Osobnosti slovenskej kultúry a výchova k zdraviu na Slovensku
Vznik a rozvoj zdravotnej výchovy v najstarších obdobiach na území súčasného Slovenska závisel od mnohých sociálno-ekonomických, kultúrnych a iných faktorov. Začiatky zdravotno-výchovného pôsobenia na našom území siahajú do obdobia, kedy vznikli podmienky na to, aby sa národ vychovával a vzdelával aj v záujme zdravia. Historický prelom vo vývoji výchovy a vzdelávania dospelých nastal príchodom solúnskych bratov a učencov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Možno sa stotožniť s historikmi, že príchod týchto dvoch mužov v roku 863 znamenal pokus o dokončenie prvej slovienskej abecedy, pretože v tom čase ešte nikto zo Slovanov nemal vlastné písmo. Po prvý raz v dejinách slovanstva vznikla škola, v ktorej sa čítalo a písalo novou slovienskou abecedou - hlaholikou. Tento významný počin nás neskôr zaradil medzi civilizované európske spoločenstvá, ktoré vedeli nové myšlienky zachytávať písmom a prostredníctvom písaného slova ich odovzdávať nasledujúcim generáciám. (1)
Pád Veľkej Moravy nadlho poznamenal náš historický vývoj. S nástupom feudálneho zriadenia sa výchovná a vzdelávacia činnosť sústreďovala v rukách kňazov, mníchov a kláštorov - cirkev tým získala monopolné postavenie v pôsobení na široké vrstvy ľudu. Výchova mala teologicko-dogmatívny charakter. (11)
Humanistické hnutie, zdôrazňujúce potrebu rozšíriť priestor pre rozvoj ľudskej osobnosti, vnieslo do výchovy a vzdelávania oživenie. Prispelo k rozvoju prírodných vied, mravných a kultúrnych hodnôt človeka. Narušilo základy cirkevného monopolu a pôsobilo protifeudálne. Filozofi-humanisti vyslovovali pokrokové myšlienky k problému človeka, jeho výchovy a vzdelanosti - G. Galilei, G. Bruno, M. Koperník, J. Kepler, R. Descartes, F. Bacon, B. Spinoza a i.
Dodržiavanie dobových hygienických zásad pri budovaní stredovekých miest a účasť obyvateľstva na ňom nasvedčuje, že ľudia dbali na rady v hospodársko-spoločenskom súžití i pri ochrane zdravia. Otázky ochrany zdravia však stáli ďaleko za otázkami hospodárskymi, sociálnymi a religióznymi. (1)
Významným podnetom v šírení zdravotno-výchovných poznatkov bolo vynájdenie kníhtlače v druhej polovici 15. storočia Pomocou nej sa šírili nielen náboženské spisy ale i diela so svetskou tematikou - učebnice. V knižnici Matice Slovenskej v Martine sa nachádza zdravovedná inkunábula z roku 1496.
Za významné dielo v oblasti zdravotnej výchovy v 16. a 17. storočí možno považovať pojednanie profesora Trnavskej univerzity M. Szentiványiho „Rozpravy z oblasti lekárskych vied a zdravovedy“. Obsahovalo poznatky o chorobách, ich liečbe, liečivých rastlinách, rady týkajúce sa zdravia, predĺženia ľudského života, poučenia o životospráve, miernosti v jedení a pití alkoholických nápojov, pohybu na čerstvom vzduchu, zachovávania osobnej hygieny a čistoty okolia (12,13).
V roku 1645 vydáva Ján Weber lekárnik v Prešove knižku „Amuletum“ - to jest zpráwa krátká a potřebná o moru, jakýchby prostředků náležitých y zdravj y nemocnj v čase moru užiwati měli, učinena od Jana Webera, apatikáře Pressowského (1). Amuletum je prvým dielom so zdravotno-výchovnou tematikou písaným v národnom jazyku. Dielo možno charakterizovať ako protimorovú príručku určenú širokým vrstvám spoločnosti. Ochorenie na mor bolo v 17. storočí vážnym zdravotníckym, politickým i ekonomickým problémom. Podľa vonkajších telesných príznakov sa nazývalo aj čierna smrť. Kniha podáva účelné rady s použitím prírodných prostriedkov, na druhej strane však uvádza aj rôzne magické odporúčania - napr. nosenie amuletov ako účinný prostriedok proti moru.
