutí sa objavilo: „Hoci je toto vydanie diskutabilné, umožňuje nám znovu prejsť veľkolepým, vizionárskym a úžasne vynaliezavým dielom."