Zdravotnú výchovu v tomto období vykonávali zväčša nelekári. Už v najstarších kalendároch možno nájsť medzi v ľudovej pranostike poučenia o ochrane zdravia. Väčšinou boli písané vo veršoch, spájali sa s hospodárskymi radami. (1,2,13)
Osvietenstvo - diferenciácia zdravotno-výchovného úsilia
Rozvoj spoločenského života i medicíny v druhej polovici 17. storočia a v 18. storočí zapôsobil aj na postupné rozvíjanie národnej zdravotníckej, najmä zdravotno-výchovnej aktivity v celej Európe. Racionalistické tendencie prichádzali z Nemecka a Francúzska. Druhú polovicu 18. storočia a začiatok 19. storočia charakterizuje rozvoj prírodných vied, nové nazeranie na svet, spôsobené novými osvietenskými myšlienkovými prúdmi. V dejinách národov žijúcich v monarchii je toto obdobie charakterizované ako obdobie osvietenského absolutizmu, vymedzené obdobím vlády Márie Terézie (1740-1780) a Jozefa II. (1780 - 1790). Osvietenstvo prinieslo nové názory i na spoločenský význam zdravotnej ochrany. Čoraz viac sa presadzovala zásada, že štát má právo i povinnosť zasahovať do ochrany zdravia. Aj Mária Terézia vydala v roku 1770 generálny zdravotný poriadok pre celú Habsburskú monarchiu. (1)
Výrazný vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy na Slovensku mali vysoké školy, najmä Bratislavský generálny seminár (l782-1790) a Trnavská univerzita (l635-1777) predovšetkým osvetovými aktivitami svojich pedagógov a absolventov (Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ľudovít Štúr a i.). V druhej polovici 18. storočia ľudovýchovne orientovaní vzdelanci cítili spoluzodpovednosť za nízku vzdelanostnú úroveň slovenského ľudu, usilovali sa povzniesť kultúrnu úroveň a zlepšiť jeho životné podmienky.
V rámci rastúceho záujmu o národný spisovný jazyk uviedol Anton Bernolák (1787) prvú podobu spisovnej slovenčiny - západoslovenské nárečie používané viac ako 100 rokov v trnavskom kultúrnom centre. Bernolákovci založili v roku 1792 prvú celonárodnú kultúrnu spoločnosť - Slovenské učené Tovarišstvo. (1)
Rady a poučenia sa tak mohli šíriť nielen ústne ale aj písomnou formou. Distribúciu titulov sťažovala nízka gramotnosť obyvateľstva. Obsah zdravotno-výchovnej literatúry sa k adresátom dostával prostredníctvom tých, ktorí vedeli čítať, a ktorí sa pričinili o jeho ďalšie propagovanie a odovzdávanie v dobových, relatívne diferencovaných formách výchovy a vzdelávania dospelých („kázne“- prednášky, nedeľné školy, čitateľské krúžky, spolku miernosti).
Obdobie 40. rokov 19. storočia vynikalo mimoriadnou politickou aktivitou štúrovcov. Rok 1843 sa niesol v znamení kodifikácie spisovnej slovenčiny, ktorá vychádzala zo stredoslovenského nárečia. Podobne ako osvietenci aj štúrovská generácia vychádzala z potrieb a záujmov ľudu. Ťažisko ich osvetovej práce spočívalo predovšetkým v podporovaní protialkoholického hnutia. Zakladali nedeľné školy, na ktoré nadväzovali spolky miernosti a protialkoholické združenia. (1,2)
Prvá nedeľná škola, založená v Hornej Súči roku 1834, mala spočiatku náboženský charakter. V rokoch 1842-1848 sieť týchto škôl hustla, ich činnosť sa rozšírila a zosvetšila. Najúčinnejším prostriedkom proti všeobecne rozšírenému alkoholizmu bolo zakladanie spolkov miernosti, ktoré tvorili východisko pre širokú výchovno-vzdelávaciu prácu. Postupne sa stávali spojivom národnej inteligencie s ľudovými masami a základňou pre politické zámery štúrovcov. (1)
Prvý spolok miernosti bol založený v roku 1840 v Bobrovci. Postupne sa zakladanie spolkov rozšírilo do viacerých miest. Činnosti a propagácii spolkov pomáhala zdravotno-výchovná literatúra, beletria, protialkoholické kázne, didaktické básne a divadelné hry. K ich rozšíreniu prispievalo zakladanie knižníc a čitateľských spolkov. (1,7,12)
Slovenskí autori taktiež spisovali rady a poučenia o hygiene a životospráve. Postupne sa i u nás formovala zdravotno-výchovná literatúra. Nezastupiteľnú úlohu plnila v tomto čase zdravotná výchova v boji proti nebezpečenstvu cholery. Bola prostriedkom, ktorým osvietenskí pracovníci bojovali proti sociálnej, kultúrnej a zdravotnej biede.
Prvou zdravotno-výchovnou publikáciou v slovenskom jazyku bolo dielo Mateja Bela „Flos Medicinae“ (Kvet lekárstva) vydané v roku 1721. Ide o naše prvé vydanie veršovaného spisu so zdravotno-výchovnými radami „Salernské pravidlá zdravia“. Dielo v rozsahu 56 strán obsahuje 101 veršov a uvádza i latinský originál. (1,8,13)
Juraj Bahil v roku 1735 napísal položartovnú elégiu o fajke, spis vyšiel tlačou takmer o 100 rokov neskôr (v roku 1835) a M. Beniak (1) ho považuje za prvú zdravotno-výchovnú publikáciu proti nadmernému fajčeniu.
Dielo Hugolína Gavloviča (1712-1787) „Valaská škola – mravov stodola“ z roku 1775 je prvou knihou namierenou proti poverám, nestriedmosti v jedle, pití a obsahuje aj viaceré zdraviu prospešné rady. (1,12)
Bratislavský lekár Zachariáš Gottfried Huszty vydal v roku 1786 knihu týkajúcu sa zdravotnej polície. Osobitnú kapitolu v nej venoval teoretickému spracovaniu cieľov, úloh a organizácie zdravotnej výchovy.
Pavol Jakobei (1695-1752), povolaním kňaz v Modre, je autorom prvého slovenského protialkoholického diela: Welmi důležité pričiny“, vydaného v roku 1742.
Eliáš Marček, kňaz pôsobiaci v Hybiach, preložil z nemčiny ľudovoliečiteľské dielko „Zpráwa užitečná o žitném... květu... Mjsto wyborného a užitečného lékařstwj“ (1768).
V Skalici roku 1771 vyšla kniha Jána Tonsorisa (1721 – 1781) rodáka z Vrbového, pôsobiaceho v oravskom Istebnom, „Sana Consilia Medica aneb Zdrawá radda lékařská“, ktorá neskôr vyšla v troch vydaniach. 262 stranová kniha sa stala obľúbenou príručkou domáceho liečenia. Člení sa na state podľa chorôb jednotlivých ústrojov. Z väčšej časti je zostavená z diel nemeckých autorov, obsahuje aj niektoré originálne rady a poznámky spísané na základe vlastných skúseností autora. Prílohou je opis liečiteľského účinku a možností využitia 50 druhov liečivých rastlín. Dielo dopĺňa prepracovaný prepis Belovej Flos Medicinae v českom preklade. (1,12,14)
Najvýraznejšou postavou z rád lekárov v období osvietenstva a zároveň šíriteľom zdravotného poznania bol Ján Černej (Cherney), (1747-1824), absolvent trnavskej lekárskej fakulty, ktorý roku 1773 vydal spis „Poučenj jakž se poznati může , když se pes zběsiti má...“. Spis bol poučením obyvateľstva o ochrane pred besnotou a vyšiel v Banskej Bystrici. Roku 1778 vydal Černej preklad pôrodníckej knihy viedenského lekára R.J. Steidla „Zpráva o Kumštu Babském“. (13,16,17)
Významným prínosom pre zdravotno-výchovnú prácu bolo založenie „Hospodársko-priemyslového ústavu v Sarvaši“ roku 1779, ktoré inicioval Samuel Tešedík (1742-1820). V ústave vychovával osvetových pracovníkov - učiteľov pripravených pre školu i výchovnú prácu medzi dospelými. V ústave sa okrem iného prednášala zdravoveda a dietetika. V kázniach hovoril o konkrétnych príčinách chorôb, bojoval proti poverám. (1,9)
Na Slovensku okrem pôvodných prác vychádzali aj preklady zdravotno-výchovných diel. V Skalici roku 1788 Ján Prokopius preložil a vydal dielo švajčiarskeho autora S. A. Tissota „Zpráva pro lid obecný ve všech bydlíci, kterak by zdraví svého chrániti a v nemocech sobě pomáhati měl“. (1)
V Trnave roku 1793 vychádza významné dielo Juraja Fándlyho „Zelinkár“. Autor v ňom poskytuje rady na užívanie liečivých rastlín a zaoberá sa aj otázkami prevencie chorôb, zdravej životosprávy a boja proti alkoholizmu. Juraj Fándly (1750-1811) sa považuje za zakladateľa slovenskej osvety. (1,9)
V tomto čase sa na Slovensku objavilo niekoľko diel zameraných na dietetiku, hygienu, čistotu a životosprávu. Písali alebo prekladali ich nelekári. Tak o správnej životospráve poúčajú formou učebníc dva náboženské spisy Juraja Ribaya. „Katechyzmus o zdraví pro lid a školskou mládež“ a „Pravidlá moresnosti aneb zdvôřilosti jako i opatrnosti a zachování zdraví“ (Pešť 1795), preložené z maďarčiny.
Zo zahraničných prác v tomto období ovplyvnil zdravotnú výchovu preklad diela CH. W. Hufelanda, nemeckého lekára, ktoré preložil a v roku 1800 vo Vacove vydal Juraj Palkovič pod názvom „Kunst prodloužení života lidského“.
Roku 1813 vydal Juraj Palkovič v Banskej Bystrici dielko „Trojí poučení“ o liečení domácich zvierat.
Bohuslav Tablic (1769-1823), básnik a prekladateľ, je autorom diela: „Kratičká dietetika“ (Vacov 1819), určené najmä slovenským školám. Zdôrazňuje význam zdravia, dietetiky. Zaoberá sa otázkou hygieny, čistoty a životosprávy starších ľudí. V roku 1813 vydal príručku prvej pomoci „Lidomil poučujúci, kterak by lidé mnohým života nebezpečenstvím opatrne vyhnouti a v ně vpadlí šťastně retování býti mohli“. Kniha sumarizovala dovtedy známe poučenia, ako postupovať pri utopení, zadusení a iných nehodách a uvádza aj metódy umelého dýchania. (1)
Významným výchovno-zdravotným spisom štúrovského obdobia je úvaha J. M. Hurbana „Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných“, ktorá vyšiel v roku 1846 v Banskej Bystrici.
K populárnym protialkoholickým spisom patrila divadelná hra Jána Andraščíka „Šenk pálenčený“. Pôvodinu napísanú po šarišsky v roku 1845 preložil Hurban do spisovnej slovenčiny. Dielo pútalo pozornosť vo viacerých vydaniach aj v 20. storočí. (1,7,14)
Zdravotno-výchovná literatúra a iné formy zdravotnej výchovy sa v jednotlivých obdobiach slovenského národného obrodenia zaradili medzi významné zložky kultúrno-vzdelávacích aktivít na našom území.
Zdravotná výchova v druhej polovici 19. storočia
Monarchia prežívala krízu, ktorá v roku 1848 vyústila do revolučných udalostí. V revolučných rokoch 1848-49 definitívne zrušili poddanstvo. Feudalizmus vystriedal nový spoločenský poriadok - kapitalizmus. V čase od nástupu Bachovho absolutizmu v roku 1851 až do 60. rokov 19. storočia sa slovenský národ nedočkal realizácie žiadostí o väčšie slobody a práva. Nové politicko-národné hnutie na Slovensku začalo až po páde Bachovho absolutizmu. Čiastočné uvoľnenie politickej situácie umožnilo založiť tri slovenské gymnáziá, začalo vychádzať niekoľko slovenských časopisov. V roku 1863 bola založená Matica slovenská, reálny výsledok úsilia národovcov na Memorandovom zhromaždení v Martine v roku 1861.
Matica slovenská bola postavená na spolkovom základe, ekonomicky odkázaná na dary ľudových vrstiev a národne uvedomelej inteligencie. Mala národno-buditeľské poslanie. Napomáhala a podporovala rozvoj vedy, umenia a literatúry. Ľudovýchovnú činnosť orientovala na ľud v presvedčení, že prispeje k odstráneniu jeho biedy. Stala sa celonárodnou inštitúciou a položila základy slovenskej národnej vedy, múzejníctva, archívnictva, vydavateľskej a ľudovýchovnej činnosti. Preklenula staršie slovensko-české rozpory v otázke spisovnej reči. Stala sa symbolom národa a jeho existencie. (1)
Letopisy Matice slovenskej uverejňovali aj populárno-vedecké články so zdravotno-výchovnou tematikou. Medzi najaktívnejších prispievateľov patril banský lekár v Kremnici Gustáv Zechenter-Laskomerský (1824-1908). Jeho články (O doháni, O káve, O premene látok v tele a pod. mali skôr popularizačný než zdravotno-výchovný charakter, dôraz kládol na vplyv prostredia na zdravotný stav človeka. K šíreniu zdravotnej výchovy medzi pospolitým ľudom ďalej prispeli Daniel Lichard, Ivan Zoch, Jozef Holub, a Ferdinand Jesenský. (2)
Ivan Zoch (1843-1921) pedagóg, polyhistor, publicista, ľudovýchovný pracovník - je autorom asi 270 prác z rôznych oblastí prírodných vied, pedagogiky, telesnej výchovy i zdravotníctva. Z profesorského zboru slovenského gymnázia v Revúcej sa okrem Zocha zdravotnej výchove venovali Jozef Holub, a Ferdinand Jesenský v článkoch v dennej tlači a prednáškach.
A. H. Škultéty (1819-1892) vydal v roku 1840 verše pod názvom Básne mravoučné, Protialkoholické verše, Beda a rata.
Články so zdravotno-výchovnou tematikou boli publikované aj v matičných kalendároch. Boli to napr. články Daniela G. Licharda (1812-1882) „Dýchanie a obeh krve ľudskej“ o cholere a ochrane proti nej. Spomínaný autor uverejňoval zdravotno-výchovné aktivity aj v Malom národnom kalendári (1868 a 1869) ako aj v Slovenskom kalendári a hospodárskom časopise Obzor. V roku 1875 bola činnosť Matice slovenskej násilne ukončená. (1,12)
Situáciu v oblasti zdravotníctva na Slovensku bol charakterizoval stabilný nedostatok zdravotníckych pracovníkov. Začiatkom 50. rokov 19. storočia pôsobilo pre 2 400 000 obyvateľov 210 lekárov. Situácia sa čiastočne zlepšila vďaka 240 chirurgom - ránhojičom a asi 300 pôrodným babiciam. V 18. a 19. storočí zasiahli do liečiteľstva aj olejkári, najmä v Turci. Postupne sa v zdravotníckej starostlivosti uplatňovala nová sociálna politika. Prejavila sa vydaním zákonov o nemocenskom poistení priemyselných robotníkov v Rakúskej časti ríše v roku 1888 a v Uhorsku v roku 1891. (1,10,13,14)
Porevolučné roky sa nesú v znamení hospodárskeho rozvoja, ale i prvých kríz. Prudké zhoršenie sociálneho postavenia robotníkov sa prejavilo v hromadnej vlne vysťahovalectva. V rokoch 1871 až 1914 sa odhadom zo Slovenska vysťahovalo vyše 650 000 obyvateľov. Šírila sa tuberkulóza s vysokou úmrtnosťou, trachóm, pohlavné choroby. Napriek čiastočnému zlepšeniu hygienických pomerov a ochrany zdravia bola väčšina slovenského obyvateľstva bez lekárskej pomoci odkázaná na ľudové liečiteľstvo. (10)
V zachovaných prácach lekárov pôsobiacich v tomto čase na našom území sa objavujú úvahy o chorobách súvisiacich s prácou baníkov. Publikujú sa práce o variole, cholere, botanike, kúpeľoch a i.
Od živelne vykonávanej zdravotnej výchovy sa v tomto čase odlišuje zdravotno-výchovná činnosť dvoch banských lekárov Františka Xavera Schillingera (1812-1892) a Imricha Tótha (1844-1928). Odborné články o zdravotných a hygienických problémoch baníkov, problematike alkoholizmu a tuberkulózy publikovali doma i v zahraničí. V roku 1876 vydali v Banskej Štiavnici brožúru o prvej pomoci, ktorá načína novú etapu v slovenskej zdravotno-výchovnej spisbe. Uvedení autori chápali zdravotnú výchovu ako neoddeliteľnú súčasť lekárskej činnosti. Túto etapu charakterizuje aktívny záujem slovenských lekárov o cieľavedomé, odborné, potrebám ľudu zodpovedajúce zameranie zdravotnej výchovy.
K najaktívnejším zdravotno-výchovným publicistom lekárom patrí František Ježko (1841-1895), ktorý napísal okolo 50 popularizačných článkov.
Ján Obetko zo Skalice vydal v Budapešti brožúru „O našom najväčšom nepriateľovi“ (1916). Ružomberský lekár Jozef Burjan okrem zdravotníckych článkov v slovenských časopisoch publikoval aj dve hodnotné knižné publikácie. V roku 1906 vyšla v Martine jeho práca „Nemluvňa alebo život a opatera dieťaťa v prvých dvoch rokoch“, ktorú vydal ženský spolok Živena, v roku 1912 práca „Zdravotníctvo v rodine“. (1)
V roku 1873 vyšla v Skalici publikácia Jána Ambru „Kniha o pôrodníctve pre baby“. Roku 1878 vydali knihu Imricha Mateja Korauša „Príspevok ku otázke o príčine cholery“.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia do zdravotnej ľudovýchovy na Slovensku významne zasiahli skupiny zhromažďujúce sa okolo časopisu Hlas. Bol to mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky, ktorý založil Pavol Blaho a Vavro Šrobár. Z Hlasistov vstúpili do národného povedomia lekári Dušan Makovický, Pavol Blaho, Albert Škarvan a Vavro Šrobár. (1,2)
Dušan Peter Makovický (1866-1921) ružomberský rodák, pôsobil ako lekár v Žiline. Stal sa prívržencom učenia a filozofie L. N. Tolstého. Podľa jeho vzoru začal vydávať knižnú edíciu “Poučné čítanie“ určenú pre ľud a „Poučnú bibliotéku“ určenú pre inteligenciu. Prekladal Tolstého pamflety proti alkoholizmu a fajčeniu, ktoré však medzi pospolitý ľud neprenikli v dostatočnej miere.
Pavol Blaho (1867-1927) rodák zo Skalice, kde pôsobil aj ako lekár. Množstvom zdravotno-výchovných prednášok a článkov prispieval k zvýšeniu kultúrneho i zdravotného uvedomenia ľudu. Vykonával systematickú osvetovú prácu. Od sporadických všeobecných zdravotno-výchovných prednášok orientovaných najmä na boj proti alkoholizmu prešiel na užšie tematizované prednášky a postupne na pravidelné týždenné zdravotno-výchovné a hospodárske porady. Najväčším prínosom je jeho osobný kontakt s dedinským ľudom.
Vavro Šrobár (1867-1950) rodák z Liskovej pri Ružomberku, pôvodne praktický lekár v Ružomberku. Tu rozvíjal národnobuditeľskú prácu aj ako publicista. Uhorské úrady ho väznili. V segedínskom žalári napísal cenné zdravotno-výchovné dielo „Ľudovú zdravovedu“, ktorá vyšla v roku 1909 v Martine.
V „Predmluve“ možno čítať: „Zdravá krv z tela slovenského národa hynie ťažkou prácou v Amerike, doma nás oslabujú nemoce, bieda a útlak. Vidiac tento neutešený stav slovenského ľudu, pred pár rokmi umienil som si pomáhať tam, kde môžem a viem, a kde je pomoc najsúrnejšia, ratovať zdravie slovenského ľudu“ (1). Kniha obsahuje zdravovedu, príručku prvej pomoci a stať o nákazlivých chorobách. V jednotlivých kapitolách autor hovorí o vzduchu, odeve a šatstve, o vode, pôde, výžive, a pokrmoch, príbytku,, osvetľovaní, pochovávaní mŕtvych, o deťoch v škole, o práci, nákazlivých chorobách, pohlavnej dospelosti, pohlavných chorobách, prvej pomoci pri úrazoch, stavoch bezvedomia, náhlych otravách.
Rozvoj zdravotnej výchovy spomalila prvá svetová vojna. Rovnako ako vysťahovalectvo, aj táto dejinná udalosť zasiahla do života krajiny nepriaznivo. V národnej, sociálnej, politickej, kultúrnej i zdravotnej oblasti sa túžby našich národov mali splniť až v novovytvorenom spoločnom štáte. (1)
Z. Takáčová, L. Hegyi; Z Katedry výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky Fakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave, vedúci: prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc.
Zdroj: https://verejnezdravotnictvo.szu.sk/SK/2004/2-3/vychova.htm